Materstvo má ráz intímnej a stále sa vyvíjajúcej skúsenosti ženy a jej blízkeho okolia, ale je do veľkej miery určované aj spoločnosťou. Byť matkou znamená mať veľmi silné zážitky a emócie týkajúce sa starostlivosti o deti, ich výchovy až do dospelosti, ich sprevádzania po celý život.
Inštitúcia materstva nie je celkom totožná s rodením a starostlivosťou o deti. Je vytváraná predpismi a podmienkami, v rámci ktorých sa uskutočňuje (Richová in: Aspekt 1/1994). Tým, že žena porodí, nemusí sa stať automaticky matkou. Materstvo je sociálny jav a súvisia s ním rôzne ideálne predstavy spoločnosti, ktoré sa môžu meniť.
Sara Ruddicková definuje matku ako osobu, ktorá významnú časť svojho pracovného života venuje starostlivosti o deti a preberá zodpovednosť za ich život. Hoci matkami sú ženy, rodičovskú prax môžu vykonávať obidve pohlavia. Biologické rozdiely medzi ženami a mužmi nie sú dôvodom na to, aby bol jeden rod nadradený vo výchove detí druhému (Ruddicková in: Aspekt 1/1994).
S materstvom je spojených veľa mýtov, s ktorými sa žena konfrontuje, keď sa stáva matkou.
Inšpirované Paulou Caplanovou uvádzame výroky, ktoré sú vžité v povedomí a ktoré predstavujú stereotypné „pravdy“ spojené s materstvom:
Dobrú matku poznať podľa jej perfektného dieťaťa.
Matky sú nekonečným zdrojom napĺňania potrieb dieťaťa.
Matky prirodzene vedia vychovávať deti.
Matky potrebujú rady odborníkov, aby vedeli, ako vychovať zdravé deti.
Matky sa na deti nehnevajú a nemajú voči nim agresívne pocity.
Matky sa podriaďujú otcom.
Matky určujú, ako bude rodinné spolužitie vyzerať a fungovať.
Matky svoje osobné potreby potlačia v prospech detí.
Matka, ktorá ostane so svojimi deťmi dlho doma, duševne zakrpatie a vie hovoriť len o zadočkoch a kašičkách.
Zamestnaná žena malých detí je krkavčia matka.
Určite by sa podobných tvrdení našlo viac, niektoré z nich sú dokonca protichodné, a predsa spolu v spoločnosti existujú. Spoločnosť tým vysiela rozporuplné signály pre ženy, ako majú byť „perfektnými matkami“. Už samotný mýtus „perfektnej matky“ je zaťažujúci a uberá žene priestor na to, aby si vytvorila vlastný spôsob materstva. Spoločnosť kladie na matky vysoké nároky a činí ich zodpovedné prakticky za všetko: za telesné a duševné zdravie detí, za ich správanie, prospech, úspechy alebo nezdary.
„Ja ako matka som na vine, keď moje dieťa na pieskovisku pretiahne kamaráta lopatkou po hlave... a priečne sa správa v autobuse. Niektorí ľudia zostanú pri pohľadoch, iní nahlas udeľujú rady, ako správne vychovávať... všetci to vedia lepšie. Nikto však matke neuľahčí jej úlohy.“ (Cadalbert–Schmidová in: Aspekt 1/1994.)
Mnohé ženy reagujú na prevládajúce predstavy a ideálne obrazy kultúry a zvnútorňujú ich. Je nemožné splniť očakávania spoločnosti už aj preto, že spoločenské normy a názory sú často protichodné — napr. na jednej strane sa hovorí, že matky „vedia“ najlepšie, ako vychovávať deti, na druhej strane matkám každý radí, ako deti vychovávať. Z toho, že žena nespĺňa očakávania spoločnosti (a ani ich nemôže splniť), vznikajú nepríjemné pocity.
[Ešte ako čerstvá matka som išla s dieťaťom na prechádzku. Stretla som staršiu susedku a tá mi radila: „Je zima. Nemali by ste mu dať svetrík?“ O kúsok ďalej som stretla druhú susedu, a tá hovorí: „Je teplo. Mali by ste ho vyzliecť, aby sa nespotil.“]