ruzovyamodrysvet.sk

• Štúdia
• Materiály
• Úlohy
• 
  
• Literatúra

Plodenie a výchova potomstva je takou významnou súčasťou života človeka aj života ľudského spoločenstva, že sa nemožno čudovať, ak s ním súvisia najrôznejšie mýty, magické úkony, predsudky a vedecké pravdy, ale aj právne predpisy a zákony. Biologický fakt, že dieťa môže „vyrobiť“ len ženské telo, malo a má v rôznych spoločenských formáciách a rôznych kultúrach odlišný dopad na sociálne postavenie žien.

Predstavy spoločnosti o tom, ako má prebiehať „správne“ vykonávanie materstva, sa v jednotlivých historických obdobiach menili a menia. Obsahom týchto predstáv sú „večné pravdy“ tradované generáciami, ale aj aktuálne „vedecké“ poznatky.

Materstvo je dnes u nás spojené s mnohými závažnými rozhodnutiami: kedy a koľko detí mať, ako skĺbiť pracovné a osobné záujmy dospelých so starostlivosťou o deti, ako hmotne a mentálne zabezpečiť deti aj seba samých a i. Civilizačné zmeny v štruktúre spoločnosti prinášajú nové otázky, na ktoré už staré recepty nemôžu dať adekvátne odpovede. V tomto príspevku sa pokúsime zmapovať niektoré zo stereotypných predstáv, ktoré zbytočne komplikujú beztak zložitú materskú prax.

Výskumy a štatistiky ukazujú, že sa na Slovensku rodí ešte vždy veľmi veľa detí „neplánovane“. Politické, ekonomické a sociálne zmeny posledných rokov sa však prejavili aj v tejto oblasti: postupne sa zvyšuje vek, v ktorom mladí ľudia uzatvárajú manželstvo, a zvyšuje sa aj vek prvorodičiek, predovšetkým u žien s vyšším vzdelaním. K uvedomelému rodičovstvu prispela aj dostupná antikoncepcia a osveta v tejto oblasti.

Stereotypy však majú tuhý život a spoločnosť ešte vždy vyvíja silný tlak na ženy v istom veku, aby „sa poponáhľali“, lebo „biologické hodiny bijú na poplach“. Predstava, že žena má hodnotu len ako matka, je hlboko zakorenená. Je to jeden z najzávažnejších stereotypov, ktoré zásadným spôsobom zasahujú do osobného života konkrétnych dievčat a žien.

Iná otázka je realizovanie zámeru mať dieťa. Stereotypná predstava je, že dieťa možno priviesť na svet len v rámci heterosexuálneho manželstva. Táto predstava má ďalekosiahle dôsledky: manželstvo sa uzatvára preto, lebo „dieťa je na ceste“, alebo preto, že ak žena chce mať dieťa, „musí“ sa vydať. Pri stúpajúcom počte neplodných párov a rozvoji technológií asistovanej reprodukcie aj u nás vzniká nová situácia, ktorá prináša nové otázniky, nové možnosti, nové komplikácie, ale aj nové radosti.

Osvojenie si dieťaťa je takisto možnosťou, ako naplniť túžbu po dieťati. Aj osvojenie je zaťažené predsudkami ohľadne rasy, pohlavia, veku osvojeného dieťaťa, ale aj samotného osvojenia.

Čo znamená pre dnešnú ženu, ak sa rozhodne porodiť dieťa a starať sa oň?

Radikálne sa zmení jej život. Jej denný režim sa bude podriaďovať režimu dieťaťa, a to na dlhé roky.

Na určitý čas bude mimo zamestnania. To môže mať pre jednotlivé ženy rôzny význam, podľa toho, aké má žena povolanie, resp. zamestnanie.

Na určitý čas bude mať iný finančný príjem ako predtým, vo väčšine prípadov menší alebo nijaký. To je dnes závažná otázka; súvisí s tým napríklad aj ochota vysoko kvalifikovaných a dobre zarábajúcich žien porodiť dieťa. Ale je to aj otázka vzťahu s partnerom, ktorý po čase ľahko nadobudne dojem, že žena nezarába, a tak má „poslúchať“. Tu sa naplno prejavuje vplyv ďalšieho stereotypu — predstavy, že opatrovanie (v tomto prípade dieťaťa) a domáce práce „nie sú prácou“. Neplatí sa za ne, nemajú teda „hodnotu“. Ak ich vykonáva žena, robí to „z lásky“ k dieťaťu, partnerovi, a láska matky, ako vieme, je bezodná, dávajúca a nič nepožadujúca.

Zmení sa emocionálne prežívanie ženy. Toto je zložitá a zradná oblasť materstva. Ideálna predstava je, že matka, ktorá porodí zdravé dieťa, prežíva číre, ničím neskalené šťastie. Ideálne predstavy však zriedkakedy fungujú „naozaj“. Prehnané očakávania v tomto smere môžu spôsobiť rozčarovanie, ale aj vnútorné výčitky matky, že niečo nezvládla tak, ako bolo treba.

Osobitnou otázkou je sám pôrod a jeho zvládnutie. Na Slovensku takmer všetky ženy rodia v zdravotníckom zariadení. Má to svoje výhody v prípade nepredvídaných komplikácií, ale má to aj závažný vedľajší efekt: nemocnica automaticky vzbudzuje dojem, že ide o niečo chorobné. Pôrod však nie je choroba a v rozhodujúcej väčšine prípadov prebieha fyziologicky. Stereotypná predstava, že jedine lekár je kompetentný „odrodiť“, sa pomaly odbúrava aj u nás. Je totiž dokázané, že vľúdne „civilné“ prostredie, prítomnosť blízkych osôb a starostlivej pôrodnej asistentky sú pre rodičku oveľa humánnejšie ako nemocničná pôrodná sála pripomínajúca operačku. A nie je jedno, za akých podmienok porodí žena svoje dieťa.

Ak pri pôrode nastanú komplikácie, napríklad dieťa príde na svet cisárskym rezom, matky mávajú výčitky, že sa im nepodarilo porodiť tak „ako treba“. V čase, keď žena prechádza významnými psychickými aj fyziologickými zmenami, môže mať predsudok o tom, že „zlyhala“, veľmi negatívny vplyv na jej život. Pravdivé informácie z tejto oblasti — ako, mimochodom, vo všetkom — môžu veľmi prispieť k zrelému prežívaniu pôrodu.

Dojčenie je činnosť, ktorej sa týka prekvapujúco veľa predsudkov. Napríklad v 19. storočí sa v bohatých rodinách mlieko biologickej matky nepokladalo za vhodné pre dieťa, preto si rodiny najímali dojku. V 70. rokoch 20. storočia vládla u nás predstava, že len umelá výživa je pre dieťa to najlepšie. O dvadsať rokov neskôr boli noviny plné jednoznačných tvrdení o tom, že materské mlieko je pre dieťa absolútne nenahraditeľné. Názory sa teda menia, iba jedno sa nemení: Každý si dovoľuje ženám diktovať, čo majú robiť a ako to majú robiť. Ide pritom o citlivú vec. Matka totiž môže dojčiť alebo nemôže, môže chcieť dojčiť, alebo sa rozhodne pre inú alternatívu. Má právo rozhodovať o tom a má právo na to, aby jej okolie toto rozhodnutie rešpektovalo. Jej pokoj, vyrovnanosť a pohoda sú oveľa dôležitejšie ako otázka, či dojčí alebo nie.

Ďalším nebezpečným stereotypom je mýtus o absolútne sebaobetavej, neochvejne milujúcej matke, pre ktorú akoby jej vlastný osobný život prestal existovať. Dokonca ani ženy — hoci ich odmalička vedú k sebaobetavosti — nemôžu fungovať v súlade s touto predstavou. Výsledkom sú frustrácia, sklamanie, nespokojnosť, únava, hnev na dieťa, na partnera, na celý svet... Aj matka je človek, dospelý človek s vlastnými predstavami o sebe, o živote, o tom, čo chce a čo nechce. Je neprípustným zjednodušovaním — ak nie vydieraním — očakávať, že „materská láska“ stačí na všetko, že si poradí so všetkým. Je to pre spoločnosť ako celok a v rámci nej pre okolie matky veľmi pohodlné, ak sa môžu spoľahnúť na všeliek zvaný „materská láska“. Pre všetky zúčastnené osoby však je prospešnejšie a humánnejšie, ak sa starostlivosť o dieťa a jeho výchova zabudujú do denného režimu rodiny a do kontextu spoločnosti tak, aby sa aj matka mohla venovať rozvíjaniu svojej osobnosti.

Z povahy hierarchicky štruktúrovanej patriarchálnej spoločnosti vyplýva, že má tendenciu kontrolovať a ovládať svojich členov a členky. Účinným nástrojom kontroly — a zastrašovania — ženy je tlak spoločnosti na matku, aby „volila“ medzi materstvom a svojím osobným rozvojom, profesionálnymi ambíciami. Táto „dilema“ je dvojnásobnou pascou: po prvé, vtláča ženu do znevýhodneného postavenia (hoci predstava, že žena „samozrejme“ a ako jediná sa bude celé dlhé roky o dieťa či deti starať, pričom partner jej bude v najlepšom prípade „pomáhať“, je pre dnešný spôsob života neudržateľná), po druhé, táto dilema je zavádzajúca. Stavia totiž otázku jednoznačne a adresuje ju takisto jednoznačne. Je to žena, ktorá sa má — musí — rozhodnúť, či chce dieťa, alebo sa chce profesionálne sebarealizovať, resp. ekonomicky zabezpečiť. Bolo by spravodlivejšie — a z dlhodobého hľadiska aj perspektívnejšie a primeranejšie — postaviť otázku v tom zmysle, ako môžu v dnešnom svete ľudia dosiahnuť zladenie túžby po potomkoch so svojimi individuálnymi plánmi a záujmami. Ak by sa otázka postavila takto, ukázalo by sa, že spoločnosť síce s obľubou vyhlasuje deti za budúcnosť a nenahraditeľnú hodnotu, ale svojou štruktúrou len veľmi málo pomáha tieto hodnoty pestovať a rozvíjať.

Reálne podmienky dnešného života postupne nahlodávajú rigidné predstavy o rodových rolách. Tento proces prebieha „zhora“, v podobe novej, pružnejšej legislatívy, aj „zdola“, vytváraním nových foriem spolužitia. Pravda, modely nového spôsobu spolužitia partnerov a detí treba ešte len vytvárať — a to je ťažké, lebo vzorov je málo, ale je to aj zábavné a tvorivé — a nevyhnutné. Novým životným obsahom môžu totiž zodpovedať len nové formy partnerstva a inštitúcií.

Nebezpečným stereotypom je mýtus o tom, ako si spoločnosť váži a cení matky, ako ich všemožne podporuje, v určité dni v roku dokonca oslavuje. Stačí sa poobzerať okolo seba, aby sme videli, ako to je v skutočnosti. Komunikácie, podchody, nadchody, hromadná doprava, prístupnosť budov — to všetko je takmer neprekonateľná prekážka pre matky s deťmi a detským kočíkom. Starostlivosť o dieťa sa ešte vždy pokladá za takú samozrejmú činnosť matky, že o nej málokedy uvažujeme ako o skutočnej práci. Spoločnosť to dáva jasne najavo výškou materského a rodičovského príspevku. Matky s deťmi majú na pracovnom trhu výrazne menšie šance ako muži.

Táto situácia však nie je nemenná. Zjednocujúca sa Európa postupne buduje legislatívu na zabezpečenie rovnosti šancí pre mužov a ženy, ale aj na uplatňovanie rodového hľadiska na všetkých úrovniach rozhodovania (gender mainstreaming). Cieľom uplatňovania rodového hľadiska je dosiahnuť rodovú spravodlivosť. Analýza rodových pomerov ukazuje, že ženy sa na základe svojej tradičnej rodovej roly ocitajú v osobitnej životnej situácii, keď z dôvodu neplatenej rodičovskej práce vypadli z procesu platenej práce a chcú sa znovu doň vrátiť. Opatrenia podporujúce ženy pri návrate do zamestnania sú teda konkrétne kroky na zabezpečenie rovnosti šancí žien a mužov. Na druhej strane treba uvažovať aj o tom, ako možno zmeniť rámcové podmienky, v dôsledku ktorých sa matky dostávajú do znevýhodnenej situácie. Flexibilizácia pracovného času, materiálne zabezpečenie počas rodičovskej práce a zvýhodnenia spojené so zamestnávaním matiek, ktoré sa po rodičovskej prestávke vracajú do zamestnania, predstavujú konkrétne opatrenia na dosiahnutie rodovej spravodlivosti.

Všeobecne možno povedať, že osobitné opatrenia pre matky v určitých životných situáciách sú potrebné dovtedy, kým v spoločnosti panujú hierarchické rodové pomery. Tieto opatrenia sa musia týkať aj mužov — otcov, ktorí sa podobne ako matky môžu dostať do znevýhodnenej situácie.

Predstava o sebaobetavej matke znamená pre ženu nebezpečnú pascu. V súlade s očakávaniami spoločnosti sa naplno venuje „materským povinnostiam“. Mimochodom, slovné spojenie „materské povinnosti“ jasne vypovedá o tom, že v našich podmienkach sa z materstva ľahko stráca radosť, uvoľnenosť, pocit potešenia zo vzájomnej interakcie rodiča a dieťaťa. Stereotypné požiadavky kladené na matku sú totiž nesplniteľné. Nik nemá nevyčerpateľnú energiu a trpezlivosť. Matky potom majú výčitky svedomia, obviňujú sa, ak veci nefungujú ideálne. Materstvo pritom nie je povinnosť, a nie je to ani jednostranný nátlak matky na dieťa, aby bolo také či onaké. Mýtus o „vychovávaní“ je zhubný a neproduktívny. „Vychovávame“ tak nanajvýš päť minút, keď si spomenieme, že dieťa zasa nemá tašku v poriadku. Skutočná výchova znamená spolužitie dospelých a detí a ich vzájomné ovplyvňovanie.

Vráťme sa však k tradičným „materským povinnostiam“. Po rokoch intenzívnej starostlivosti o deti a rodinu má žena zákonite pocit, že vykonala niečo veľké, čo by ostatní mali oceniť, za čo by mali byť vďační a vďačné, za čo by ju mali mať radi a rady. V skutočnosti stará žena zažíva zväčša trpké sklamanie. Roky zabezpečovala „rodinnú atmosféru“, až sa sama stala v rodine vzduchom. Nerozvíjala svoje vlohy a schopnosti, alebo ich sústreďovala jednostranne, na zabezpečenie pohodlia a pohody ostatných, a tak sa po rokoch stala pre nich nezaujímavou, zaostalou. Obrazy, ktoré nám predkladá reklama a na ktorých vidíme dôstojné šedivé dámy v pohodlnom kresle a s delikátnym úsmevom na starostlivo narúžovaných perách, stvárňujú nanajvýš ak zbožnú túžbu žien, ktoré sa čoraz unavenejšie pohybujú v začarovanom kruhu pomoci dospelým potomkom, starostlivosti o starých rodičov alebo príbuzných a manažovaním svojho vlastného života.

Spoločnosť neochvejne vychvaľuje posvätné poslanie ženy byť matkou. Zároveň sa čoraz agresívnejšie presadzuje model dievčensky štíhlej ženy s detsky hladkou pokožkou. Stereotypné tvrdenie o vysokej hodnote materstva je v rozpore s dnešným estetickým ideálom ženského tela. Tento rozpor má na psychiku dievčat a žien devastujúci vplyv: Väčšina žien sa necíti vo svojej koži dobre. Naomi Wolfová nazvala tento jav mýtus krásy — bližšie o ňom píše Kateřina Lišková v príspevku Zrcadlo, zrcadlo, řekni...

Naša kultúra si v priebehu stáročí vytvorila dva obrazy ženy: Evu a Máriu. Mária je nepoškvrnená panna, ktorá porodila Spasiteľa. Pramatka Eva je hriešna žena, ktorá zviedla Adama, v dôsledku čoho bolo ľudstvo vyhnané z raja. Mária je asexuálna, sebaobetavá, celá sústredená na svojho božského syna. Eva je symbolom (hriešnej) telesnosti, dala sa zvábiť hadom, naviedla Adama na porušenie božského príkazu a za trest musia všetky ženy rodiť v bolestiach. Tieto dve podoby ženy dodnes ovplyvňujú stereotypné predstavy o tom, ako sa má dievča a žena správať, ale aj klišéovité predstavy o ženskej sexualite, o materstve, o tom, ktorá žena je „hodna“ úcty a ktorá nie.

Vhodne orientovaná osveta a výchova na škole môže postupne vytvoriť podmienky, aby si dievčatá mohli dovoliť byť jednoducho reálnymi ľuďmi s vlastnou hlavou, individuálnymi vlastnosťami, túžbami a nádejami.