Tieto slová z dievčenských pamätníčkov ukazujú, aká hlboká je súvislosť medzi niektorými vžitými predstavami — rodovými stereotypmi — a tolerovaním násilia páchaného na ženách v párových vzťahoch. Prvotnou príčinou násilia je nerovnováha moci a jej zneužívanie. V prípade násilia páchaného na ženách v párových vzťahoch ide o nerovnováhu moci medzi ženami a mužmi.
K vžitému obrazu rodiny patrí množstvo charakteristík, ktoré vedú k nerovnováhe moci medzi jednotlivými členmi a členkami rodiny. V súvislosti s násilím zohráva veľkú úlohu dodnes zaužívaná predstava o mužovi ako hlave rodiny. Patriarchálny model rodiny, ktorý je ešte vždy bežne prijímaný, predpokladá rozdelenie právomocí v rodine tak, že zodpovednosť za formálne rozhodnutia, hospodárenie rodiny a vonkajšiu reprezentáciu rodiny je tradične úlohou muža–otca. Zodpovednosť za atmosféru v rodine, za výchovu detí a starostlivosť o rodinu má zasa žena–matka.
Hoci v našej spoločnosti formálne platí zásada rovnosti žien a mužov, „hlava rodiny“ je v našom kultúrnom kontexte mužského rodu, a to bez ohľadu na reálnu situáciu rodiny. Pre hlbšie pochopenie súvislosti medzi rodovými stereotypmi a vznikom rodovo podmieneného násilia v párových vzťahoch je nevyhnutné porozumieť charakteru a štruktúre tohto násilia.
Hlbokú zakorenenosť násilia na ženách v našej tradícii dokladajú aj mnohé príslovia (Keď ženu zbiješ, akoby si roľu pohnojil). Veľká rozšírenosť a vysoký stupeň akceptácie násilia na ženách v párových vzťahoch sa premieta v stereotypných predstavách, t.j. v mýtoch, ktoré sa s týmto typom násilia spájajú. V súvislosti s nimi je dôležité rozlišovať hádku a násilie, ako aj jednorazový násilný akt a dlhodobé týranie, ktorého cieľom je dosiahnuť kontrolu nad týranou osobou.
Hádka V hádke ide o spor dvoch (a viacerých) rovnocenných partnerov, ktorí majú rozdielny názor a snažia sa ho presadiť. Používajú pritom všetky možné prostriedky, akými disponujú. Hádka sa môže skončiť viacerými spôsobmi: „vyhrá“ jedna zo sporných strán (presadí svoj názor), alebo sporné strany uzavrú kompromis (každá zo strán o kúsok ustúpi), alebo, ak sa spor týka zásadných vecí, z ktorých nemienia zľaviť, ich partnerstvo sa skončí. Podstatným prvkom, ktorý odlišuje hádku od násilia, je to, že pri hádke ide o spor rovnocenných partnerov. Každý z nich využíva iné prostriedky na presadenie moci, ale ich moc je vyrovnaná.
Násilie predpokladá nerovnováhu moci. V prípade násilia, ktoré sa niekedy na prvý pohľad môže javiť ako hádka, je prevaha moci vždy na jednej strane, takže druhá strana nedisponuje dostatočnými prostriedkami, ktoré by mohla využiť na presadenie svojej vôle, alebo na svoju ochranu. Pri násilí nejde o spor, ale o kontrolu. (Domáce násilie zahŕňa viaceré typy násilia na členoch/členkách rodiny, pričom nemusí ísť o rodinu na základe manželstva: násilie páchané na ženách, deťoch, senioroch, alebo odkázaných na pomoc druhých. Základom a predpokladom každého typu násilia je však nerovnováha moci a jej zneužitie. Rodové stereotypy zohrávajú negatívnu úlohu najmä v prípade násilia páchaného na ženách.)
Jednorazový násilný akt je časovo obmedzený, a hoci sám osebe predstavuje neprípustné správanie, jeho definovanie, odhalenie a dôsledky nie sú také zložité ako pri dlhodobom týraní.
Dlhodobé týranie, v našom prípade prejavujúce sa ako násilie páchané na ženách v párových vzťahoch, má svoju štruktúru, stupňuje sa a je veľmi ťažké ho zastaviť. Násilie páchané na ženách v párových vzťahoch sa môže prejavovať v rôznej podobe: ako násilie fyzické, psychické, sexualizované, ekonomické, sociálne. Jednotlivé prejavy násilia však nemožno od seba oddeľovať. V prevažnej väčšine prípadov sa vyskytujú všetky, alebo takmer všetky typy násilia. Podrobnejšiu pozornosť si zaslúži jeden typ násilia, ktoré má pre diagnostiku „varovných signálov“ násilia veľký význam. Je to sociálne násilie. Jeho podstatou je snaha o izoláciu — izoláciu od informácií, sociálnych kontaktov s priateľmi a priateľkami, zamestnania alebo výberu zamestnania, kontaktov s rodinnými príslušníkmi a pod. Súčasťou sociálneho násilia je aj taká kontrola sociálnych kontaktov, ktorá môže viesť až k obmedzeniu osobnej slobody. Tento aspekt násilia je charakteristický pre nerovnováhu moci v párových vzťahoch. Násilie má tendenciu sa stupňovať a jeho počiatočným prejavom býva práve sociálne násilie.
Predstava o „romantickom“ vzťahu obsahuje niektoré vzory správania, ktoré vytvárajú a podporujú nerovnováhu moci medzi partnermi. Základným stereotypom je „ochrana slabšieho pohlavia“. Pod tzv. „gentlemanským“ správaním máme zväčša na mysli taký prístup k žene, ktorý predpokladá, že ako slabšia potrebuje mužovu ochranu, pomoc a sústavnú starostlivosť. Tu, pravda, vyvstáva otázka, pred kým vlastne treba „slabšie pohlavie“ chrániť. Ak to domyslíme do dôsledkov, potom muži „musia“ ochraňovať ženy pred inými mužmi. Štatistiky túto realitu dokladajú faktami: 95 % násilníckych činov spáchajú muži na ženách. Na korene a podoby tohto štruktúrneho násilia, ktoré je príznačné pre spoločnosť, kde muži majú dominantné postavenie nad ženami, poukazuje príspevok Viery Bačovej Prečo ženy prijímajú svoje znevýhodnenia v spoločnosti? Na tomto mieste postačí, ak si uvedomíme, že v dôsledku nerovnomerne rozdelenej moci sa v párových vzťahoch môže pôvodne príjemné, dokonca lichotivé ochraňovanie veľmi ľahko zmeniť na kontrolu a ovládanie partnerky.
Sociálne násilie sa nemusí prejavovať ako agresívne správanie. Môže sa spájať s romantickým „jazykom lásky“. Žiarlivosť ako „dôkaz lásky“ sa často považuje za súčasť romantického vzťahu. Nie je však žiarlivosť ako žiarlivosť. Strach, že stratíme milovanú bytosť, je celkom normálnou súčasťou života; musíme sa naučiť tento strach zvládať, aby neotrávil naše partnerské vzťahy. Niečo iné je „žiarlivosť“ vyplývajúca z pocitu vlastníctva; plnohodnotný vzťah treba postupne budovať tak, aby partneri mohli rozvíjať jednak svoj vzájomný vzťah, jednak svoju vlastnú osobnosť. Ani jeden z nich toho druhého „nevlastní“, a ani nemôže „vlastniť“. Žiarlivosť nevypovedá o láske k druhému človeku, ale o ovládaní a túžbe vlastniť. Klišé o tom, že žiarlivosť je „romantická“, nebezpečne zahmlieva podstatu násilníckeho, ovládajúceho vzťahu.
Ak sa chápanie mužskosti a ženskosti spája s predstavou neprekročiteľnej hranice medzi nimi, vznikne bariéra a očakávané vzory správania sa stávajú diktátom. Akékoľvek vybočenie z hraníc sa potom považuje za porušenie normálnosti a trestá sa (výsmechom, nátlakom na „znormálnenie“, odsudzovaním, vylúčením zo spoločnosti, v niektorých kultúrach dokonca smrťou).
Neprekročiteľná hranica medzi pohlaviami je základným predpokladom „fungovania“ rodových stereotypov. Aj v učebných a osvetových textoch sa často stretávame so snahou o „vymedzenie hraníc“ medzi chlapcami a dievčatami, mužmi a ženami: „Žena by mala byť v prvom rade ženou, zachovať si ‚ženskosť‘, lebo iba tak sa môže postaviť k mužovi ako jeho rovnocenná partnerka. Keď sa snaží podobať mužovi, zbavuje sa toho najcennejšieho, a pritom sa mu v tom zmysle vlastne ani nemôže vyrovnať.“ (Rozinajová 1992, s. 54.) „Rovnoprávne dievča nemusí napodobňovať chlapcov, usiluje sa byť predovšetkým príťažlivým dievčaťom.“ (Štúr 1995, s. 12.) „V civilizovanej spoločnosti sa očakáva od každého muža a ženy, že sa budú správať adekvátne svojmu pohlaviu. Dievča, ktoré sa správa ako chlapec, nie je ideálom, podobne nie je ideálom ani zoženštený muž.“ (Rozinajová 1992, s. 38.) „Dievča nie je chlapec. Nemôže ním byť, je presne jeho opačnou stránkou. Jej údelom na tejto zemi nie je vyrovnať sa tzv. silnejšiemu pohlaviu, ale usilovať sa byť čo najlepšou ženou. Údel nanajvýš ľudský.“ (Štúr 1995, s. 32.)
Fixované rodové stereotypy (teda zjednodušujúce a striktné predstavy o tom, čo je mužské a čo ženské) vytvárajú priestor pre diskrimináciu všetkých, ktorí a ktoré ich nenapĺňajú. Sú dôležitým faktorom vzniku a pretrvávania nerovnováhy moci medzi ženami a mužmi v spoločnosti. Stávajú sa tak hlavnou príčinou páchania a tolerovania násilia na ženách, ktoré je vážnym porušovaním ľudských práv. Rodové stereotypy ako škodlivé odmietol dokument OSN, Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW); k jeho dodržiavaniu sa zaviazala aj SR (Zákon č. 62/1987 Zb.). Články 5 a 10 jednoznačne hovoria o nevyhnutnosti eliminácie rodových stereotypov z výchovy:
„Čl.5
Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia:
Čl.10
Štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie
diskriminácie žien, aby im boli zabezpečené rovnaké práva
s mužmi v oblasti vzdelania a najmä, na základe rovnoprávnosti
mužov a žien, opatrenia slúžiace na zabezpečenie:
Rodové stereotypy, ktoré chápu ženu ako „prirodzene“ slabšiu, labilnejšiu, citovejšiu a muža ako silnejšieho, rozhodnejšieho, racionálnejšieho, ovplyvňujú deti už od narodenia. To, že tieto stereotypné predstavy sú zakomponované aj do učebníc či obsahov výchovy a vzdelávania, ich svojím spôsobom legitimizuje. Posúva ich z roviny zvykov a tradície do roviny „vedecky potvrdených právd“.
Opýtali sme sa detí, čo považujú za typicky „mužské“ a čo za typicky „ženské“. Z ich odpovedí vyberáme:
Muži — zarábajú, chodia do práce, opravujú auto, opravujú veci v domácnosti, kukajú telku a pijú pivo a čítajú noviny.
Muž — bojovnosť, energickosť, podnikavosť
Žena — varí, pere, hučí, rodí.
Žena — obetavosť, klebetnosť
Stereotypné predstavy o postavení a role muža a ženy v rodine nie sú nebezpečné len pre kvalitu života jednotlivých ľudí a pre kvalitu ich vzťahov, ale tvoria podhubie pre vznik násilia.
Podporujú nerovné rozdelenie moci v rodine, v dôsledku čoho najčastejšie páchajú násilie muži na ženách a deťoch. Rodové stereotypy, ktoré môžu viesť k vzniku násilia v párových vzťahoch, sa zjednodušene dajú rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Po prvé sú to stereotypy, ktoré vytvárajú alebo podporujú predstavu o mužovi (otcovi) ako hlave rodiny, a po druhé stereotypy, ktoré vedú ženy k tomu, aby sa identifikovali s osobou zodpovednou za „atmosféru rodinného krbu“ a prijali podriadené postavenie v rodine alebo vo vzťahu.
Páchatelia násilia sa od seba veľmi líšia. Je nemožné zostaviť niečo ako „profil páchateľa“ násilia v párovom vzťahu. Napriek tomu sú určité črty, ktoré majú násilníci spoločné. Všetci majú dojem, že takéto násilie je ospravedlniteľné, majú pocit, že svoju rodinu (partnerku) vlastnia. Ich správanie môže pôsobiť celkom sympaticky. Spoločná je im snaha „ochraňovať“ partnerku a byť silný muž. Chcú fungovať ako správna „hlava rodiny“. Násilníci si autoritu zamieňajú s vnucovaním svojej vôle ostatným v rodine.
Tradičné charakteristiky mužskej roly spolu s tým, že naša spoločnosť toleruje agresivitu (výbušnosť) mužov a chlapcov (ešte v roku 2000 Prevendárová píše, že „z chlapcov netreba robiť pokorných ‚baránkov‘, keďže majú v sebe od prírody zakódovanú neskrotnosť, prudkosť a aktívny prístup k životu“, s. 5), ako aj s vysokou mierou akceptovania fyzického násilia ako výchovného prostriedku (páchatelia často ospravedlňujú svoje násilie tým, že sa snažia partnerku „prevychovať“, „vinu“ za násilie dávajú žene), majú za následok častý výskyt násilia na ženách v párových vzťahoch.
V obrazoch „dokonalej“ rodiny je jednoznačné rozdelenie kompetencií — otec je autoritou, sleduje výchovu detí, má zodpovednosť za svoju rodinu, zatiaľ čo matka je milá, nežná, objímajúca, citlivá, obetujúca sa. „Ženu obdarila príroda silným citom materstva a sklonom k vlastnostiam, bez ktorých sa materstvo nezaobíde, ako sú obetavosť, starostlivosť, poriadkumilovnosť, usilovnosť, trpezlivosť, ochota pomôcť, poskytovať lásku.“ (Rozinajová 1992, s. 55.) „Milá žena nezvýrazňuje svoje osobné ťažkosti, nehovorí iba o sebe, vie druhého citovo podporiť, to znamená dodať mu odvahu, potešiť, usmerniť. ... Zmierňuje napätie, neprilieva zbytočne olej do ohňa hádok. Aj moderná, samostatná, zamestnaná a sebavedomá žena môže byť milá, dokonca musí byť milou, ak chce mať dobrý život ...“ (Štúr 1995, s. 42.)
Ženy preberajú v dôsledku rodovo stereotypnej socializácie osobnú a výlučnú zodpovednosť za atmosféru v rodine, pričom sa rodina považuje za hlavnú oblasť ich sebarealizácie.
Násilníci veľmi často „ospravedlňujú“ svoje násilné správanie tým, že ženy „nedostatočne plnia povinnosti v rodine“. Ženy potom často obviňujú zo vzniknutej situácie seba a svoju „neschopnosť“ vytvárať harmonický vzťah. Aj stereotypy, ktoré sa vzťahujú na celkové správanie sa ženy — citlivá, jemná, obetavá —, vytvárajú predstavu o pasívnej, podriadenej, poslúchajúcej bytosti. Podľa mnohej „osvetovej literatúry“ má ideálna žena také vlastnosti, ktoré podporujú predstavu o žene obetujúcej sa pre druhých a potláčajúcej svoje potreby: „Ideálna žena: 1. Je pôvabná! 2. Myslí na druhých viac ako na seba, preto je s ňou druhým dobre. Niektoré dievča to ešte nevie, ale treba sa učiť nebyť egoistom a treba sa učiť radosti zo záujmu o druhých. Kto sa to v mladosti nenaučí, toho bude večne obchádzať šťastie. 3. Je schopná šíriť okolo seba milú atmosféru. Nepestuje zbytočné hnevy a nedôstojné nadávky. Je dôležité nepokladať svoje vlastné problémy za tie najdôležitejšie, nehovoriť len o sebe, prinášať zlepšujúce návrhy namiesto planej kritiky súčasného stavu a vedieť vypočuť druhých. Ideálna žena je rada ženou a nežiarli na mužský spôsob života. Tá, o ktorej snívame, je tak trochu mamou všetkým deťom, alebo azda aj všetkým ľuďom.“ (Štúr 1995, s. 60–61.)
Citáty, ktoré v texte uvádzame, pochádzajú prevažne z literatúry určenej pre deti a mládež. Hoci sú v priamom rozpore so zákonom, dodnes sa používajú ako učebnice i osvetová literatúra. Takéto diskriminačné názory však neprezentujú len odborné autority, ale sú rozšírené v celej spoločnosti, ktorej súčasťou je aj škola. No škola má na druhej strane povinnosť a priestor na vytváranie rovnosti príležitostí a zabezpečenie nediskriminujúceho prostredia pre každého žiaka a každú žiačku.