Predstava o „romantickom“ vzťahu obsahuje niektoré vzory správania, ktoré vytvárajú a podporujú nerovnováhu moci medzi partnermi. Základným stereotypom je „ochrana slabšieho pohlavia“. Pod tzv. „gentlemanským“ správaním máme zväčša na mysli taký prístup k žene, ktorý predpokladá, že ako slabšia potrebuje mužovu ochranu, pomoc a sústavnú starostlivosť. Tu, pravda, vyvstáva otázka, pred kým vlastne treba „slabšie pohlavie“ chrániť. Ak to domyslíme do dôsledkov, potom muži „musia“ ochraňovať ženy pred inými mužmi. Štatistiky túto realitu dokladajú faktami: 95 % násilníckych činov spáchajú muži na ženách. Na korene a podoby tohto štruktúrneho násilia, ktoré je príznačné pre spoločnosť, kde muži majú dominantné postavenie nad ženami, poukazuje príspevok Viery Bačovej Prečo ženy prijímajú svoje znevýhodnenia v spoločnosti? Na tomto mieste postačí, ak si uvedomíme, že v dôsledku nerovnomerne rozdelenej moci sa v párových vzťahoch môže pôvodne príjemné, dokonca lichotivé ochraňovanie veľmi ľahko zmeniť na kontrolu a ovládanie partnerky.
Sociálne násilie sa nemusí prejavovať ako agresívne správanie. Môže sa spájať s romantickým „jazykom lásky“. Žiarlivosť ako „dôkaz lásky“ sa často považuje za súčasť romantického vzťahu. Nie je však žiarlivosť ako žiarlivosť. Strach, že stratíme milovanú bytosť, je celkom normálnou súčasťou života; musíme sa naučiť tento strach zvládať, aby neotrávil naše partnerské vzťahy. Niečo iné je „žiarlivosť“ vyplývajúca z pocitu vlastníctva; plnohodnotný vzťah treba postupne budovať tak, aby partneri mohli rozvíjať jednak svoj vzájomný vzťah, jednak svoju vlastnú osobnosť. Ani jeden z nich toho druhého „nevlastní“, a ani nemôže „vlastniť“. Žiarlivosť nevypovedá o láske k druhému človeku, ale o ovládaní a túžbe vlastniť. Klišé o tom, že žiarlivosť je „romantická“, nebezpečne zahmlieva podstatu násilníckeho, ovládajúceho vzťahu.