Príznaky násilia v rodine a problémy detí týraných matiek môžeme vnímať len vtedy, ak sme na problematiku násilia páchaného na ženách dostatočne citliví. Hoci je násilie v rodinách veľmi rozšírený fenomén, môžu mu pedagogičky a pedagógovia venovať iba obmedzenú časť svojej pracovnej kapacity. Napriek tomu máte dôležitú úlohu, pretože ste v úzkom kontakte s deťmi, ktoré vám dôverujú. Aby ste sa vyhli preťaženiu, hľadajte podporu u kolegýň a kolegov, ako aj u svojich nadriadených, a nadviažte kontakt so špecializovanými inštitúciami, napr. s oddelením sociálnych vecí okresného úradu, pedagogicko–psychologickou poradňou, centrom poradensko–psychologických služieb, pomáhajúcimi ženskými organizáciami a pod. Odborníčky a odborníkov si môžete prizývať na konzultácie. Žiaduce je aj pravidelné ďalšie vzdelávanie na tému násilie páchané na ženách a deťoch v rodinách.
Týrané ženy sa iba zriedkavo obracajú so svojimi problémami na pedagogičky a pedagógov svojich detí. Oveľa častejšie sa učiteľky a učitelia o násilí voči matke dozvedia zo správania a z rozprávania detí. V takýchto prípadoch odporúčame, aby ste navrhli matke rozhovor, pričom sa neodvolávajte na výpovede dieťaťa. Dieťa sa totiž nesmie dostať do pozície „zradcu“. Využite možnosť a ponúknite pomoc a prejavte účasť. Ženy v násilníckych vzťahoch sú pod stálym tlakom svojho partnera. Preto treba dbať na to, aby sme neprisudzovali matke vinu za problémy jej dieťaťa a aby sme ju nepreťažovali pedagogickými návrhmi a očakávaniami.
Poskytovanie podpory sa môže realizovať najmä:
- individuálnym prístupom k dieťaťu;
- rozhovormi o situácii dieťaťa;
- podnetmi, ako možno dieťaťu pomôcť;
- informáciami o pomáhajúcich zariadeniach (napr. oddelenie sociálnych vecí okresného úradu, detské krízové centrum, ženské pomáhajúce organizácie, poradne);
- vyjasnením právnej situácie: kto má právo vyzdvihnúť dieťa zo školy; aké opatrenia zo strany oddelenia sociálnych vecí a súdu sú potrebné, aby bolo dieťa zverené do starostlivosti matky, čím tá získa výlučné právo vyzdvihovať dieťa zo školy a rozhodovať vo veciach týkajúcich sa dieťaťa, napr. o kontakte s otcom;
- poukázaním na bezpečnostné opatrenia, ktoré môže matka urobiť v prípade núdzovej situácie.
Žena môže začať meniť svoju situáciu, až keď získa podporu a keď sa podarí ju odbremeniť! Život ženy postihnutej násilím je plný strachu, takže si často nedôveruje. Majte trpezlivosť a pochopenie, dajte najavo, že ste jej k dispozícii a že u vás nájde podporu. Nesnažte sa o rýchlu zmenu situácie, neočakávajte od nej žiadne radikálne rozhodnutia. Informujte ju o pomáhajúcich zariadeniach, poskytnite jej informačné materiály.
Deti potrebujú dostať možnosť, aby mohli spracovať a zvládnuť zážitky násilia primerane svojmu veku a osobnosti. O svojich starostiach môžu však hovoriť len v atmosfére dôvery, solidarity a úprimnosti. Deťom treba dať jasne najavo, že nenesú žiadnu zodpovednosť za situáciu v rodine. A treba zodpovedne uvážiť aj to, či situácia v triede ako skupine umožňuje otvárať túto tému v prítomnosti ostatných detí. Deti však zväčša začnú o svojich problémoch hovoriť práve v skupine. Ostatné deti môžu z takýchto rozhovorov získať aj niečo užitočné pre seba tým, že sa zapoja do procesu prekonávania problému, a možno si potvrdia i svoje vlastné skúsenosti.
Starší žiaci sa už obvykle dokážu vyrovnávať s násilím aj slovne. Pritom majte na pamäti, že je potrebné:
- získať si dôveru dieťaťa, ale bez naliehania či nátlaku;
- pochváliť dieťa za to, že má odvahu hovoriť o svojej situácii;
- dať najavo, že mu veríte;
- ubezpečiť dieťa, že sa vás môže opýtať na všetko, čo potrebuje;
- hovoriť s ním o veciach, ktoré v ňom vyvolávajú strach (rozvod, ťažkosti v škole, umiestnenie do detského domova, riziko, že by otec poň prišiel do školy);
- vyjasniť si s ním potreby, aké má, a prípadne iniciovať isté opatrenia (napr. keď dieťa hovorí, že nechce ostať doma, prekonzultovať s matkou a sociálnou pracovníčkou dočasné umiestnenie v niektorom zariadení SOS alebo krízovom centre pre deti).
Ak dieťa nie je schopné hovoriť o svojich zážitkoch, či už vzhľadom na vek, mentálnu úroveň, alebo postihnutie, potom mu treba umožniť, aby sa vyjadrilo prostredníctvom iných postupov, napr. hraním rolí s bábikami, kreslením a pod. Nejde pritom o terapeutickú činnosť, ale o priblíženie sa situácii z pohľadu dieťaťa. Jednorazová aktivita však nestačí. Zmysluplná podpora dieťaťa má byť naplánovaná dlhodobo a má sa zakladať na pravidelných kontaktoch, napr. v podobe hodín vyhradených rozhovorom alebo hre.
Ak dieťa žije v nejakom type detského domova, potom si treba vyjasniť, či chce prázdniny alebo víkendy tráviť s rodičmi. Ak áno, mal by byť vytvorený podporný plán, čiže by malo byť jasné, na koho sa môže dieťa obrátiť v prípadnej krízovej situácii: na príbuzných, priateľov, učiteľku? V každom prípade treba podporovať želania dieťaťa voči rodičom a osobám, ktorým je dieťa zverené do opatery.
Vzhľadom na zložitosť problematiky navrhujeme zvážiť aj ďalšie možnosti:
- požiadať o spoluprácu odborníkov a odborníčky z vašej vlastnej inštitúcie, ako napr. výchovného poradcu či poradkyňu, psychológov či psychologičky atď.;
- ponúknuť a sprostredkovať kurzy ďalšieho vzdelávania;
- nadviazať kontakt s pomáhajúcimi inštitúciami, ako sú: pedagogicko–psychologické poradne, detské krízové centrá, oddelenia sociálnych vecí atď.
- Tieto kroky však treba najprv prediskutovať s matkou a získať aj súhlas dieťaťa (so zohľadnením veku).
Základnými príčinami násilia sú snahy o mocenskú dominanciu, ako aj spoločenské normy a tradičné rozdelenie ženskej a mužskej roly. Výchovné a vzdelávacie opatrenia môžu prispieť k zmenšeniu mocenskej nerovnováhy medzi ženami a mužmi. Osobný príklad pedagogičiek a pedagógov (čo, samozrejme, predpokladá ich sebareflexiu) motivuje deti a mládež kriticky prehodnocovať tzv. spoločenské skutočnosti (rodovo špecifickú deľbu práce, rôzne formy vzťahov a spôsobov života). Pre prácu s deťmi a mládežou je potrebná citlivosť voči prejavom násilia, ktoré sa vyskytnú v rámci žiackej skupiny. Násilie medzi deťmi, resp. mládežou sa musí stať témou rozhovorov a spracovávania vo všetkých oblastiach výchovy a vzdelávania.
O rodovo špecifických aspektoch treba hovoriť nielen pri konfrontáciách medzi chlapcami a dievčatami. Násilie chlapcov (voči dievčatám alebo iným chlapcom) súvisí s napĺňaním predstáv o normách mužnosti (byť silný, presadiť sa, demonštrovať fyzickú prevahu); toto treba stále znovu tematizovať. Pomocným opatrením môže byť aj kurz sebaobrany pre dievčatá a tréning senzitivity pre chlapcov. Treba dbať aj na skutočnosť, že rodovo špecifická citlivosť sa vytvára aj prostredníctvom jazyka, preto je nevyhnutné používať žensky špecifický jazyk (napr. ženské formy pomenovania osôb a profesií: žiak a žiačka, lekár a lekárka, učiteľ a učiteľka atď.).
Z publikácie Konať proti násiliu na ženách (www.piatazena.sk)
