Pri práci v oblasti prevencie násilia je dôležité rozlíšiť tri druhy prevencie: primárnu, sekundárnu a terciárnu (podľa Shirpy Taskinenovej).
Primárna prevencia je každá činnosť zameraná na opatrenia, ktoré zabraňujú vzniku násilia. K tomu patrí napríklad rodovo citlivá pedagogika,
práca s deťmi a mládežou na tému násilie, kritické články v novinách na túto tému, konfrontácia mýtov s faktami, zmeny zákonov.
Sekundárna prevencia prispieva k včasnému rozpoznaniu a ukončeniu násilia. Napríklad rýchly zásah polície s primeranými následkami
pre páchateľa by v zásade mal zabrániť páchaniu násilia.
Terciárna prevencia je pokus zabrániť opakovaniu násilia alebo mierniť následky násilia, ktoré bolo spáchané. Napríklad,
keď je žena týraná v partnerskom vzťahu, je z bytu vykázaný páchateľ, aby žena nestratila svoje sociálne okolie.
Súčasťou primárnej prevencie je rodovo citlivá pedagogika, o ktorej budem hovoriť na konkrétnych príkladoch.
Projekt, ktorý predstavím ako prvý, je dlhodobý, trvá asi tri týždne a volá sa Na stope sexizmu. Cieľovou skupinou sú dievčatá od siedmej triedy základnej školy. Cieľom tohto projektu je, aby dievčatá nevnímali narúšanie svojich hraníc a diskrimináciu ako individuálne záležitosti, ale aby rozpoznali spoločenský vzorec, ktorý sa za tým skrýva. A aby to neostalo v tom stave, v akom to dnes je, ide aj o vytvorenie opatrení, ktoré môžu proti existujúcemu stavu pôsobiť. Tieto opatrenia súvisia najmä s aktuálnym životným priestorom dievčat. Na začiatku dievčatá vyzývame, aby si každá pre seba vytvorila obrázky alebo komiksy na tému, ako prežíva svoj všedný deň v škole, v rodine, v mládežníckom centre, teda všade tam, kde s dievčatami pracujeme. Dievčatá si navzájom prezentujú svoje obrázky a komiksy. Dôležité je, aby zistili, čo zažívajú ako pozitívne a čo ako negatívne. Osoba, ktorá vedie skupinu, sa má venovať predovšetkým spoločným črtám v živote dievčat. Ďalší krok je, že dievčatá vytvoria skupinky a rozdelia si medzi sebou rôzne úlohy. Napríklad hľadajú v budove svojej školy alebo centra pre mládež také výroky a nápisy, ktoré nejakým spôsobom znevažujú alebo diskriminujú dievčatá a ženy. Tieto nápisy pozbierajú a spíšu. Úloha sa môže vzťahovať aj na celý životný priestor dievčat a môže trvať celý týždeň. Alebo požiadame skupinu dievčat, aby si dôkladne pozreli niektoré z učebníc, napríklad učebnice matematiky a prírodovedy, a zrátali, ako často sa tam vyskytujú dievčatá a ako často chlapci a v akých rolách dievčatá a chlapci vystupujú. Úlohu môžeme rozšíriť na noviny alebo na knihy pre mládež. Ďalej sa môžu vo všetkých triedach spýtať, či sú hovorcami a ich zástupcami v triede dievčatá, alebo chlapci. Túto úlohu možno rozšíriť aj tak, že sa dievčatá v okruhu svojej rodiny a známych dospelých spýtajú, či ich šéfovia sú ženy, alebo muži. Ďalšia možnosť je, aby si dievčatá čiarkami počas jedného dopoludnia v škole značili, koľkokrát boli vyvolané dievčatá a koľkokrát chlapci. Po skončení úlohy dievčatá podajú správu o tom, čo zistili. V následnej diskusii je dôležité, aby dievčatá mobilizovali svoje silné stránky a fantáziu a vymysleli si spôsoby obrany voči stereotypom. Návrhy by mali byť čo najkonkrétnejšie a mali by sa vzťahovať priamo na životný priestor dievčat. Na túto príležitosť by mohli dievčatá namaľovať obrázky znázorňujúce ich vysnenú školu, centrum pre mládež či rodinu. Potom by mohli spoločne uvažovať o tom, ako sa ich želania a utópie čo najviac priblížia realite.
Iný príklad pre prácu s dievčatami: Treba vytvoriť pracovnú skupinu zameranú na rozvíjanie odvahy dievčat. Hra je určená dievčatám od prvej triedy, posilňuje sebavedomie dievčat a ich schopnosť presadzovania sa, rozvíja ich schopnosť psychicky a fyzicky zamedzovať prekračovaniu osobných hraníc. Jedna z foriem tejto hry sa volá zaberanie priestoru. Dievčatá si predstavia nejaký pocit, najlepšie je, keď na začiatku osoba, ktorá skupinu vedie, pocit zadá. Je to totiž na prvýkrát dosť ťažká úloha. Potom sa majú dievčatá na tému tohto pocitu pohybovať a vyjadrovať ho hlasom alebo verbálne. Je možné, že to dievčatám na začiatku padne veľmi ťažko, takže je najlepšie, keď im to osoba, ktorá skupinu vedie, predvedie. Zo svojej skúsenosti viem, že dievčatá pri niektorých pocitoch reagujú veľmi otvorene, hlasno kričia, dupocú, svoj pocit vyjadrujú veľmi hlučne.
Ďalšia hra spočíva v nasadení hlasu. Dievčatá stoja v troch skupinách. Jedna skupina sa musí dohodnúť na nejakom slove a má ho nahlas povedať tretej skupine, kým druhá skupina musí robiť čo najviac hluku, aby tretia skupina slovu neporozumela. Je to veľmi dôležité cvičenie. Neviem, či ste si všimli, ale dievčatá v najlepšom prípade dokážu jačať, ale naozaj nahlas kričať a prehlušovať niekoho, na to nie sú zvyknuté. Ide tu predovšetkým o to, aby sa naučili presadzovať a vynútiť si, aby ich niekto počúval, a aby tomu počúvaniu vedeli aj zamedziť.
Iná hra sa volá uteč a krič. Polovica dievčat sedí na podlahe, druhá polovica stojí v trojmetrovej vzdialenosti za ich chrbtom. Úlohou stojacich dievčat je priblížiť sa k sediacim dievčatám a poklepať ich po pleci. Sediace dievčatá majú na ten dotyk okamžite vyskočiť, nahlas kričať „horí“ a bežať k určenej čiare alebo na druhý koniec miestnosti. Policajti nás totiž naučili, že keď niekto volá o pomoc, tak si to nikto nevšíma, preto je lepšie kričať „horí“, to sa môže týkať každého. Druhá časť tohto cvičenia spočíva v tom, že dievčatá sa nielen priblížia odzadu a poklepú sediace dievčatá po pleci, ale sa pokúsia zadržať sediace dievčatá, ktoré sa zasa majú vymaniť zo zovretia a utiecť; potom si vymenia úlohy.
Ďalšia hra je hra na korytnačku. Dievčatá sa rozdelia na dve skupiny, dievča z jednej skupiny leží schúlené na zemi a jej partnerka sa pokúša obrátiť ju na chrbát. No korytnačky sú na chrbte bezmocné, a preto sa dievča, ktoré hrá korytnačku, musí čo najviac brániť. Potom si vymenia úlohy.
Ďalšia hra je hra na kanibalov; nie som veľmi nadšená tým názvom, ale dievčatám sa páči. Dievča sa nachádza na ostrove nakreslenom kriedou a kanibali sa pokúšajú ju strhnúť k sebe. Musí sa zo všetkých síl brániť, ak nechce, aby ju zožrali. Má možnosť stiahnuť niektorého z kanibalov na ostrov, a tak získa spolubojovníčku.
Ďalšia hra je o vymedzovaní hraníc. Dievčatá stoja v pároch oproti sebe. Jedna má za úlohu správať sa obťažujúco. Keď sa to jej náprotivku už zdá priveľa, musí zakričať veľmi nahlas, jasne a z plnej sily NIE. Potom si vymenia úlohy. Dievčatá iste aj samy rady popremýšľajú nad iným scénkami, ktoré možno zahrať.
Dobré cvičenie pre deti v ľubovoľnom veku je rovnako zaujímavé pre chlapcov i pre dievčatá. Dve a dve deti sa postavia v miestnosti oproti sebe, ďaleko od seba. Jedna skupina má za úlohu ísť pomaly naproti druhej skupine a druhá skupina má dávať pozor a akonáhle sa deťom zdá, že prvá skupina sa priblížila príliš blízko, a chcú vytýčiť hranicu, musia to dať najavo gestami a nahlas zakričať „stop“. Toto cvičenie možno zintenzívniť tým, že približujúcu sa skupinu vyzveme, aby potom, čo stojaca skupina povie stop, ešte o krok postúpila. Veľmi dôležité je hovoriť po cvičení o pocitoch a dojmoch, o tom, čo to vo mne vyvoláva, keď niekto prekračuje moje hranice, čo pritom pociťujem a či je pre mňa ťažké cítiť, kde sa nachádza moja hranica. Aj pre dospelých je to zaujímavé cvičenie.
Ďalšia hra precvičuje požiadanie o pomoc. Dve dievčatá tvoria tím, ktorý má chytiť niektoré z dievčat. Keď dievčaťu hrozí, že ho chytia, má možnosť privolať si niekoho na pomoc. Musí túto osobu konkrétne osloviť, a keď jej oslovená osoba priskočí na pomoc a objíme ju, nemožno dievča chytiť. Ak príde pomoc neskoro a dievča je chytené, musí si sadnúť na podlahu.
Posledné cvičenie je telesná obrana; dievčatá majú kopať a udierať do rohožky. Ale toto cvičenie je možné len vtedy, ak sa už predtým s nimi pracovalo na tému násilie.
Časti týchto cvičení sa, samozrejme, dajú robiť aj cez prestávku, ak je dosť miesta. Nemusí to byť nevyhnutne hodina telocviku alebo niečo podobné.
Teraz k cvičeniu, ktoré je určené pre chlapcov, alebo pre zmiešané skupiny detí od tretej triedy. Ide o rozpoznanie a pomenovanie pocitov u seba a u iných. Ide o to, aby deti pochopili súvislosti medzi správaním iných a ich pocitmi. Tento variant hry používa veľmi známu hru na pantomímu, pri ktorom sú pojmy prezentované neverbálne. Táto hra sa nesmie stať konkurenčnou záležitosťou, jedna skupina nemôže súperiť s druhou, kto rýchlejšie uhádne predstavovaný pojem. Chlapcov vyzveme, aby si premysleli, zvolili nejaké pocity a aby ich dali najavo pohybom, zvukmi, skrátka, aby ich nejako zviditeľnili, nie však verbálne. Ostatné deti musia tento pocit uhádnuť. Pri zmiešaných skupinách je, samozrejme, veľmi dôležité dávať pozor na to, aby sa pri predstavovaní pocitov striedali vždy dievča - chlapec. Vedúca skupiny napíše uhádnuté pocity na plagát a ak niektorá z prezentácií nie je úspešná - deti ju neuhádnu -, dieťa si vyberie pomocníka alebo pomocníčku a spoločne predvedú novú prezentáciu tohto pocitu. Po prvom kole hry s pocitmi, ktoré sme hádali, môžeme hovoriť o tom, ktoré pocity na našom zozname chýbajú, prečo ich nikto nepredvádzal. Je to dobré východisko k rozhovoru napríklad o rodovo špecifických aspektoch. Ďalej môžeme hovoriť o tom, aké pocity sú príjemné a aké nepríjemné, o ktorých pocitoch hovoríme radi a o ktorých nie, čo robíme, keď sme šťastní, smutní, nahnevaní atď. Ponúka sa tu aj možnosť hovoriť o rôznych negatívnych spôsoboch správania, o násilníckosti, o tom, aké to je, keď sa správame voči niekomu zraňujúco. Je ale dôležité, aby sme pritom nezmiešavali pocity a správanie. Neexistujú totiž zlé pocity, zatiaľ čo zlé správanie existuje.
Cvičenie Kam s mojou zlosťou? je vhodné pre chlapcov od tretej triedy. Cieľom tohto cvičenia je pochopiť, že pre násilnícke konanie sa musíme rozhodnúť. Treba hľadať alternatívy k násilníckemu správaniu. Osoba, ktorá cvičenie vedie, prečíta príbeh, v ktorom sa jeden chlapec alebo viacerí chlapci správajú násilnícky. Samozrejme, je dôležité, aby tento príbeh zodpovedal veku chlapcov a podľa možnosti aj aktuálnej situácii. Môže to byť aj skutočná udalosť. Chlapci potom v malých skupinách po dvoch, po troch premýšľajú o tom, prečo chlapec alebo chlapci v príbehu použili násilie a čo tým chceli dosiahnuť. Vo veľkej skupine si o svojich úvahách porozprávame. Potom majú jednotlivé skupiny za úlohu rozmýšľať o nenásilnom riešení, resp. vyznení príbehu a majú ten príbeh v tomto zmysle zmeniť. Tento zmenený príbeh potom možno namaľovať, zahrať, predviesť. To je niekoľko príkladov k téme zaobchádzanie s pocitmi.
Ale pretože moja špeciálna téma je násilie voči ženám, chcela by som vám predstaviť niekoľko príkladov, ako možno tému násilia na ženách zabudovať do vyučovania, alebo do iných vzdelávacích programov.
Pri práci s touto témou je najlepšie začať tým, čo je to násilie. Chápanie násilia súvisí so subjektívnym postojom, preto je dôležité, aby sa k tomu členovia a členky skupiny vyjadrovali v brainstormingu a bez akýchkoľvek hodnotení; všetky body treba zozbierať a potom rozdeliť do kategórií fyzické, psychické, sexuálne, ekonomické násilie. Keď ste už s tou skupinou pracovali na tému násilie, môžete cvičenie obmeniť tak, že najprv zadáte rôzne kategórie a potom požiadate, aby skupina dopĺňala jednotlivé spôsoby násilného konania. Mládež sa pri tomto cvičení veľmi dobre učí diferencovať a rozpoznávať mnohovrstvovosť problému. Napríklad v prípade sexualizovaného násilia to siaha od vyzliekania pohľadom až po znásilnenie. Čudovali by ste sa, koľko detí prichádza s vecami, ktoré sa týkajú štruktúrneho násilia. Pracovala som na základnej škole s deväťročnými deťmi a prvé, čo povedali pri sexualizovanom násilí, bolo sexuálne obťažovanie na pracovisku. Na tejto skupine detí bolo jasne vidieť, že ich učiteľka s nimi veľmi veľa pracuje k tejto téme. Najprv som si myslela, že je to fráza, ktorú používajú len preto, že ju počuli v televízii, ale detailne mi opísali viaceré situácie. Osoba, ktorá vedie pracovnú skupinu, by mala doplniť najdôležitejšie formy násilného konania, pretože často sa stáva, že sa dôležité veci vynechajú.
Na násilie sa vzťahuje veľa mýtov, napríklad, že ide len o rodiny alkoholikov, že násilie v rodine je súkromná vec atď. Cvičenie s mýtmi a faktami sa hodí pre prácu s mládežou, ktorá sa už stretla s témou násilie. Ak by sme ho použili ako vstupné cvičenie k téme, mohlo by sa stať, že sa predsudky ešte utvrdia. Toto cvičenie sa hodí nielen na prácu s mládežou, ale aj s dospelými. Hrávali sme ho s rôznymi profesnými skupinami, napríklad s právnikmi a právničkami, to bolo skutočne veľmi zaujímavé.
Ďalšia možnosť práce s témou násilia je cvičenie o motívoch a príčinách násilia. Cieľom je zistiť, aké sú predstavy o príčinách násilia, a potom o nich diskutovať. Môžeme použiť napríklad výstrižok z novín, kde je správa o týraní, alebo si pripravíme príbeh, v ktorom porozprávame, ako žena prichádza do ženského domu. A zadáme úlohu premýšľať o tom, ako sa tá žena do tejto situácie dostala. Výsledky sa napíšu na plagát a potom sa o nich v skupine diskutuje. Najmä v prípade mládeže je veľmi dobré po tomto cvičení urobiť cvičenie o faktoch a mýtoch, pretože je dobré ihneď hovoriť o predsudkoch, ktoré sa v priebehu diskusie vynorili.
Ďalšie cvičenie, ktoré je vhodné najmä pre základné školy, vychádza z úryvku z knihy, kde dieťa zažíva násilie. Po prečítaní tohto príbehu dostanú deti za úlohu, aby nakreslili alebo namaľovali to, čo sa im v tom príbehu videlo najdôležitejšie. Potom sa o príbehu rozprávajú - o tom, ako by sme mohli dieťaťu v texte pomôcť, čo môžu deti vo všeobecnosti v takejto situácii robiť, koho by mohli požiadať o pomoc, či sa to stáva mnohým deťom. Deťom treba veľmi jasne dať najavo, že keď sa niekto ku mne správa násilnícky, treba hľadať pomoc. Treba im však povedať aj to, že môžu zažiť sklamanie, keď im osoba, na ktorú sa obrátia, nebude veriť alebo im nebude načúvať. Treba ich povzbudiť v tom, aby napriek sklamaniu hľadali pomoc ďalej. Deti si môžu napríklad prehrať príbeh, o ktorom čítali. Tu máme možnosť zameniť roly - z dievčaťa je chlapec a naopak, pretože je dôležité ukázať, že obeťami násilia môžu byť aj chlapci. A že aj chlapci môžu byť v role pomáhajúcich. Je dôležité nájsť dobré detské knižky, s ktorými sa dá pracovať.
Pri svojej práci často používam komiks, ktorého prvá časť pre dievčatá sa volá Po stopách silných dievčat a druhá časť pre chlapcov Po stopách bystrých chlapcov. Je to vlastne pracovný zošit s návodmi pre prácu s komiksovými obrázkami. Obe časti obsahujú situácie zo života, ktoré sú dievčatám a chlapcom dôverne známe. V komikse pre dievčatá je napríklad na jednej strane situácia pod názvom Nie znamená nie. Dievča a chlapec si vymieňajú nežnosti. Chlapec hovorí dievčaťu „chcem s tebou spať“, dievča odpovedá „nie“. On na to „nerob sa, veď aj ty to chceš“ a pokúša sa dievča vyzliecť. Replika dievčaťa znie, „keď poviem nie, tak to tak aj myslím, a keď to nechápeš, môžeš vypadnúť“. Tento komiks používam pri práci s mládežou veľmi často a ešte som nezažila, že by nezabral. Práve uvádzaná situácia umožňuje dobrý vstup do rozhovoru s dievčatami o sexualite a o tom tlaku, ktorý je na ne vyvíjaný. Vždy sa ukáže, ako veľmi sú dievčatá izolované, často je to pre ne veľké prekvapenie, keď počujú, že ostatným dievčatám sa vodí takisto ako im. Som vždy znova veľmi prekvapená, keď zistím, že aj dievčatá medzi sebou len veľmi málo hovoria o svojich negatívnych skúsenostiach.
V komikse pre dievčatá je uvedená aj situácia, ktorú poznajú nielen dievčatá, ale aj ženy. Autobus, vedľa dievčaťa sa posadí muž, rozťahuje sa, začne ju ohmatávať a tlačiť sa na ňu. Komiks ponúka takúto možnosť riešenia - samozrejme, je to jedna z mnohých, takže o tom treba diskutovať: Dievča urobí zo žuvačky obrovskú bublinu, nechá ju prasknúť, pricapí ju mužovi na líce a povie „fuj, tu je ale naozaj strašne tesno“. V pozadí sediace dievčatá kričia „bravo“. Bolo by fantastické, keby to tak bolo, ale vo väčšine prípadov dievčatá nepovedia nič. Veľa žien, samozrejme, tiež nie. Utiahnu sa čo najviac do kúta a dúfajú, že čas čo najrýchlejšie ubehne. Ak sa budú brániť, určite im nikto nezakričí bravo. Skôr ich budú napomínať, že nemajú byť také netýkavky.
Naša skúsenosť z práce s témou násilia ukazuje, že je dobre pracovať vo dvojici. Spolupracujeme s poradňou pre mužov vo Viedni a keď ideme do škôl, tak si rodovo zmiešané triedy rozdelíme na skupinu dievčat a chlapcov. S dievčatami pracujú ženy, s chlapcami muži. Skúsenosť nás naučila, že inak je otvorená diskusia takmer nemožná. Práca na téme trvá najmenej štyri hodiny, pričom poslednú hodinu trávia obe skupiny spoločne. Takáto práca je však len jednorazová a nemá tú pôsobivosť ako niečo, čo sa presadzuje každodenne, napríklad priamo vo vyučovaní.
Chcela by som spomenúť ešte jeden aspekt týkajúci sa preventívnej práce s deťmi v oblasti sexualizovaného násilia. Takmer vo všetkých programoch sa deti a mládež trénujú, aby sa naučili povedať nie. To je, samozrejme, dobre, lebo to posilňuje sebavedomie, a to nezávisle od problému sexualizovaného násilia. Súčasne ale treba deťom jasne dať na vedomie, že to nie je záruka toho, že k násiliu nedôjde. Dieťa môže aj stokrát povedať nie, keď sa dospelý rozhodne správať násilnícky. Deti, ktoré prešli takýmito programami a potom boli sexuálne zneužité, mali obrovský pocit viny, pretože sa predsa naučili povedať nie, a napriek tomu sa to stalo. Preto je dôležité sústreďovať sa nielen na nie, ale najmä na vyhľadanie pomoci. Podobne je to aj u žien, ktoré absolvovali kurzy sebaobrany, a potom boli znásilnené. Majú veľmi silný pocit viny, a súvisí to aj s obviňovaním obete. Poznám aj také výroky súdu, kde bolo povedané, že žena nemohla byť naozaj znásilnená, pretože sa nebránila, hoci absolvovala kurz sebaobrany. Je to príklad na to, ako sa veci, ktoré majú pomáhať ľuďom brániť sa násiliu, obracajú proti tým, ktorých násilie postihne. Chcela by som zdôrazniť, že aj pri preventívnej práci je nevyhnutné stále sa učiť zo skúsenosti.
Na začiatku som spomínala ucelené programy z Austrálie, Anglicka a Nórska, ktoré sú sčasti zabudované do učebných predmetov, patria k tzv. humánnemu vzdelávaniu a trvajú celé roky. Rôzne podnety pre preventívnu prácu sme zhrnuli v rámci výskumného projektu pod názvom Rakúske a medzinárodné stratégie prevencie násilia, minulý rok vyšla rovnomenná publikácia. Obsahuje mnohé príklady efektívnej preventívnej práce.
Pri preventívnej práci sa často stáva, že deti, mládež i dospelí začnú - či už priamo v skupine, alebo po skončení podujatia - hovoriť o vlastných zážitkoch s násilím. Napríklad v dievčenských skupinách sa dievčatá často rozhovoria o sexuálnych prechmatoch zo strany učiteľov alebo spolužiakov, niekedy aj o takých, ktoré zažívajú doma. Keď sa pripravujeme na preventívnu prácu, počítame s tým, že to tak bude. Preto máme pri všetkých takýchto podujatiach v školách alebo v centrách pre mládež zaplánovaný aj čas po podujatí, keď môžu dievčatá prísť za nami a individuálne sa pozhovárať. V skupine o individuálnych zážitkoch zväčša nehovoria. Potom si spoločne s dievčatami premyslíme krízový plán a to, akú formu podpory im môžem poskytnúť. Je dôležité, aby som dodržala to, čo prisľúbim, a preto nesmiem sľubovať to, čo nemôžem dodržať. Dám k dispozícii svoje telefónne číslo do práce a časy, kedy som zastihnuteľná. Musíme sa jasne dohodnúť.
Rozhodne je veľký rozdiel medzi telesným a psychickým týraním a sexualizovaným násilím. To je téma na špeciálny seminár.
Mám takú skúsenosť, že aj keď sa mi dievčatá zveria s tým, že zažili či zažívajú sexualizované násilie, zároveň požadujú, aby som to nepovedala ďalej. To sa týka aj chlapcov. Je to, samozrejme, veľmi ťažká situácia, pretože sexualizované násilie práve ťaží z tabu, že o ňom neslobodno hovoriť. Keby som sa nechala vtiahnuť do tohto kruhu mlčania, stanem sa vlastne spolupáchateľkou. Vtedy je dôležité zvážiť, v akom veku sú dievčatá a chlapci, a pokúsiť sa nájsť osoby, pomocou ktorých by som mohla zasiahnuť. Aj preto som tak zdôrazňovala, že je dôležité, aby som jasne vyjadrila, čo môžem sľúbiť a čo nemôžem sľúbiť. Ak som napríklad pracovníčkou štátneho úradu na ochranu mládeže, je mojou povinnosťou podniknúť ďalšie kroky, a rovnako to platí, ak som pedagogička; keď však pracujem v poradni, zákon mi neukladá kroky, ale aj tak musím čo najlepšou možnou formou reagovať na situáciu toho dievčaťa alebo chlapca. Pri preventívnej práci sa snažím nezmiešavať sexualizované násilie a iné formy násilia. Nejde to, samozrejme, stopercentne, ale usilujeme sa hneď na začiatku veľmi jasne stanoviť tému. No keď príde k téme sexualizovaného násilia, budem hovoriť aj o tom. O tom, čo umožňuje existenciu sexualizovaného násilia, a to sú pocity hanby a viny a celé to mlčanie okolo. Zdôrazním, že to v žiadnom prípade a za žiadnych okolností nemôže byť vina postihnutých.
Z našej skúsenosti vyplynulo, že prevenciu majú robiť ľudia, ktorí môžu robiť aj intervenciu. Nie je také dôležité, či je to osoba, ktorá je vo vnútri danej inštitúcie, napr. školy, alebo mimo inštitúcie, pokiaľ sú jasné podmienky, za ktorých to robí. Dôležité je aj to, v akom veku sú deti, s ktorými pracujeme. Skúsenosť hovorí, že proti sexualizovanému násiliu voči malým deťom v prípade, ak je páchateľom muž v otcovskej role alebo mužský člen rodiny a matka dieťa nepodporí, sa sotva dá niečo urobiť. Malé dieťa je natoľko závislé od dospelých, že jednoducho nie je možné tú situáciu odhaliť. Nie je náhoda, že sexualizované násilie sa zväčša končí, keď deti dochádzajú do teenagerského veku, pretože vtedy sú schopné vyžiadať si pomoc zvonka.
Keď som uvádzala príklady práce s deťmi a mládežou, povedala som, že je dôležitá aj konfrontácia so štruktúrou. Bez nej je preventívna práca nedostatočná. Za najdôležitejšie aspekty týkajúce sa štruktúry považujem: sexizmus v pedagogickom zbore, rodovo stereotypné obrazy v učebniciach a knihách pre mládež, nediferencovaný jazyk, vzorec interakcie, všetko, čo sa týka štýlu reči, dĺžky prehovorov a obsahu, a neverbálnu komunikáciu. Do nášho školiaceho programu pre pedagogické profesie sme zakomponovali všetky tieto aspekty, aby sme dostali do vedomia, aké štruktúry fungujú a existujú v našich vlastných inštitúciách a zariadeniach, ale aby sme aj podnietili diskusiu, pretože k jednotlivým témam existujú rôzne postoje. Je zaujímavé, že okolo týchto aspektov sa rozpútava veľmi živá diskusia, hoci keď sa hovorí o tom, čo je to násilie, a o postoji k násiliu, zväčša vládne pomerne veľká zhoda. Napríklad dôležitosť diferencovaného jazyka je často veľmi konfliktný bod a vznikajú okolo neho veľké diskusie. Tam sú veľmi rozdielne názory, jedni si myslia, že v rodovo citlivej pedagogike je veľmi dôležité sa starať o rodovo citlivý jazyk, ale sú aj iní, ktorí hovoria, že to nemá nič spoločné s mužskosťou alebo so ženskosťou, ale že je to špecificky jazyková záležitosť. Tieto body veľmi jasne rozkrývajú obranné mechanizmy, mechanizmy odmietania rodovo citlivej pedagogiky.
Práca na prevencii a práca proti násiliu, samozrejme, znamená aj konfrontáciu so štruktúrami. Podľa môjho názoru nestačí, keď v nejakej triede alebo v skupine hovoríme o násilí, zato v okruhu mojich spolupracovníkov a spolupracovníčok to nie je téma. Deti presne registrujú, že sa bežne hovoria vtipy o ženách, že je takmer samozrejmosťou, keď ženy varia kávu, že všetky dôležité posty zaujímajú muži, že ženy sa nemôžu vyjadriť, že neexistuje rodovo diferencovaný jazyk a pod.
Úryvok.