Už aj na najvyšších úrovniach, napríklad na úrovni OSN alebo Rady Európy, sa uznáva, že násilie na ženách veľmi úzko súvisí s rodovo špecifickou socializáciou žien a mužov, teda s tými rodovými stereotypmi, ktoré sú nám v procese výchovy sprostredkovávané. Pri výskume mučenia sa zistilo, že sa pri ňom používa – zvlášť alebo spolu – osem kategórií psychického týrania, ktorými možno zlomiť osobnosť: izolácia, vyčerpávanie a obmedzovanie, znevažovanie a ponižovanie, vyhrážky, demonštrácia moci, vynucovanie triviálnych činností, príležitostné prejavy náklonnosti a skreslené vnímanie. A všetko toto – ako ukážem na niekoľkých príkladoch - zažívajú nielen ženy v situáciách násilia, ale istým spôsobom všetky ženy v sexistickej spoločnosti.
Izolácia predstavuje veľmi dôležitý aspekt psychického týrania, preto je na prvom mieste. V násilníckych vzťahoch sú ženy veľmi často izolované od svojich príbuzných a priateľov, nesmú chodiť do práce. Páchatelia im dokonca vypínajú aj telefón.
Vyčerpávanie a obmedzovanie zahŕňa napríklad permanentné kontrolné telefonáty, opakované budenie v noci, alebo úplné zavalenie prácou.
Znevažovanie a ponižovanie znamená neustále podceňovanie ženy, napríklad výrokmi „si hlúpa, škaredá, si zlá matka, zlá manželka“.
Vyhrážky ako napríklad „nájdem si ťa všade, zničím ti život“ slúžia páchateľovi na neustále zastrašovanie obete.
Demonštrácia moci je ďalším častým spôsobom kontroly. Žena musí prosiť o peniaze, večer nesmie odísť z domu, nemá prístup k rodinnému účtu.
Vynucovanie triviálnych činností znamená napríklad to, že obed musí byť na stole presne o dvanástej, žena musí čistiť podrážky na topánkach alebo uteráky musia byť poskladané určitým spôsobom.
Príležitostné prejavy náklonnosti neznamenajú to, že by páchateľ bol niekedy skutočne milý. V tomto prípade to znamená, že priateľskosť a milotu používa ako stratégiu, aby si obeť k sebe pripútal, napríklad nečakaným darom alebo rodinným výletom, po ktorom rodina už dávno túžila.
Skreslené vnímanie je to, keď si žena myslí, že si za násilie môže sama, že nestojí za nič, alebo keď považuje obmedzujúcu žiarlivosť svojho muža za dôkaz jeho veľkej lásky.
Ženy nie sú vystavené týmto ôsmim kategóriám psychického týrania, ktoré poznáme z výskumu
mučenia a ktoré sme si teraz vymenovali na príkladoch z násilníckeho vzťahu, len v situáciách
násilia. Tieto kategórie týrania pôsobia jednotlivo, alebo aj všetky naraz na každú ženu.
Tvrdím teda, že v kontexte sexistickej spoločnosti a rodovo špecifickej socializácie nielenže
tieto násilnícke štruktúry existujú, ale javia sa ako celkom normálne. Ukážeme si to na príkladoch.
Izolácia: Ktorá z nás ešte nepočula vetu „žena patrí do domácnosti“, alebo sa ešte nestretla
s požiadavkou výlučnosti vo vzťahu „vystačíme si sami dvaja“. Chápe sa to tak, že obmedzujúca žiarlivosť
muža dokazuje jeho lásku a že je to tak v poriadku. Alebo iná situácia. Rodina s deťmi býva na okraji
mesta, kde je veľmi málo možností dopravy, ale auto má muž. Alebo si spomeňte, koľko poznáte žien,
ktoré samy vychovávajú deti, naháňajú sa medzi prácou, škôlkou a školou, nemajú ani minútu
pre seba a sú denne dvadsaťštyri hodín zodpovedné za deti?
Vyčerpávanie a obmedzovanie: Ktorá žena nepozná to trojnásobné zaťaženie - výchova detí,
starostlivosť o domácnosť a muža a práca v zamestnaní. Ktorá žena nepozná situáciu, že deti sú choré,
alebo sa malé deti celú noc budia. Alebo situáciu, keď sa žena ako matka rodiny dvadsaťštyri hodín denne
stará o domácnosť, sama zodpovedá za všetko. Žene sa vsugerúva, že domácnosť je náplňou jej života,
a tým vznikajú zvýšené nároky, ktoré vôbec nie sú splniteľné. Možno ani nie tak v našej generácii,
ale myslím tu na generáciu mojej matky. Nie konkrétne na moju matku, ale jednu jej priateľku, ktorá každý
deň upratala byt tak, že sa z podlahy dalo jesť, a keď to nemohla urobiť, bola depresívna.
Pretože, ako hovorila, „to je jediné, čo viem, v čom som dobrá“.
Znevažovanie a ponižovanie: To sú napríklad sexistické vtipy či reklama. Prišla som dnes
do Bratislavy autobusom a prvé, čo som videla, bola reklama, ktorej som úplne nerozumela,
ale veľmi sa ma dotkla: Je to ležiaca žena, resp. dolná časť tela ženy, a medzi kolenami zviera predmet,
ktorý sa podobá na klinec. Opýtala som sa Jany, čo to znamená, a dozvedela som sa, že to je billboard na
propagovanie plánovaného rodičovstva. A že to, čo má medzi kolenami, nie je klinec, ale acylpyrín.
Ďalšou formou znevažovania je, že ženy sú horšie platené, alebo to, že sa neobjavujú vo verejných diskusiách.
Nedívam sa síce často na televíziu, ale pretože som vedela, že idem na túto prednášku, tak som sa posledné
dva týždne pozerala na rôzne diskusné relácie. A robila som si čiarky, koľko v nich bolo žien a koľko mužov.
Videla som úryvky zo 73 relácií a v 20 % z nich nebola prítomná nijaká žena, ani ako moderátorka.
Celkové percentuálne zastúpenie žien bolo približne 17 %. Toľko k tomu, do akej miery môžu ženy vyjadrovať
svoje názory a hovoriť na verejnosti.
Vyhrážky: Ženy, ktoré nespĺňajú očakávania svojej rodovej roly, sú často vystavované spoločenskému
znevažovaniu, vyčleňovaniu zo spoločnosti. Nielen zo strany mužov, ale aj zo strany žien. Toto spolupáchateľstvo
žien je veľmi dôležitý aspekt uvažovania o rodových stereotypoch. Spolupáchateľstvo žien spočíva v tom,
že ženy svojím správaním podporujú a udržujú pri živote existujúci systém. Kvôli svojmu vlastnému pocitu
bezmocnosti sa solidarizujú s mocnými. A vyčleňujú, vytláčajú zo spoločnosti iné ženy, aby ony samy
nestratili svoj status. Už pätnásť rokov robím so svojimi kolegyňami zo ženského domu školenia o
problematike násilia pre rôzne profesné skupiny. Jednou z profesných skupín, ktorú v Rakúsku pomerne dlho
školíme, sú policajti. Pred desiatimi rokmi neboli medzi policajtmi ešte takmer žiadne ženy.
Približne pred ôsmimi rokmi nastúpili do rakúskej polície prvé ženy, a tým sa veľmi zmenili aj naše kurzy.
V čisto mužských skupinách prebiehal počas školenia často tvrdý zápas, bolo to veľmi ťažké. Boli sme terčom
osobných útokov a urážok, ale to sme očakávali, pretože tá téma v sebe nesie veľa strachu. Keď sa do skupín
dostali aj ženy, začala sa situácia meniť, muži sa uvoľnili a len sa dívali, zatiaľ čo ich kolegyne za nich
vykonávali všetku tú špinavú prácu. A to, čo hovorili tie ženy, bolo oveľa horšie ako všetko, čo sme dovtedy
počuli od mužov. Nerozčuľovala som sa nad tým, dobre som to chápala. Ženy boli v tejto profesnej skupine tým
najslabším článkom, boli tam nové, ich kolegovia – muži - ich vôbec neuznávali. Ostala im teda len možnosť
brániť mužov a vymedziť sa voči iným ženám.
Demonštrácia moci: Zo svojej poradenskej praxe viem, že približne 60 % žien, ktoré u nás hľadajú pomoc,
nevie, koľko ich muž zarába. Napríklad v Anglicku do roku 1910 mal muž právo ženu telesne trestať a v Rakúsku
bol muž podľa znenia zákona do roku 1968 hlavou rodiny, čo implicitne znamenalo aj „právo“ zbiť manželku.
Takže na tom, že ženy sa v rodine ešte stále nepodieľajú na rozhodovaní, nie je nič zvláštne. Veď dobre vieme,
že nič netrvá tak dlho a nevyžaduje si toľko práce ako zmena vedomia.
Vynucovanie triviálnych činností: Neviem, či je to aj u vás tak, ale u nás sú v akejkoľvek skupine vždy
ženy tie, ktoré varia kávu alebo dostávajú otázku, či niečo napiekli. Ak máme vo vláde ministerku, tak sa
v novinách vždy píše o tom, ako zvláda rodinu, či o tom, kde si dáva šiť šaty. Nikde som sa však ešte nedočítala,
odkiaľ má oblek náš kancelár. Je ešte stále úplne zrejmé, že muži používajú ženy ako pomocný servis. Ženy
napríklad prepisujú texty na stroji či počítači, čo by v podstate nebol vôbec problém, pretože v každej spoločnosti
je celkom samozrejmé, že jeden pre druhého niečo robí, tragické na tom je, že všetky tieto činnosti sú považované
za menejcenné. Nejde teda o to, čo kto robí, ale ako je to hodnotené, čo to v spoločnosti znamená.
Príležitostné prejavy náklonnosti: Sem patrí napríklad nosenie tašiek a otváranie dverí. Sú
to milé gestá, ale vždy v sebe nesú aj predpoklad, že žena nie je schopná si napríklad obliecť kabát.
Veľmi zaujímavý komentár k tomu som počula pred dvoma týždňami, keď som hovorila s jednou klientkou.
Upratuje v jednej firme, kde platí pravidlo, že menštruujúce ženy nemôžu liezť na rebrík. Je to vraj na ochranu
žien. Lenže toto pravidlo na ochranu žien potom vedie k tomu, že sa nikdy na rebríčku upratovačiek nemôžu dostať
vyššie. Nemôžu byť vedúce, pretože tými môžu byť len muži, ktorí nikdy menštruáciu nemajú.
Skreslené vnímanie: Vytváranie spoločenských predstáv a hodnôt je mužské. Dievčatá sa v škole o
ženskej skúsenosti a o ženskej tradícii nenaučia nič. O ženách sa jednoducho mlčí.
Toľko k mojej téze. Chcela som ukázať, že ženy považujú štruktúrne násilie za normálne, pretože patrí ku každodennému životu, a preto je pre ne neobyčajne ťažké rozoznať hranicu medzi normálnosťou a násilím. Hovorila som vám, že robím školenia pre rôzne profesné skupiny, ale robila som aj školenia pre ženské skupiny. A vždy ma pri tom fascinovalo, že ženy v týchto skupinách si nevymedzovali hranice. Neobyčajne dlho si nechali stúpať po nohách a vôbec neboli voči sebe solidárne. Na rozdiel od toho, keď som robila svoje prvé školenia s policajtmi, netrvalo ani päť minút a už sa skupina navzájom solidarizovala. Každý bol v strehu, aby na akékoľvek prekročenie hranice z mojej strany mohol vzápätí zareagovať útokom. Hranicu si vymedzili okamžite.
Pred štyrmi rokmi vznikla štúdia ministerstva školstva na tému rovnoprávnosť žiačok a žiakov. Pri tomto výskume vyšlo najavo, že v priebehu vyučovania sa chlapci častejšie dostávajú k slovu ako dievčatá. Následne bol odštartovaný pokus dávať dievčatám slovo v rovnakej miere ako chlapcom. Bolo to zaznamenávané čiarkami. Už o niekoľko dní začali chlapci zúriť, pretože sa cítili úplne vytlačení. Rovnocennosť bola evidentne niečo nepredstaviteľné, pociťovali ju ako narušenie svojich hraníc. Takisto sa bežne stretávam so skupinami, kde je veľa žien a dvaja muži, a tí dvaja muži hovoria stále. Možno ste sa s tým tiež stretli.
Vypracovala ich nemecká sociologička Margrit Brücknerová. Tvrdí, že obrazy ženskosti,
ktoré sú odvodené od rodových stereotypov, majú pre ženy veľkú príťažlivosť.
Autorka pomenúva šesť podstatných obrazov ženskosti, ktoré sa prejavujú najmä
v situáciách násilia, ale nielen v nich.
Bezhraničná materskosť: Vychádza z predpokladu, že jediná moc ženy spočíva v tom,
že ju potrebujú, a že ju fascinuje úloha polepšiť muža, ktorý pácha násilie alebo má iné
problémy. Dôležité je to, že môže niekoho zachrániť, niekoho, kto je dôležitý, zatiaľ čo
ona je úplne bezvýznamná a rozplýva sa v ňom. Tým, že ho zachráni, získava moc. Vzniká
fantázia všemocnosti. Je to však ilúzia, lebo zachrániť nemôžem nikoho.
Atraktivita muža, ktorý sa zmocňuje svojho vlastníctva: Existuje viera, že žena
potrebuje ochranu, a to vedie ženy k vzťahom s mužmi, ktorí sú síce starostliví a ochraňujúci,
ale zároveň ženu obmedzujú a kontrolujú. Na tomto vzťahu je zvodný pocit ochrany a bezpečia,
ktorý však s pribúdajúcou kontrolou vedie k vzdaniu sa seba samej. Nie je ľahké určiť hranicu,
čo je ešte starostlivosť a čo už je kontrola, a páchatelia to veľmi dobre vedia. Tak sa začína
plazivé násilie.
Len ja som na vine: Veľmi mnoho žien, nielen týrané ženy, sa snaží vztiahnuť všetku vinu
za stroskotaný vzťah na seba. Margrit Brücknerová hovorí, že je to pokus o aktivitu. Je to pokus
vysvetliť násilie, ktorého sa muž voči nej dopúšťa, a tým si uchovať ilúziu, že ak zmením svoje
vlastné správanie, odstránim jeho násilie. Stratégia násilníka, keď žene hovorí, že ju bije preto,
lebo je taká či onaká, tu zohráva významnú úlohu.
Obetavosť: Jeden rakúsky prieskum ukázal, že viac ako 60 % žien je ochotných starať sa
o chorého partnera, dokonca aj o rodičov partnera. Len 20 % mužov povedalo, že by boli ochotní
starať sa o svoju chorú partnerku, a percento mužov, ktorí by boli ochotní starať sa o chorú
svokru, je mizivé. To je spoločenský fenomén. Zo svojej vlastnej praxe viem, že ženy, ktoré
boli vydaté za alkoholikov, roky s nimi vydržali, stáli pri nich a všetko s nimi prežívali,
požívali absolútnu úctu svojho okolia, nikdy im však nikto nepomohol. Ale keď sa rozhodli
rozísť sa s partnerom, pretože už nevládali ďalej, tak sa niektorí z mužov rozhodli podstúpiť
liečbu. Vtedy všetci začali žene hovoriť, že sa nemôže s mužom rozísť, keď sa práve dáva liečiť.
Má byť teda obetavá až po hrob.
Rozplývanie sa v druhom: Ideál „veľkej“ lásky vyžaduje, aby žena existovala len pre toho
druhého. Neplatí to iba pre ženy v násilníckom vzťahu - kedykoľvek zapnete televízor,
nájdete tento ideál vo všetkých seriáloch. Naozaj veľká, jediná a pravá láska môže byť
vždy len medzi dvoma - mužom a ženou, pričom ten druhý musí uspokojiť všetky moje potreby
až do konca života, nikoho iného nepotrebujeme. Tento obraz je vopred odsúdený na stroskotanie.
Toto nikto nemôže zvládnuť, žiadny muž ani žiadna žena. Napriek tomu má tento obraz ešte vždy
veľkú silu. Nedávno som bola v škole a bolo neuveriteľné, ako dievčatá ešte stále obhajovali názor,
že sa žena musí rozhodnúť medzi povolaním a rodinou. Pritom 50 % žien je
zamestnaných. Realita vyzerá tak, že ak je žena v domácnosti, musí počítať s tým, že sa z nej
po rozvode stane sociálny prípad. Toto rozplývanie sa v druhom teda siaha nielen až po hrob,
ale až po hladovanie.
Žena si idealizuje svojho muža a svojím vzťahom k nemu chce byť súčasťou jeho veľkosti: Muž potrebuje ženu,
aby si mohol uchovať svoj grandiózny obraz o sebe. Zvlášť ženy, ktoré nemajú žiadnu moc,
sú veľmi silne vystavené pokušeniu, aby sa podieľali na veľkosti a moci svojho muža.
Tento fenomén môžeme sledovať napríklad už u skupín mladistvých. Keď som pracovala s chlapcami a
dievčatami na tému partnerského správania, videla som, ako dievčatá zápasia o „najsilnejších samcov“.
Zápasia o najlepšieho futbalistu, najlepšieho bežca atď., aby jeho moc trochu prešla aj na ne.
Iste si pamätáte, že ešte nedávno, predovšetkým na vidieku, keď bol lekár ženatý, jeho manželke hovorili
pani doktorová.
Nechcela by som, aby ste ma nesprávne pochopili. Sú to často zdanlivo bezvýznamné príklady, ale všetko sú to štruktúrne danosti, ktoré v spoločnosti pôsobia. A pôsobia veľmi silne na deti, ktoré sa učia aj podľa vzorov. Nedávno som mala v rukách knihu Marianne Grabruckerovej Typické dievča? z roku 1984 (v slovenčine 2006). Je to denník, ktorý písala matka o svojej dcére od narodenia do troch rokov, pričom sa pokúšala cielene pozorovať rodové stereotypy. Pred touto prednáškou som si v tej knihe z osemdesiatych rokov listovala a chcela som sa pozrieť, ako je to už odvtedy prekonané. Ale nič prekonané som tam nenašla.
Musíme znova a znova relativizovať všeobecnú predstavu, že týranie v detstve je akýmsi predpokladom pre násilnícke správanie neskôr. Nevysvetľuje to totiž, prečo týraní chlapci neskôr týrajú svoje ženy, ale prečo týrané dievčatá netýrajú svojich mužov. Okrem toho mnohé výskumy ukázali, že tento predpoklad jednoducho nie je správny. Existujú staršie štúdie, ktoré vytvárajú kauzálne vzťahy medzi násilím zažitým v detstve a neskoršou násilníckosťou, ale nediferencujú, aká miera násilia v detstve to bola, ani aký vzťah to má k neskoršiemu páchaniu násilia. V najnovších výskumoch 70 % mužov zo skúmanej skupiny uviedlo, že zažili telesné tresty. Neviem, ako je to na Slovensku, ale v Rakúsku možno predpokladať, že v generácii dnešných dospelých bola väčšina vychovávaná týmto spôsobom, to znamená, že by vlastne takmer všetci muži museli byť násilnícki. Podľa výskumov je v Rakúsku ešte stále 30 % rodičov presvedčených o tom, že bitka a udieranie detí predmetmi sú adekvátne výchovné prostriedky. 60 % rodičov sa priznáva k ľahším úderom a fackám. Tým však nechcem povedať, že by skúsenosti s násilím v detstve nezohrávali žiadnu úlohu. Ale na to, aby existovala latentná možnosť páchania násilia, nemusíme mať vlastnú skúsenosť s násilím. V tom výskume boli aj muži, ktorí hovorili, že spomedzi svojich súrodencov boli jediní, ktorí neboli telesne týraní, ale možnosť, že budú bití, bola ako hrozba stále prítomná. Násilie však pozorujeme aj mimo rodiny. Žiadnemu dieťaťu neunikne, že muži používajú násilie ako stratégiu sebapresadzovania. Sociálny pedagóg, ktorý pracuje v poradni vo Viedni špeciálne s mladistvými páchateľmi, hovorí, že je takmer nemožné, aby muži nezažili žiadne násilie, pretože vývin muža znamená, že musí prejsť niekoľko staníc, ktoré sú spojené s násilím. Má na mysli normy, ktoré dospievajúceho chlapca nútia, aby sa zatvrdil, aby sa stal rigidným, ale aj ďalšie dôležité momenty, ako je trávenie voľného času, povinná vojenská služba atď. Opýtaní muži tento obraz potvrdili ako skúsenosť zo svojej mladosti. Vo veku mladistvých už nejde o bitku zo strany rodičov, ale napriek tomu patrí násilie a násilné štruktúry k životu týchto chlapcov. Sú to bitky a rôzne šarvátky - keď ma niekto vyprovokoval alebo podráždil, tak reagujem päsťami - alebo jednoducho konflikty, ktoré si chlapci týmto spôsobom medzi sebou urovnávajú. Všetky tieto veci spomínajú títo muži zo svojej mladosti rovnako ako takmer fašistoidne pôsobiacu organizáciu určitých skupín mladistvých, kde boss rozhoduje o všetkom. Nezávisle od toho, koľko má dospievajúci muž sám skúseností s násilím, či už bol jeho páchateľom alebo jeho obeťou, alebo či pred násilím unikal, ostáva násilie ako stratégia sebapresadzovania veľmi dôležitou súčasťou sociálneho prostredia mladistvých mužského pohlavia. Najstrašnejšia je miera tej takzvanej normálnosti, za akú to považujeme. Doteraz sa veľmi málo pozornosti venovalo tomu, aký účinok má násilie, ktorého sme svedkami. Istý anglický psychiater a psychológ dokonca tvrdí, že násilie, ktorého boli svedkami, má v živote pozorovaných chlapcov omnoho väčší účinok než násilie, ktorému boli vystavení. Tento výrok potvrdzuje aj ďalší výskum. Americký detský psychiater Michael Gordon zistil, že násilie, ktorého sme svedkami - platí to rovnako pre dievčatá, ako aj pre chlapcov -, skrýva v sebe väčšie riziko, že sa neskôr staneme páchateľmi alebo obeťami násilia, ako keď sme sami mali v detstve skúsenosti s násilím. Myslím, že je to pomerne nový poznatok, iste treba na ňom ešte ďalej pracovať. Z týchto výskumov jasne vyplýva, že existuje veľmi zreteľná súvislosť medzi tradičnými rolovými obrazmi a rodovými očakávaniami, totiž tými rolovými očakávaniami, ktoré mužov sústreďujú na svet výkonu a vecí a odrezávajú ich od citov a pocitov. Ale rovnako závažná je aj ženská socializácia všetko strpiacej matky, ktorá stále znova všetko prepáči a ktorej životný koncept je veľmi tesne prepojený so vzťahmi. Rodovo špecifická socializácia ako vplyv spoločensky uznávaných hodnôt pôsobí u žien a mužov nepozorovane a nereflektovane. Všetci, ktorí boli interviewovaní v týchto najnovších výskumoch, pochádzajú z rodín, kde vládlo tradičné rozdelenie rolí a tradičná deľba práce, pričom toto tradičné rozdelenie rolí nebolo nikdy spochybňované. Existenciu rodovo špecifických rozdielov si ženy uvedomili až vtedy, keď ich život prekročil bežnú mieru toho, čo „majú zniesť“, a stal sa neznesiteľným. V rodinných konšteláciách skúmaných násilníckych mužov sa dali rozpoznať dve veci: Predovšetkým v nich chýbala pozitívne vnímaná postava otca - a to buď v dôsledku neprítomnosti, alebo násilníckosti otca. Rada by som zdôraznila, že nejde o akúkoľvek prítomnosť otca, ale o pozitívnu prítomnosť otca. Tým reagujem na všetky tie výroky typu „deti potrebujú otca“. Myslím si, že je dôležité akého. Druhá je extrémne patriarchálna štruktúra rodiny, s mužom ako s hlavou rodiny. Tieto dva hlavné komponenty znemožňovali mužom, aby si vytvorili vlastnú mužskú identitu, reálnu mužskú identitu. To, čo chýba v rodovo stereotypnom vývine človeka, je jednoducho vývin ľudského muža, ktorý má aj svoje „slabé“ stránky a dokáže vstúpiť do vzťahov s inými mužmi, pripúšťa city, a vie ich aj dať najavo. V našej spoločnosti sa vlastné vzťahy často nahrádzajú rolovými stereotypmi, preto v skutočnosti neexistuje vzťahová štruktúra k osobám svojho vlastného pohlavia. To znamená, že rodovo špecifická identita ostáva naviazaná na vonkajšie koreláty. A tými sú napríklad filmové a hudobné idoly, futbalové hviezdy; slúžia ako orientácia, ale znova tu chýba konfrontácia s nimi a kritika. Nie sú to osoby z mäsa a kostí, s ktorými by sa človek mohol konfrontovať. Ako ideály mužskosti tým získavajú mimoriadny význam. S týmito stereotypnými obrazmi mužskosti sa vždy spája aj znevažovanie žien a vnímanie žien ako menejcenných. Ženské zložky osobnosti jednoducho nemajú vo vlastnej identite, ktorá je prislabá, svoje miesto, pretože mužov zneisťujú. Práve preto ich treba jednoducho zničiť, oddeliť od seba. Pretože žena vlastne nikdy nie je spochybňovaná ako opatrovateľská inštancia, ktorá zabezpečuje morálne aj emocionálne potreby. V tejto pozícii získava istú formu moci, ktorá nie je reálna, ale je výrazom extrémnej závislosti. Je veľmi dôležité, aby sa socializácia chlapcov zmenila tak, že muži preberú zodpovednosť za oblasť reprodukcie, čo znamená rovnaký podiel na výchove detí a vôbec všetkého v rodine, ako aj v škole a v škôlke. Tým by mohli chlapci získať realistickejšiu a ľudskejšiu predstavu mužskosti. Tu je veľmi dôležitá najmä úloha pedagogických zariadení, pretože majú možnosť spochybňovať a problematizovať tradičné obrazy mužskosti a sprostredkovávať obraz rodiny a partnerstva, zodpovedajúci realite. Mohli by vytvárať protiváhu k predstave zo seriálov, že pravá láska znamená rozplynutie sa v druhom, ako aj to, že k životu už nepotrebujeme žiadne ďalšie osoby a že všetky moje želania, priania a očakávania budú až do konca môjho života saturované iba tou jednou osobou. Podľa tejto predstavy láska znamená úplnú závislosť od jednej osoby. Máme skúsenosti, že muž veľmi často začne ženu telesne týrať v tehotenstve alebo po narodení dieťaťa. Akoby dieťa narušovalo tú pravú, výlučnú lásku.
V tejto časti som sa sústredila na poznatky, ktoré súvisia s páchateľmi. Chcela by som ešte raz zdôrazniť, že tu nejde len o fyzické násilie, ale o konštrukciu súvislosti medzi tradičnou mužskosťou a násilím, pretože tradičná mužskosť potláča ženské zložky osobnosti a pohŕda nimi.
V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávame s tvrdením učiteliek, že dievčatá sú omnoho agresívnejšie ako chlapci. Je to veľmi známy obranný mechanizmus. Podľa mojej skúsenosti to má rôzne roviny. Na istej rovine ide jednoducho o konkurenciu, o to, kto má pravdu. No ak sa pohybujem na tejto rovine, potom nemôžem hovoriť o vecných záležitostiach. Zažívam to pri školeniach s rôznymi profesnými skupinami, keď nadobudnú pocit, že ich chcem poučovať. Nehovorím vtedy „to nie je pravda, čo hovoríte“, ale reagujem na to ako na niečo nové a zaujímavé a pokúšam sa na tú situáciu dôkladne pozrieť. V prípade spomínaného tvrdenia by bolo zaujímavé naplniť významom slovo „agresívne“, pozrieť sa, ako tá situácia vyzerá, ako vyzerá štruktúra triedy, akú tam mám pozíciu ako pedagogička, čiže chcela by som si vytvoriť čo najpodrobnejší obraz. Keď sa stretnem so silným obranným postojom - a vtedy sa správam v spolupráci s inými rovnako ako pri terapii -, pokúšam sa nejsť hlavou proti múru, ale idem v smere obrany, čím beriem tým druhým vietor z plachiet. Pri školení polície sa vždy všetci strašne rozčuľovali, že je to celkom inak, ako hovorím, napríklad, že muži sú rovnako obeťami násilia ako ženy. A porozprávali mi prípad istého muža, ktorý bol týraný, ale ten prípad som už poznala, lebo celé roky som počúvala stále o tom istom mužovi. Povedala som: Samozrejme, existujú aj ženy, ktoré sú násilnícke. Tým som ich odpor oslabila, pretože očakávali, že poviem, že to nie je pravda, že ženy nie sú násilnícke. Ale to by bola z mojej strany strašná hlúposť. Tým by som zastávala názor, že ženy sú lepší ľudia, a to by bol presne ten predsudok, ktorý stojí za tým pobúrením. Tak som sa snažila iba ukázať, že pomer násilia je iný a že ich vlastná policajná prax to potvrdzuje.
Chcela by som sa ešte vrátiť k ženskej socializácii vo vzťahu k násiliu. Predovšetkým k tomu, ako naša kultúra zdôrazňuje, že žena všetko strpí a znesie. To je fatálne, pretože tým rola obete získava zvláštnu hodnotu. Na druhej strane je ženská rola definovaná tým, čím nie je. Prečítam vám dva slohy, ktoré napísali chlapec a dievča na základnej škole.
Keby som bol dievča
Keby som bol dievča, hral by som sa s bábikami. Nevolal by som sa Gernot. Nechodil by som na futbalové ihrisko.
Stále by som sa bál chlapcov. Nemal by som vlasy na ježka. Nesedel by som s chlapcami. Nezaujímal by som sa o históriu.
V týchto pár riadkoch je viac záporov ako v texte zákona. Okrem hry s bábikami tam nie je žiadna činnosť.
Keby som bola chlapcom (nad textom stojí „nečítať“)
Keby som bola chlapcom, iste by som tak veľmi neposlúchala a trénovala by som pravdepodobne hokej
alebo také niečo. Decká by som ostreľovala snehom, alebo by som so spolužiakmi hrala futbal.
Keď je prestávka, kričala by som spolu s ostatnými „prestávka!“. Vyrušovala by som cez hodinu
a v zošite by som si len tak čarbala. Dávala by som druhým deckám podnožky.
Negatívnej definícii roly sa môžeme vzoprieť, ale je nemožné vzoprieť sa niečomu, čo je neprítomné. Vlastná identita tak zostáva oslabená a zväčša sa preberajú stereotypné rolové obrazy, ktoré vedú k dosiahnutiu čo najväčšej prispôsobivosti a podriadenosti. Násilie na ženách a dievčatách zanikne až vtedy, keď zanikne predstava o ich menejcennosti. Častou konfrontáciou s násilím v detstve, či už v škole, rodine alebo na ulici, sa dievčatám priebežne nepretržite oslabuje sebavedomie a sú pripravované vnímať násilie voči sebe ako niečo normálne, nebrať ho vážne. Učia sa nepovažovať samy seba za dôležité. Škola by mala dievčatám poskytovať priestory, v ktorých by mohli posilňovať svoje sebavedomie a skupinové vedomie, aby mohli rozvíjať svoje vlastné predstavy. Najnovšie výskumy ukázali, že tak ako neexistuje špecifická skupina páchateľov, neexistuje ani uzavretá skupina žien, ktoré boli postihnuté násilím. V zásade sa násilie môže týkať každej ženy. Táto štúdia vyvracia aj niektoré ďalšie bežné predsudky. Napríklad, že ženy, ktoré sú obeťami násilia v intímnom vzťahu, pochádzajú z rozbitých rodín. Naopak, väčšina z týchto žien preukazovala veľkú životnú energiu, životaschopnosť a schopnosť usporiadať si život. Téza, že ženy, ktoré sú obeťami domáceho násilia zo strany partnera, boli aj v detstve obeťami násilia v rodine, sa potvrdila len u tretiny žien. Takmer všetky ženy získali vo svojom detstve skúsenosť, že násilie je v nejakej podobe súčasťou života. A netýka sa to len žien, ktoré boli obeťami domáceho násilia. Asi 90 % žien hovorí o skúsenostiach s násilím, či už v rámci rodiny, alebo mimo nej. Uzavretý kruh násilia, vychádzajúci z predstavy, že ženy, ktoré boli obeťami násilia v detstve, sa stávajú obeťami násilia v dospelosti, sa nepotvrdil. Táto štúdia však jasne preukázala aj to, že zážitky s násilím páchaným na matke zo strany násilníckeho otca, skombinované s nedostatočnou afektívnou výbavou v detstve, veľmi oslabujú ženu v jej schopnosti vzdorovať násiliu. Pripomeňme si tých 8 kategórií psychického týrania a uvedomme si, ktoré z nich sa zmestia do našej predstavy o normálnosti. Zo starších výskumov sa často vyvodzovalo aj to, že ženy si hľadajú partnerov, ktorí pripomínajú ich otcov. V novších výskumoch sa táto signifikancia nepotvrdila. 50 % žien hovorí o pozitívnej postave otca. Ale predpoklad, že by sa ženy, ktoré zažili otca ako pozitívnu postavu, dokázali ľahšie vymaniť z násilníckeho vzťahu, sa nepotvrdil. Rolové očakávanie a obraz ženskosti, vyžadujúci vydržať a strpieť všetko, nemá nič spoločné s otcom. To sú podstatné závery najnovšieho výskumu.
V zásade z týchto nových výskumov nič svetoborne nové nevyplynulo. Poskytli však argumenty proti vžitej predstave o lineárnej kontinuite, že ženy, ktoré boli v detstve vystavené násiliu, sú potom neskôr obeťami násilia a muži, ktorí boli svedkami násilia páchaného na matke, sa automaticky stávajú páchateľmi.
V nesúlade s tradičným rodovým stereotypom je i skutočnosť, že násilie páchajú aj ženy. Je dôležité, o akom druhu páchateliek hovoríme. Keď hovoríme o telesnom násilí a zanedbávaní detí, tak štatistiky ukazujú, že percentá páchateliek a páchateľov sú približne rovnaké. Zvyčajne však zabúdajú dodať, že objem času, ktorý strávia s deťmi muži a ktorý ženy, je neporovnateľný. Posledný rakúsky prieskum ukazuje, že muži trávia s deťmi denne priemerne päť minút. Myslím si, že je nevyhnutné uvažovať o týchto veciach diferencovane a vždy zohľadňovať čo najviac faktorov. Pri násilí na deťoch by som sa určite sústredila na to, či nejde o preťaženie. Aj muž môže byť preťažený, a zasa existujú aj ženy páchateľky, ktoré hovoria, toto je moje dieťa a ja si s ním budem robiť, čo chcem. Tu ide o zneužívanie moci, takže by som použila bežné postupy pre prácu s páchateľmi, čiže rozkrytie manipulácie, konfrontáciu, priblíženie pocitov obete a to najdôležitejšie - oddelenie obete od páchateľky.
V oblasti sexualizovaného násilia je však rozhodne neporovnateľne viac mužov - páchateľov. Na ospravedlňovanie sexualizovaného násilia sa často používajú biologizujúce argumenty.
Úryvok.