Stereotypné predstavy o postavení a role muža a ženy v rodine nie sú nebezpečné len pre kvalitu života jednotlivých ľudí a pre kvalitu ich vzťahov, ale tvoria podhubie pre vznik násilia.
Podporujú nerovné rozdelenie moci v rodine, v dôsledku čoho najčastejšie páchajú násilie muži na ženách a deťoch. Rodové stereotypy, ktoré môžu viesť k vzniku násilia v párových vzťahoch, sa zjednodušene dajú rozdeliť do dvoch hlavných skupín. Po prvé sú to stereotypy, ktoré vytvárajú alebo podporujú predstavu o mužovi (otcovi) ako hlave rodiny, a po druhé stereotypy, ktoré vedú ženy k tomu, aby sa identifikovali s osobou zodpovednou za „atmosféru rodinného krbu“ a prijali podriadené postavenie v rodine alebo vo vzťahu.
Páchatelia násilia sa od seba veľmi líšia. Je nemožné zostaviť niečo ako „profil páchateľa“ násilia v párovom vzťahu. Napriek tomu sú určité črty, ktoré majú násilníci spoločné. Všetci majú dojem, že takéto násilie je ospravedlniteľné, majú pocit, že svoju rodinu (partnerku) vlastnia. Ich správanie môže pôsobiť celkom sympaticky. Spoločná je im snaha „ochraňovať“ partnerku a byť silný muž. Chcú fungovať ako správna „hlava rodiny“. Násilníci si autoritu zamieňajú s vnucovaním svojej vôle ostatným v rodine.
Tradičné charakteristiky mužskej roly spolu s tým, že naša spoločnosť toleruje agresivitu (výbušnosť) mužov a chlapcov (ešte v roku 2000 Prevendárová píše, že „z chlapcov netreba robiť pokorných ‚baránkov‘, keďže majú v sebe od prírody zakódovanú neskrotnosť, prudkosť a aktívny prístup k životu“, s. 5), ako aj s vysokou mierou akceptovania fyzického násilia ako výchovného prostriedku (páchatelia často ospravedlňujú svoje násilie tým, že sa snažia partnerku „prevychovať“, „vinu“ za násilie dávajú žene), majú za následok častý výskyt násilia na ženách v párových vzťahoch.
V obrazoch „dokonalej“ rodiny je jednoznačné rozdelenie kompetencií — otec je autoritou, sleduje výchovu detí, má zodpovednosť za svoju rodinu, zatiaľ čo matka je milá, nežná, objímajúca, citlivá, obetujúca sa. „Ženu obdarila príroda silným citom materstva a sklonom k vlastnostiam, bez ktorých sa materstvo nezaobíde, ako sú obetavosť, starostlivosť, poriadkumilovnosť, usilovnosť, trpezlivosť, ochota pomôcť, poskytovať lásku.“ (Rozinajová 1992, s. 55.) „Milá žena nezvýrazňuje svoje osobné ťažkosti, nehovorí iba o sebe, vie druhého citovo podporiť, to znamená dodať mu odvahu, potešiť, usmerniť. ... Zmierňuje napätie, neprilieva zbytočne olej do ohňa hádok. Aj moderná, samostatná, zamestnaná a sebavedomá žena môže byť milá, dokonca musí byť milou, ak chce mať dobrý život ...“ (Štúr 1995, s. 42.)
Ženy preberajú v dôsledku rodovo stereotypnej socializácie osobnú a výlučnú zodpovednosť za atmosféru v rodine, pričom sa rodina považuje za hlavnú oblasť ich sebarealizácie.
Násilníci veľmi často „ospravedlňujú“ svoje násilné správanie tým, že ženy „nedostatočne plnia povinnosti v rodine“. Ženy potom často obviňujú zo vzniknutej situácie seba a svoju „neschopnosť“ vytvárať harmonický vzťah. Aj stereotypy, ktoré sa vzťahujú na celkové správanie sa ženy — citlivá, jemná, obetavá —, vytvárajú predstavu o pasívnej, podriadenej, poslúchajúcej bytosti. Podľa mnohej „osvetovej literatúry“ má ideálna žena také vlastnosti, ktoré podporujú predstavu o žene obetujúcej sa pre druhých a potláčajúcej svoje potreby: „Ideálna žena: 1. Je pôvabná! 2. Myslí na druhých viac ako na seba, preto je s ňou druhým dobre. Niektoré dievča to ešte nevie, ale treba sa učiť nebyť egoistom a treba sa učiť radosti zo záujmu o druhých. Kto sa to v mladosti nenaučí, toho bude večne obchádzať šťastie. 3. Je schopná šíriť okolo seba milú atmosféru. Nepestuje zbytočné hnevy a nedôstojné nadávky. Je dôležité nepokladať svoje vlastné problémy za tie najdôležitejšie, nehovoriť len o sebe, prinášať zlepšujúce návrhy namiesto planej kritiky súčasného stavu a vedieť vypočuť druhých. Ideálna žena je rada ženou a nežiarli na mužský spôsob života. Tá, o ktorej snívame, je tak trochu mamou všetkým deťom, alebo azda aj všetkým ľuďom.“ (Štúr 1995, s. 60–61.)
Citáty, ktoré v texte uvádzame, pochádzajú prevažne z literatúry určenej pre deti a mládež. Hoci sú v priamom rozpore so zákonom, dodnes sa používajú ako učebnice i osvetová literatúra. Takéto diskriminačné názory však neprezentujú len odborné autority, ale sú rozšírené v celej spoločnosti, ktorej súčasťou je aj škola. No škola má na druhej strane povinnosť a priestor na vytváranie rovnosti príležitostí a zabezpečenie nediskriminujúceho prostredia pre každého žiaka a každú žiačku.