Deti a mladí ľudia nesmierne citlivo vnímajú rozpory, ktoré v sebe rodové stereotypy skrývajú. Pre názornejšie vysvetlenie niektorých okruhov rodových stereotypov súvisiacich s vnímaním sexuality u detí a mladých ľudí uvádzame príklady otázok, ktoré kládli na hodinách sexuálnej výchovy.
Otázky, ktoré sa odvíjajú od stereotypných predstáv o mužoch a ženách a ich prežívaní sexuality, kládli deti a mladí ľudia na základe pochopenia širších súvislostí sexuality ako prirodzenej súčasti ľudského života, jej súvislostí so vzťahmi a zodpovednosťou. (Skupiny otázok, ktorým venujeme pozornosť, zďaleka nevyčerpávajú všetky problémové okruhy súvisiace s ľudskou sexualitou.)
Očakávania dievčat a chlapcov
Ako mám zaujať chalana, ktorý sa mi páči? (6. ročník)
Čo chcú baby od chalanov? (6. ročník)
Čo chcú chalani od báb? (5. ročník)
Základ rodových stereotypov tkvie v rozdielnych rodových rolách, ktoré sa považujú za dané, nemenné, „prirodzené“. Aby rodové stereotypy „fungovali“, treba uveriť v nezameniteľnosť mužskosti a ženskosti, uveriť, že predstavujú dva protikladné póly. Takýto prístup prekračuje podstatu roly a vytvára priestor na vznik bariér.
V uvedených otázkach sa tieto „neprekročiteľné hranice“ jasne ukazujú. Všetky tri otázky vychádzajú z presvedčenia pýtajúcich sa o vzájomnej „nepochopiteľnosti“ mužov a žien, o tom, že „muži sú z Marsu a ženy z Venuše“. Môžu tak vznikať (nielen u detí) problémy so vzájomnou komunikáciou o svojich reálnych predstavách. Nahrádzajú sa kopírovanými vzormi (rodovými stereotypmi prijímanými z rodinného prostredia, školy, ale aj z médií). Najsilnejší je pritom vplyv rovesníckej skupiny, ktorý v období dospievania stále narastá.
Dievčatá a chlapci (podľa prieskumu realizovaného o. z. EsFem) nemajú predstavu o svojom životnom partnerovi či partnerke. Chlapci aj dievčatá očakávajú, že ich partner/ partnerka bude ich priateľom/priateľkou, bude im poskytovať oporu; dôležitú úlohu zohráva aj vernosť a dôvera. Pod vplyvom stereotypov však predpokladajú, že ich predstavy a „skutočné“ očakávania potenciálnych partnerov a partneriek sa budú zásadne odlišovať. Tento predpoklad má základ v rodových stereotypoch. Pretože sa stereotypy považujú za dané, nemenné, deti často nepredpokladajú, že ich možno spochybniť. Dospievajúci v našom prostredí veľmi málo diskutujú o svojich predstavách o spoločnom sexuálnom živote. Ich prípadné diskusie sa odvíjajú od stereotypov, a tak nedávajú priestor pre slobodné vyjadrenie. Deti sa tak často snažia skôr naplniť predpokladané stereotypné očakávania, než venovať energiu definovaniu, pochopeniu a prezentácii svojich reálnych očakávaní. Takéto správanie môže viesť k neskorším sklamaniam a dezilúziám. V otázkach sú jasne čitateľné obavy detí, že nebudú schopné naplniť predstavy a očakávania, o to viac, že ich nepoznajú. Predpokladajú, že sa diametrálne líšia, ale nevedia odhadnúť charakter a hĺbku odlišností. Uvedené otázky vytvárajú široký priestor na diskusiu zameranú na skutočné vnútorné očakávania detí. Diskusia, ktorá sa vedie v zmiešanej skupine chlapcov a dievčat, umožňuje vzájomné oboznámenie sa s očakávaniami a predstavuje možnosť (čiastočného) oslobodenia detí od neistoty a zbytočných sklamaní.
„Neovládateľná“ mužská sexualita
Prečo chalani obchytkávajú baby a baby neobchytkávajú chalanov? (8. ročník)
Prečo chalanom ide iba o sex, a nie o lásku? (8. ročník)
Prečo muži chodia do stripríz–baru? (7. ročník)
Prečo chalanov zaujíma iba sex? (8. ročník)
Prečo sú v porno časopisoch iba baby a chalani nie? (7. ročník)
Prečo sú chalani takí posadnutí sexom? (6. ročník)
Predstavy o tom, že muži nie sú schopní dostatočne ovládať svoju sexualitu, sú silne zakorenené v našom kultúrnom prostredí. Pritom sú v priamom rozpore s inými stereotypnými predstavami o mužskej racionalite, nepodliehaní náladám, o zodpovednosti, metodickosti a pod. Tieto predstavy, okrem toho, že vytvárajú široký priestor pre ospravedlnenie sexualizovaného násilia, vytvárajú obmedzenia tak pre chlapcov, ako aj pre dievčatá. Chlapec, ktorý nevenuje prehnanú pozornosť (svojej) sexualite, môže mať pochybnosti o sebe samom, nehovoriac o nesmiernom tlaku rovesníckej skupiny. Komparatívny výskum zameraný na sexuálne správanie sa mladých ľudí ukázal, že veľké množstvo chlapcov a mladých mužov začína svoj sexuálny život pod nátlakom rovesníckej skupiny. Dievčatá sú na druhej strane často vystavené tlaku, aby svoju sexualitu potláčali, neakceptovali ju.
Považovanie mužskej sexuality za neovládateľnú vedie k akceptovaniu, alebo ospravedlňovaniu takého mužského správania sa, ktoré je obťažujúce, alebo ohrozujúce. Možným dôsledkom takéhoto vnímania mužskej sexuality je aj tendencia mnohých ľudí v prípadoch sexuálneho násilia obviňovať obeť („asi ho provokovala“).
Pri akejkoľvek komunikácii s deťmi je veľmi dôležitá otvorenosť. Neexistujú „zlé“ otázky. Všetky umožňujú diskusiu s deťmi. Aj v tomto prípade považujeme za nutnú otvorenejšiu diskusiu s deťmi o ich predstavách, o miere, akou prispievajú aj vzory prezentované v médiách k vytváraniu ich vlastných predstáv a osobného prežívania sexuality. Zvlášť dôležité je zdôrazňovať u chlapcov ich zodpovednosť a schopnosť samostatného kritického hodnotenia životných situácií, ako aj neprípustnosť ospravedlňovania násilia „nemožnosťou kontroly“. U dievčat je veľmi dôležité zdôrazniť, že sexualita a ich autonómne predstavy a potreby, ktoré z nej vychádzajú, sú prirodzenou súčasťou života. Každý a každá má právo trvať na akceptovaní svojich hraníc a hraníc druhých.
„Pasivita“ žien
Kto by mal byť pri balení aktívnejší? (7. ročník)
Môže sa stať, že sa babe niekto nepáči? (6. ročník)
Prečo väčšinou muž pýta o ruku ženu? (6. ročník)
Môže baba pozvať chalana na rande a keď áno, ako? (6. ročník)
Dichotomické vnímanie rozdielov medzi mužmi a ženami — predstavy o tom, že jeden typ správania predpokladá pravý opak správania druhej strany — vytvára bariéru v autonómnom prežívaní svojich vlastných pocitov. Najmä predpokladaná pasivita žien bráni tomu, aby dievčatá akceptovali svoje pocity. Často sa tak stáva, že dievčatá prijímajú potreby druhých za svoje vlastné, potláčajú svoje pocity. Samostatnú pozornosť si zaslúži druhá otázka: „Môže sa stať, že sa babe niekto nepáči?“ Na prvý pohľad nezmyselná otázka má v skutočnosti základ práve v predpokladanej „vyvlastnenej sexualite“. Ak dievčatá prijímajú predstavy a sexualitu iných, prijímajú aj potreby a túžby iných.
Mýtus krásy
Čo mám robiť, keď som škaredá? (6. ročník)
Čo mám robiť, keď sa mi moja váha nepáči a nejde dole? (6. ročník)
Mýtus krásy — pojem americkej autorky Naomi Wolfovej — veľmi presne vystihuje obrovský tlak, ktorému sú vystavované dievčatá a ženy (ale čoraz väčšmi aj chlapci a muži). Túžba páčiť sa je vlastná všetkým ľuďom. Definícia krásy sa však líši v závislosti od kultúry alebo historickej doby. Problém nastáva, keď sa ako „prirodzená“ ženská krása definuje niečo, čo väčšina populácie nemôže dosiahnuť inak ako „neprirodzene“, ak je vymedzená iba pre určité krátke životné obdobie — staroba je považovaná za škaredú —, pričom v prípade žien sa za „staro vyzerajúcu“ považuje každá žena, ktorá nevyzerá na dvadsať, ak je predstava krásy jednej kultúry povýšená nad všetky ostatné, a hlavne ak ohrozuje zdravie a život žien a vedie k obmedzovaniu ich ľudských práv.
(Wolfová, s. 210.)
(Tamže, s. 219.)
(Tamže, s. 220.)
Čoraz viac dievčat na Slovensku trpí poruchami príjmu potravy a väčšina žien niekedy v živote držala diétu, aby schudla. Znamená to, že väčšina žien je pritučných? Ak áno, ako môže byť „prirodzeným“ ideálom niečo, čo väčšina žien nemôže dosiahnuť? Tento problém má však vážnejšie pozadie, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať. To, čo sa nám javí ako pekné, čo sa nám zdá „sexi“, sa musíme naučiť. Ak sa deti učia, že ženy sú pekné vtedy, ak sú štíhle, a muži vtedy, ak majú „dobré svaly“, trpia obavami o svoj vzhľad tým viac, čím sú ideálu vzdialenejšie. Najalarmujúcejšie je, že netrpia neopodstatnene. V spoločnosti, kde sa ženská krása („sexi výzor“) cení viac ako práca žien — porovnajme príjmy modeliek alebo výhry v súťažiach miss s odmeňovaním práce žien —, je v moci mýtu krásy každá žena a dievča. Keďže väčšina z nich ideál nedosahuje, trpia väčšími či menšími frustráciami v dôsledku obavy o svoj vzhľad.
Pre deti a mladých ľudí je názor okolia, hlavne rovesníkov, prioritný. Mnohé deti sa starosťami o svoj vzhľad zaoberajú do takej miery, že ich to obmedzuje v osobnostnom rozvoji. Právo na osobný rozvoj je pritom jedným z hlavných ľudských práv detí.
„Masochizmus žien“
Prečo je niekomu príjemné znásilnenie? (6. ročník)
Čo mám robiť, keď ma niekto (chalan) obťažuje (trochu)? (7. ročník)
Tieto otázky poukazujú na jeden z najnebezpečnejších javov súvisiacich so stereotypným vnímaním sexuality. Prepojenie násilia so sexualitou v západnej kultúre a mýtus „prirodzenej pasivity žien“ umožňuje vznik takéhoto vnímania. Jeden z najčastejších spôsobov zobrazovania erotickej situácie je plynulý prechod od hádky spojenej s fackovaním do „nežností“. Podobné situácie sú také bežné, že by sme mohli povedať: „Násilie je sexi.“ Nebezpečenstvo takéhoto spôsobu vnímania je zrejmé. Druhá otázka poukazuje na prepojenie pasivity žien a ich vyvlastnenej sexuality s násilím. Dievčatá/ženy vzhľadom na to, že neprijímajú svoju sexualitu ako autonómnu, majú tendenciu preberať potreby a spôsoby iných. Preto majú často problém vyjadriť svoj názor na správanie, ktoré im nie je príjemné. Zátvorky a ich obsah v otázke poukazujú na to, že dievča vníma svoj pocit ako nedostatočný, spochybniteľný.
„Všeobecné“ stereotypné predstavy
Prečo baby všetko berú vážne a chalani to berú zo srandy? (8. ročník)
Prečo chalani machrujú pred babami? (6. ročník)
Väčšinou rozchody začínajú chalani — prečo? (7. ročník)
Prečo sa sexuje, keď sú ľudia mladí, a nie keď sú starí — nad 40 rokov? (6. ročník)
Sexualitu nie je možné vytrhnúť zo spoločenského kontextu, nie je akýmsi samostatným, uzavretým celkom. Stereotypné vnímanie mužskosti a ženskosti vo všetkých spoločenských aspektoch sa prejavuje aj v sexualite. V otázkach, ktoré sú uvedené v tejto skupine, sa odráža viacero očakávaní voči dievčatám a chlapcom. Môžeme v nich čítať odkazy na predpokladanú pasivitu dievčat, kontrolu správania (dievčatá podliehajú silnejšiemu tlaku na to, „čo sa sluší a čo nie“), ale aj to, že náš život ovplyvňujú predsudky týkajúce sa nielen rodu, ale aj „kultu mladosti“ a pod. Pri každej otázke, ktorú deti položia, je namieste reakcia: Je to naozaj tak? No určite neexistuje zlá, alebo zle položená otázka. Každá z nich otvára široký priestor na diskusiu a narúšanie škodlivých predsudkov.