znevýhodnenia v spoločnosti?
Virginia Woolfová
V štatistikách, analýzach, románoch nájdeme mnoho dôkazov o znevýhodnení žien v porovnaní s mužmi. Na prvý pohľad sa zdá paradoxné, prečo na prvom mieste uvádzam štatistiky, správy a romány, a nie každodenné skúsenosti žien so svojím miestom v spoločnosti — podriadeným, nevýhodným a menej ceneným, skúsenosti s tým, že práce, ktoré sú im prideľované a ktoré plnia, nie sú považované za také dôležité a významné ako práce, ktoré vykonávajú muži.
Tento príspevok je však aj o tom, že ľudia často neveria svojmu prežívaniu a svojim skúsenostiam. Naopak, majú tendenciu potláčať svoje pocity a veriť tomu, čo im predkladá a čo od nich požaduje spoločenský systém, v ktorom žijú. Spoločenský systém má tendenciu určovať, v čo majú ľudia veriť a čo majú pokladať za pravdivé, i keď ich vlastné pocity im oznamujú opak.
Spoločnosť nám hovorí, čo máme považovať za dobré a zlé, za správne a nesprávne, za spravodlivé a nespravodlivé, potrebné a nepotrebné. Od narodenia nám vštepujú normy, hodnoty a spôsoby zaobchádzania s istými ľuďmi. Predkladajú nám stereotypizované obrazy o vlastnostiach istých skupín ľudí, napr. mužov a žien. Tie potom berieme a očakávame ako „normálne“, samozrejmé a nespochybniteľné. I keď sú v protiklade s tým, čo pociťujeme ako správne, dobré a spravodlivé my samy/sami, musíme často prejsť dlhú cestu, aby sme si tieto veci ujasnili.
Považujeme za samozrejmé, že sa ľudia usilujú uspokojiť svoje potreby a záujmy, ako aj záujmy skupín, ku ktorým patria. Psychológia tvrdí, že záujmy ľudí nie sú len ekonomické, ale patrí k nim aj pozitívny sebaobraz: Ľudia sa vnímajú pozitívne, požadujú spravodlivé zaobchádzanie, rešpekt a úctu k sebe a svojmu spoločenstvu.
V učebniciach psychológie nájdeme zistenia z výskumov, ktoré hovoria: Ľudia veria, že sú dôležití, dobre hodnotení, kompetentní a že oni osobne sú „lepší ako priemerná osoba“. Väčšina ľudí je presvedčených, že „ich“ skupiny sú lepšie ako iné skupiny. Väčšina ľudí obhajuje takú sociálnu politiku a také opatrenia, ktoré sú v ich prospech. Psychológia, sociológia, politici, ale aj mnohí ľudia bez podobnej odbornosti chápu ľudí ako bytosti, ktoré sa usilujú zvýšiť svoje materiálne blaho a svoj sebaobraz a sebahodnotenie.
Ukazuje sa však, že takéto chápanie je priveľmi jednoduché a priamočiare. Mnohí ľudia napríklad konajú inak, ako myslia a cítia; mnohí nechránia svoje záujmy a záujmy svojej skupiny. Psychológ J. T. Jost so svojimi spolupracovníkmi (2003) zistil, že práve ľudia chudobní a ľudia s nízkym postavením v spoločnosti pozitívne hodnotia, podporujú, takmer „chránia“ spoločenský systém, v ktorom sú oproti iným skupinám v nevýhode.
Na podporu zistenia, že postoje a názory ľudí, zvlášť ľudí znevýhodnených, sú v konflikte s ich vlastnými záujmami a potrebami, uvediem príklady z výskumov postavenia žien v Slovenskej republike a Českej republike:
Vo výskume z roku 1995 na reprezentatívnej vzorke mužov a žien na Slovensku Z. Bútorová a kol. (1996) konštatovali, že hoci muži vnímajú ženy ako znevýhodnené oproti mužom, a tak sa vnímajú aj samy ženy, vo všeobecnosti ženy neinterpretujú svoje znevýhodnené postavenie ako nesprávne; berú ho ako prirodzene dané, normálne.
K. Pošíková vo svojom výskume v roku 1999 konštatovala, že české ženy nielenže majú nižší plat, ale aj očakávajú, že za rovnakú prácu dostanú menší plat ako muži. Pošíková presne zmerala (v českých korunách) pracovné a profesné sebaocenenie vysokoškolsky vzdelaných českých žien — zistila, že ženy očakávajú (nárokujú si?) 84 %, kým muži 115 % z priemeru očakávaného platu.
V roku 1999 sme vo svojom výskume gymnazistiek a gymnazistov (Bačová, Mikušová 2001) zistili, že dievčatá vnímajú veľký rozdiel medzi tým, ako sa so ženami v sfére práce v súčasnosti zaobchádza, a tým, ako by sa s nimi zaobchádzať malo. Keď sme sa ich pýtali, čo ony samy považujú za správne, priklonili sa k súčasne uplatňovaným normám.
Aj ďalšie zistenia (Čermáková, Navarová 1991; Čermáková 1995; Bútorová a kol. 1996; Supeková 1997) hovoria o tom, že ženy očakávajú a nárokujú si nižší plat, majú zábrany sa presadzovať, prejavujú nižší záujem o politické dianie, napriek preťaženosti a dvojitej zmene sa nebránia — sú menej organizované, pasívne, rezignujúce.
Aby vysvetlila jav, že presvedčenia osoby o sociálnom systéme nie sú vždy v súlade so záujmami danej osoby a jej skupiny, vytvorila americká sociálna psychológia teóriu, takzvanú teóriu ospravedlňovania systému (Jost, Banaji 1994).
Teória tvrdí, že ľudia sú náchylní veriť, že sociálne usporiadanie je spravodlivé a nutné. Považujú spoločenský systém a autority za bezchybné. Nerovnosť medzi ľuďmi vnímajú ako legitímnu, a dokonca nevyhnutnú. V tejto nerovnosti sú istí ľudia hodnotení — a sami sa hodnotia — ako „menej kvalitní ľudia“. Toto presvedčenie je v protiklade s potrebou pozitívneho sebaobrazu a uprednostňovania svojej skupiny — no i tak si ho ľudia udržiavajú.
Autori teórie uvádzajú, že práve ľudia, ktorých systém znevýhodňuje, majú silnejšiu psychickú potrebu ospravedlňovať, podporovať a obraňovať existujúci sociálny systém, autority a dôsledky systému, než ľudia, ktorým systém prináša prospech.
Prečo ľudia ospravedlňujú systém, i keď poškodzuje ich záujmy a sebaobraz? Odpoveďou je, že ľudia chcú vnímať systém ako stabilný a legitímny. Prečo ľudia potrebujú sociálnu stabilitu, čiže odôvodnenosť a oprávnenosť? Jednoducho preto, lebo sa im tak lepšie žije (z psychologického hľadiska). Psychológia poskytuje aj ďalšie, podrobnejšie vysvetlenia, ktoré tu veľmi stručne uvediem:
Povaha procesov poznávania poskytuje prvé z vysvetlení, prečo ľudia ospravedlňujú nespravodlivý sociálny systém. Pri poznávaní hľadáme konzistenciu a vkladáme ju i tam, kde ju nenachádzame. Vo svojom poznávaní sme konzervatívni, často jednoduchí, chceme zmenšiť neurčitosť a svoje neistoty; potrebujeme štruktúru a uzatvorenie. Druhá skupina zdôvodnení pochádza z motivačnej sféry: z obáv z možných dôsledkov rovnosti, z potreby (aj keď iluzórnej) kontroly a z potreby viery v spravodlivý svet. Procesy poznávania a motivácie sa uplatňujú v tzv. racionalizovaní daného stavu — ospravedlňovanie a „rozumné“ zdôvodnenie súčasného stavu nám pomáha cítiť sa lepšie a zmenšiť pocity viny a nepohody. K tendencii ospravedlňovať nespravodlivý spoločenský systém prispieva aj politická socializácia a tiež kontrola, ktorú majú nadriadené skupiny nad skupinami podriadenými tým, že ich môžu odmeňovať a trestať.
Ľudia v znevýhodnených skupinách, ktorí ospravedlňujú systém, prežívajú — napriek všetkému ospravedlňovaniu — psychickú nepohodu. Sociálna nerovnosť vytvára nezrovnalosti, protikladnosti v názoroch ľudí („ideologickú disonanciu“). Znevýhodnenie akoby upozorňuje ľudí na to, že by sa mali cítiť „spoluúčastní a vinní“ za to, že svojou zmierlivosťou a pritakávaním pomáhajú udržiavať súčasný nespravodlivý stav.
Jost a jeho kolegovia vo svojich výskumoch (1994) zistili, že „ženy a iné skupiny s nízkym statusom“ vykazujú protikladné postoje k členom, resp. členkám svojej skupiny. Teoretici to vysvetľujú tak, že znevýhodnené osoby sú „uväznené“ medzi dve protikladné sympatie (lojality): jednak k svojej skupine a jednak k širšiemu sociálnemu systému, ktorého sú časťou.
Nie vždy však členovia a členky znevýhodnených skupín ospravedlňujú systém. Ospravedlňovanie systému závisí napríklad aj od toho, či sa ľudia so svojou skupinou stotožňujú. Znevýhodnení ľudia budú viac ospravedlňovať jestvujúci stav vtedy, ak záujmy ich skupiny sú skryté, nevyjadrené. Z toho by mohlo vyplývať, že ak existuje široké a známe hnutie proti systému, s ktorým by sa mohli znevýhodnení ľudia identifikovať, budú potom menej ospravedlňovať jestvujúci systém. Ľudia viac ospravedlňujú dôsledky niečoho aj vtedy, keď majú pocit, že mali na výber, napr. ak sa politicky rozhoduje slobodnými voľbami.
Toto sú základné tézy pomerne novej, u nás ešte neznámej sociálnopsychologickej teórie ospravedlňovania systému. Teória vysvetľuje mnoho z konania a postojov znevýhodnených a podriadených skupín. Aj príklady z výskumov postavenia žien v SR a ČR by bolo možné vysvetliť v svetle tejto teórie. Táto teória usiluje o neutrálne odborné poznanie „tendencií v psychike ľudí“ a „sociálnych mechanizmov“. Jej nesporným prínosom je, že upozorňuje na tlak akceptovať jestvujúci spoločenský poriadok a vzťahy medzi spoločenskými skupinami. Otázku „kto je v spoločenskom systéme zvýhodnený a kto znevýhodnený a prečo“ si táto teória nekladie, pretože sa zameriava na odpoveď na otázku, „prečo ľudia akceptujú a ospravedlňujú spoločenský systém, ktorý ich znevýhodňuje“.
Ak sa však budeme pýtať ďalej, napríklad položíme otázku, aké vysvetlenia a zdôvodnenia systému sa predkladajú znevýhodneným ľuďom, dostaneme o tomto probléme komplexnejší obraz. Pomenujeme konkrétny sociálny systém. Uvedomíme si, kto má moc stanoviť spoločenské pomery a pravidlá; kto definuje, ako sa veci majú chápať; kto určuje, čo je „pravda“ pri skúmaní a zdôvodňovaní vzťahov medzi skupinami ľudí.
Ideológie a stereotypy o svojej podriadenosti, ktoré členovia a členky podriadených skupín často akceptujú, niekto vytvára. Sú to dominantné skupiny — dominantné rasovo (bieli ľudia), pôvodom (vyššia a stredná trieda), náboženstvom (kresťania), kultúrne (západoeurópska kultúra a kultúra USA) či rodovo (muži) alebo inak (napr. štúdium na prestížnej škole), ktoré v našom civilizačnom okruhu vytvárajú, propagujú a udržiavajú ideológie ospravedlňujúce systém, čiže aj vyššiu hodnotu vládnucich.
Toto je publikácia o rodových stereotypoch, čiže o vzťahoch medzi mužmi a ženami a o názoroch na mužov a ženy. Preto sa sústredím na ideológie a stereotypy, ktoré tvrdia superioritu (nadradenosť, dokonalosť a vyššiu hodnotu) mužov a inferioritu (podriadenosť, nedokonalosť a menejcennosť) žien.
V roku 2000 bol v renomovanom psychologickom časopise publikovaný medzikultúrny výskum P. Glicka a S. T. Fiska. Zozbierali odpovede na otázky o sexizme od viac ako 15–tisíc mužov a žien v devätnástich štátoch (v USA, Kanade, Austrálii a Európe). V týchto skúmaných kultúrach zistili rôznu mieru sexizmu („nepriateľského“ a „láskavého“).
Sexizmus je termín, ktorý označuje rôzne znevýhodňovania žien na základe ich príslušnosti k ženskému rodu a formy, akými muži vykonávajú svoju moc voči ženám. Autori a autorky výskumu rozlišujú dve formy sexizmu: benevolentný (láskavý, zhovievaný, podporný) a hostilný (nepriateľský, zlostný, hnevlivý).
Termín „benevolentný (láskavý, zhovievavý) sexizmus“ je paradoxný. Znamená niečo ako „dobroprajné znevýhodňovanie“, ochraňovanie tých, ktoré sú považované za menejcenné, vľúdnosť voči nim. Kým nepriateľstvo vyvoláva u žien nesúhlas, urážku, potupu, pocity neuznávania práv, „láskavý, zhovievaný sexizmus“ získava ich súhlas, poddajnosť, povoľnosť. Preto keď autori zostavovali dotazník sexizmu, zaradili do neho tvrdenia, že ženy sú „čisté bytosti, ktoré majú byť obdivované a postavené na piedestál“, ale zároveň sú „slabé a potrebujú ochranu“.
„Nepriateľský (hostilný) sexizmus“ priamo hovorí o ženskej menejcennosti. S rastúcim uznávaním politickej, sociálnej a rodovej rovnosti sú v USA priame tvrdenia o menejcennosti žien silne odmietané. Rastúca rovnosť žien však ohrozuje tradičnú mužskú nadradenosť. Nepriateľský sexizmus sa preto nestratil, len nadobúda inú podobu. Teraz je namierený voči ženám, ktoré spochybňujú moc a autoritu mužov (napr. feministky), zaberajú výhodné miesta mužov (ženy, ktoré robia kariéru), práve tak ako voči ženám, ktoré sa usilujú kontrolovať mužov sexualitou (ženy ako „zvodkyne“ každého druhu).
Odkiaľ sa berie nepriateľský postoj voči ženám? Na to odpovedajú autori tak, že je to nadvláda (dominancia) mužov, ktorá vytvára nepriateľské postoje voči ženám. Táto dominancia má hlboké historické korene. V súčasných ľudských spoločnostiach sa táto nadvláda ustanovuje, vykonáva a posilňuje prostredníctvom rodových stereotypov.
Patriarchát je sociálny systém, v ktorom muži majú v rukách väčšinu moci, ktorý uspokojuje ich záujmy a kde muži určujú, čo sa bude diať.
V súčasných ľudských spoločnostiach sú mužom a ženám pripisované rozdielne sociálne roly a zamestnania a odlišné vlastnosti; toto sa označuje ako rodová diferenciácia.
Sexualita (sexuálna reprodukcia) sa silne spája so sociálnymi rolami. Sociálna rola žien v patriarchálnych spoločnostiach je definovaná rodením a vychovávaním detí.
Patriarchát, rodová diferenciácia a sexualita (sexuálna reprodukcia) sa kombinujú, a tak vytvárajú jednak „nepriateľský sexizmus“ a jednak „láskavý, zhovievavý sexizmus“.
Prebieha to takto: Hoci muži dominujú, spoliehajú sa na ženy v domácich prácach, v produkovaní a výchove potomstva, v napĺňaní ich sexuálnych potrieb a potrieb intimity. Preto prepožičiavajú ženám moc v intímnych vzťahoch. Táto závislosť vytvára zhovievavosť a láskavosť mužov, ale zároveň nanucuje ženám ochranu. „Láskavý sexizmus“ je sexistický v tom, že predkladá podradnosť, závislosť, bezmocnosť a nesamostatnosť žien. Na pohľad sa javí ako pozitívny v tom, že charakterizuje ženy (aspoň niektoré) ako nádherné, čisté bytosti, ktorých láska je potrebná, aby „urobila z muža celého človeka“.
„Láskavý sexizmus“ zmierňuje skryté nepriateľské postoje voči ženám tým, že rozdeľuje ženy na „dobré“ a „zlé“. Dobré sú napr. ženy v domácnosti. Zlé sú ženy, ktoré robia kariéru, sú samostatné a nestarajú sa dostatočne o rodinu. Muži „láskavo sexistickí“ sú často vnímaní ako „priaznivci“ a ochrancovia žien. Málokedy však uvažujú napríklad o tom, aby naučili ženy sebaobrane. Práve naopak — sú za udržiavanie takého odevu a správania sa žien, ktoré im pri sebaobrane vyslovene prekáža. „Láskavý sexizmus“ pomáha ospravedlňovať nepriateľstvo mužov a zakryť ich obavy zo žien tak, že nepriateľstvo zameriavajú len na tie ženy, ktoré si to „zaslúžia“.
Obe formy sexizmu smerujú k rovnakému cieľu — aby sa ženy neusilovali o svoju autonómnosť, nezávislosť, ale aby sa usilovali spĺňať požiadavky mužov. „Nepriateľský sexizmus“ trestá ženy, ktoré sa neprispôsobia požiadavkám a rolám definovaným mužmi. „Láskavý sexizmus“ odmeňuje ženy, keď sa prispôsobia. Odmena je efektívnejšia ako trest. Ženy, ktoré napĺňajú očakávania, muži oceňujú, ochraňujú a uctievajú. Pre udržiavanie rodovej nerovnosti je obzvlášť účinná kombinácia oboch typov sexizmu — dosahuje, že ženy kooperujú pri udržiavaní svojej vlastnej podriadenosti. Pre ženy je „láskavý sexizmus“ atraktívny: ospravedlňuje systém ako celok a sľubuje odmeny od silnejšej skupiny (ochranu, obdiv, intimitu).
V silne sexistických spoločnostiach muži poskytujú aj hrozbu, aj vyhovujúce — a vlastne jediné — riešenie tejto hrozby tým, že poskytujú ochranu, odmeny a lásku. Ženy v takýchto spoločnostiach nemajú teda veľmi na výber. Môžu odmietnuť ochranu a „láskavosť mužov“, potom však musia čeliť tvrdému mužskému nepriateľstvu. No ak akceptujú „láskavý sexizmus“, získajú veľké odmeny a úľavu. Je to začarovaný kruh: Ženy sú nútené hľadať ochranu u členov tej istej skupiny, ktorá ich ohrozuje a utláča, t. j. u mužov, a čím väčšia je táto hrozba, tým silnejšia je snaha žien hľadať túto ochranu, a nie svoju nezávislosť.
V liberálnejších spoločnostiach s väčšou rovnosťou mužov a žien majú ženy väčšiu voľnosť odmietnuť obe formy sexizmu, pretože sú menej závislé (hlavne ekonomicky) na mužoch a pretože odmietnutie „zhovievavej láskavosti“ nevyvoláva silné nepriateľstvo mužov voči nim.
Považujem za veľmi pozitívne, že vývoj v spoločenských vedách postúpil k skúmaniu takých tém, ako je hostilný a benevolentný sexizmus. Chcem však uviesť k týmto vedeckým výskumom pohľady žien, ktoré dokázali postihnúť, opísať a do hĺbky analyzovať stav, ako ho o niekoľko desiatok rokov neskôr potvrdila štatistická analýza odpovedí viac ako 15 tisícok mužov a žien. Príkladom môže byť výrok Virginie Woolfovej, ktorá už v roku 1929 napísala, že rovnosť rodov nastane až vtedy, keď sa ženskosť nebude spájať s ochraňovaním.
Zo všetkých ďalších feministických autoriek uvediem S. L. Hoaglandovú (1995), ktorá pojmami dravosť a ochrana presne opisuje a teoreticky analyzuje to, čo zistili psychológovia a psychologičky štandardizovaným dotazníkom.
Hoaglandová o vzťahoch mužov k ženám hovorí: „Muž vystupuje voči žene buď ako ochranca, alebo ako dravec a svoju identitu získava prostredníctvom jednej z týchto rolí.“ (1999, s. 4.)
Súvislosti a dôsledky takéhoto nastolenia vzťahov medzi mužmi a ženami sú podľa Hoaglandovej takéto:
Aby bola potrebná ochrana, musí existovať nebezpečenstvo. Je teda v záujme ochrancov, aby existovali dravci.
Žena musí byť v nebezpečenstve, a vo svete mužov je v nebezpečenstve stále, pretože je vykresľovaná ako bezmocná, neschopná brániť sa, jej rolou je byť obeťou, terčom útokov a nepriateľstva.
Žena je objekt mužskej vášne, a teda je príčinou tejto vášne. Pri znásilnení je to žena, ktorá muža pokúša. Ženy sú od prírody zvodné, a teda aktívne priťahujú dravcov.
Aby muži mohli ženy ochraňovať, ženy musia súhlasiť, že budú konať tak, ako si to muži predstavujú: pôsobiť žensky, neohrozovať mužov, zdržiavať sa doma, prerušia kontakty s inými atď. Nemajú sa usilovať o vlastnú ochranu.
Keď ženy vystúpia z tejto ženskej roly, keď začnú byť aktívne, keď sa „prehrešia“, muži označia ženy za zlé a použijú voči nim otvorené násilie, aby tak potvrdili ich status obete.
Ideológia ochrany žien je na prvý pohľad veľmi lákavá, pôvabná, plná lásky a starostlivosti. Má však svoj účel: udržiavať nerovnosť a závislosť žien. Osamelá žena, napríklad stopárka, nie je žena, ktorú treba ochraňovať. Stala sa dobrovoľne ženou, ktorá sa vzdala svojho práva na ochranu. Neplní povinnosť správnej ženy byť ochraňovaná — ochraňovaná mužom. Niet sa čo čudovať, že sa stane cieľom útoku — útoku muža. Vzťah mužov k ženám je daný tým, ako sa žena správa: či tak, ako jej predpisujú muži, alebo si dovolí rozhodovať o sebe. Tým, že sa „právo na ochraňovanie“ uznáva len vtedy, ak sa žena správa podľa určených pravidiel (je slabá, bezmocná, pasívna; musí chcieť a potrebovať ochranu), muži kontrolujú správanie žien. Logika ochrany je taká istá ako logika dravosti, hovorí Hoaglandová.
Dôležité a zaujímavé je aj ďalšie rozpracovanie tejto témy. Hoaglandová na príklade kolonizácie „zaostalých prírodných“ národov ilustruje, ako prebieha získavanie nadvlády, ovládnutie nejakej skupiny, známe v dejinách ako kolonizácia:
Dlhodobá manifestácia sily je nákladná, vyžaduje mnoho úsilia a mnohé zdroje, je drahá a príliš otvorená.
Preto ovládajúci presadzujú hodnoty, ktoré vzťah ovládajúceho k podriadenému vykresľujú ako prirodzený a normálny.
Jedna z prvých vecí, ako to urobiť, je ovládnuť jazyk kolonizovaných. Jazykovými prostriedkami sa darí zavádzať nové hodnoty — hodnoty kolonizátorov, napr. v prípade náboženstva sú to pojmy svetlo, tma, poslanie, poslušnosť.
Ovládaní sú nútení používať jazyk ovládajúcich, ich pojmovú schému nazerania na svet a usporiadanie sveta, a tak si začnú hodnoty ovládajúcich vnútorne osvojovať.
Ovládajúci si privlastnia zdroje a nastolia ekonomickú závislosť ovládaných tým, že ich dekvalifikujú. Takto ľahšie „presvedčia“ ovládaných, že potrebujú ochranu a že bez mocných nemôžu prežiť.
Nadvláda sa vykresľuje ako prirodzený jav. Muži majú vládnuť ženám rovnako prirodzene ako kolonizátori kolonizovaným, bez akéhokoľvek pocitu, že by tých, ktorým vládnu, utláčali, až na prípady otvorenej agresie.
Základným pojmom, ktorý sa používa pri interpretácii a hodnotení voľby a konania jednotlivých žien, je „ženskosť“. Vďaka istému chápaniu ženskosti sa mužská nadvláda stáva normálnym javom. Ide o také chápanie „ženskosti“, ktoré vykresľuje ženu ako podriadenú a naivne spokojnú so svojím postavením ovládanej.
Podobnosti používania moci v prípade podriaďovania si „prírodných“, „primitívnych“ národov, považovaných za menejcenné, a v prípade žien ani nie je možné ilustrovať lepšie.
Posolstvo, ktoré sa usilujem týmto textom odovzdať, formuloval český filozof M. Petříček jr. takto: „Nevidíme, že hledíme vmanipulovaným zrakem, protože to, co bylo touto manipulací vyloučeno, přijalo tento svůj úděl. Až do té doby, než přišel feminizmus, který tento úděl pojmenoval a odmítl.“ (1994, s. 57.)
Svet, v ktorom žijeme, odsúva ženstvo a ženy na okraj. Jeho centrom je mužský princíp. Tento svet preniká do samotného vedomia žien a mení ho na vedomie mužské, takže ženy bez toho, aby si to uvedomovali, zdieľajú nepriateľsky zaujatý postoj k ženskému princípu. Francúzsky filozof P. Bourdieu hovorí o „mužskom pohľade v pohľade ženy“; za tieto vzťahy podriadenosti a nadvlády však v konečnom dôsledku platia obe strany (2000).
Preto sú dobré dôvody na to, aby sme odkrývali iné pohľady na mužov, ženy a ich vzťahy, než aké sú nám v stereotypoch predkladané. Pomôžu nám odmietnuť hranice, ktoré sa nám prekladajú ako „prirodzené“, „večné“, a tým i konečné.