Výskum pohlavného dimorfizmu ľudského mozgu

Tento výskum používa dve metódy. Anatomické štúdie stavby mozgu sa robia na mozgoch konkrétnych mŕtvych tiel. Výskum prevládajúceho typu myslenia žien a mužov pracuje so živými ľuďmi — tiež konkrétnymi, ale inými. Dve skupiny výsledkov, získaných na ľuďoch vyberaných nezávisle na sebe a za odlišných okolností, sa potom dodatočne porovnávajú. To nezaručuje priamy vzťah príčiny a následku medzi štruktúrou a funkciou. Priamejšie výskumy možno robiť na experimentálnych zvieratách. Lenže prenos výsledkov z drobných hlodavcov na ľudí takisto nezaručuje vedeckú istotu. Podľa Stevena Pinkera myslia ľudia odlišne nie preto, lebo majú odlišnú štruktúru mozgu, ale skôr preto, lebo majú v mozgu uložené rôzne informácie a spracúvajú ich rozličným spôsobom.

Výskumu pohlavného dimorfizmu v ľudskom správaní sa venuje Simon Baron–Cohen z Univerzity v Cambridgei. Rozlišuje dva základné typy osobnosti: empatizujúcu a systemizujúcu. Mozog, ktorý je svojou podstatou prispôsobený empatii, nazýva „ženský“, zatiaľ čo mozog postavený tak, aby chápal mechanistické princípy a budoval systémy, nazýva „mužský“. I on uprednostňuje kontinuum pred dichotómiou a hovorí o treťom, vyváženom type osobnosti či mozgu, vypĺňajúcom priestor medzi oboma extrémami.

Naše osobné skúsenosti — alebo prevládajúce klišé, ktoré podvedome považujeme za svoje osobné skúsenosti — nám hovoria, že ženy prevažne vlastnia empatizujúci „ženský“ mozog a muži systemizujúci „mužský“ mozog. Prijať tieto označenia znamená prijať stereotypnú koncepciu „mužskosti“ a „ženskosti“. Svedčia o tom naše skúsenosti so stereotypným spôsobom vypĺňania voľného času. Muži sa bavia autami alebo motocyklami, počítačovými hrami, rôznymi prehrávačmi. Majú lepšiu priestorovú predstavivosť a sú zručnejší v čítaní máp ako ženy. Ženy debatujú pri káve, radia priateľkám, starajú sa o domáce zvieratá. Dokážu sa lepšie vciťovať do pocitov iných ľudí, lepšie odhadujú ich momentálnu náladu, lepšie predvídajú reakcie ako muži. Áno, poznáme to — ale je to skutočne štatisticky významný fakt, alebo skôr všeobecne prijímané klišé? Je to skutočne čosi vrodené, alebo až dôsledok vplyvu výchovy a prostredia? Veda sa pri hľadaní odpovede obracala na stále mladšie a mladšie deti. A stále nachádzala ono delenie. V škôlke sú chlapci súťaživí, bojujú o hračky aj o pozornosť. Dievčatá vstupujú do kolektívu opatrne, snažia sa nadviazať priateľstvá, delia sa o hračky. Ale ani do škôlky neprichádzajú deti nedotknuté rodičovskou výchovou a okolitým prostredím. Výskum nachádza výraznejší zmysel pre empatiu už u dvanásťmesačných dievčat. Dievčatká častejšie nadväzujú zrakový kontakt, strávia viacej času pozorovaním tvárí. Chlapci dlhšie pozorujú mechanické hračky. Ale ani to nepostačuje na vylúčenie (spolu)pôsobenia vonkajších vplyvov. V prospech „biologickej“ interpretácie svedčí poznatok, že ak ženy počas tehotenstva dostávali syntetický ženský hormón diethylstilbestrol (používal sa na prevenciu spontánnych potratov), chlapci, ktorí sa im narodili, sa približovali „ženskému“ typu osobnosti. Zvýšená hladina testosterónu zase zlepšuje priestorové schopnosti žien. A opäť sme pri biochemických dráhach ovplyvňujúcich architektúru mozgu.


Nech už však budú výsledky biologických a neurofyziologických bádaní, ktorých v budúcnosti nebude menej ako dnes, akékoľvek, budú hovoriť o vlastnostiach hmoty, nebudú implikovať politické dôsledky. Biológia určuje výhodnosť istých hmotných predpokladov na prežitie v istých situáciách. Neurčuje sociálnu hierarchiu situácií a neurčuje sociálnu hierarchiu schopností — tie vyplývajú zo štruktúry spoločnosti, z mocenských hierarchií, z prevládajúcich hodnôt. Z ľudskej kultúry, ktorá je charakterizovaná práve tým, že vzdoruje jednoduchým a často neľudským prírodným zákonom. Na otázku zo začiatku tejto úvahy, kde sa berie špecificky ženský pohľad na svet, nedokážem jednoznačne odpovedať. Je však zrejmé, že nie je výsledkom jediného procesu — či už biologického, alebo spoločenského. A zrejmé je i to, že nie je výlučnou výsadou žien.