Niektoré smery feminizmu tvrdia: Ženami sa nerodíme, ženami sa stávame. Proces, v ktorom sa z nás stávajú ženy, podrobujú kritike. Našu úlohu nám, ostatne, definuje spoločnosť, ktorá nie je voči ženám priateľská. Je optimalizovaná pre bieleho vzdelaného muža zo stredných vrstiev. Ale ak je ten špecificky ženský pohľad cieľavedome formovaný mužským svetom, môže priniesť skutočne iné impulzy? Alebo sa predsa len sčasti rodíme ako ženy? Alebo preto, lebo sme ženy, iným spôsobom spracúvame vonkajšie impulzy, a preto je náš ženský pohľad iný? Odpoveď na tieto otázky môže byť nielen zaujímavá, ale i dôležitá. Ak majú ženy priniesť do spoločenského diskurzu novú kvalitu, musí im byť jasné, v čom tá kvalita spočíva. Čo treba posilniť a čoho sa zbaviť, kde prelomiť začarovaný kruh. Zbaviť sa vplyvu výchovy, ktorá nás urobila ženami? K čomu sa tým vrátime? K našej biologickej podstate, z ktorej automaticky vyplýva iný — ženský spôsob myslenia? Alebo biologická podstata ženského myslenia neexistuje, resp. je zanedbateľná a onen prínosný ženský pohľad je dôsledkom špecifickej výchovy, ktorá sa kde–tu nájde ako miestna odlišnosť a treba ju vyhľadať, pochopiť, opísať, šíriť?
Odpoveď na podobné otázky patrí do sporu medzi spoločenskými a prírodnými vedami, zhrnutého do lapidárnej tézy „nature versus nurture“, príroda verzus výchova. Téza „prostredie je všetko, biológia je nič“ patrí minulosti. Učenie o tom, že sa rodíme ako nepopísaná tabuľa a svet okolo nás ju postupne zapĺňa tým, čo je — bude — stáva sa — našou osobnosťou, dnes považujeme za prekonané. Rozkvet molekulárnej biológie a genetiky, rozlúštenie ľudského genómu a počiatky techník klonovania cicavcov v 80. a 90. rokoch 20. storočia oživili a podporili učenie biologických deterministov. Je to lákavé — vedieť odvodiť celú ľudskú osobnosť a všetko, čo sa medzi ľuďmi odohráva, z objektívnych zákonitostí prírodných vied. Ak by tomu tak bolo, mala by vôbec zmysel snaha o rovnoprávnosť? Na druhej strane tá snaha tu existuje. Ak je všetko biologicky determinované, je biologicky predurčená aj táto snaha o rovnoprávnosť?
Bod, z ktorého hľadíme na určitý problém, rozhodujúcim spôsobom určuje, čo vidíme. Dnes hovoríme o takej veľkej podobnosti človeka a šimpanza, že sme ochotní kvôli nej spochybniť stanovené druhové hranice. Zvažujeme, či šimpanzom nepriznať určité práva, doteraz vyhradené iba pre ľudí. Ten rozdiel je 1 % DNA. Tak málo. Potom si vezmime ženu a muža. Obaja sú druhu Homo sapiens. Rozdiely v ich DNA sú minimálne — sotva väčšie ako rozdiely medzi dvoma ľuďmi vybranými nezávisle na pohlaví. A predsa sme schopní ich považovať za tak strašne iných — „opačných“ —, že im prisudzujeme zásadne rozdielne pozície v spoločnosti. Dlho sme diskutovali (teda muži diskutovali) o tom, aké práva im — teda ženám — môžu priznať. Diskusia o ženských právach nie je ukončená. A často sa v nej zdôrazňuje prirodzenosť rozdielov medzi pohlaviami — prirodzenosť v tom zmysle, že ju spôsobila príroda.
O pôvode rozdielov medzi osobnosťami žien a mužov sa
vedú špekulácie už celé stáročia. Príliš často boli výskumy
alebo úvahy zaťažené predsudkami o nadradenosti jedného
typu myslenia nad iným. V skutočnosti neexistuje jednoznačne
definované ženské alebo mužské myslenie. K dispozícii
je dostatok skôr populárnych ako vedeckých pojednaní
typu „Muži sú z Marsu a ženy z Venuše“. Áno, z každodennej
praxe poznáme viac–menej rigidné, viac či menej prekonateľné
definovanie sociálnej roly mužov, sociálnej roly žien.
Ale čím môžu byť osobnosti determinované z biologického
hľadiska? Myslenie je viazané na mozog — úloha srdca je rýdzo
metaforická. Anatomické výskumy skutočne našli rozdiely
v stavbe ženského a mužského mozgu. Nie sú príliš veľké
— rozdiely porovnateľného rozsahu nájdeme medzi mozgami
praváka a ľaváka.