Jedna nemecká pracovná skupina vypracovala podnety k rodovo citlivej, resp. špecifickej práci s chlapcami. Táto pracovná skupina dospela k názoru, že sebapresadzovanie a sebaobrana pre dievčatá je určite veľmi dôležitou súčasťou rodovo špecifickej práce s dievčatami, ale že sú to skôr reaktívne postupy, a teda ide o dôsledok čohosi. Preventívne by teda bolo dôležitejšie vyvinúť také opatrenia, ktoré by sa obracali na pôvodcov násilia, na chlapcov. Táto pracovná skupina pôsobí na jednej strednej chlapčenskej škole v Berlíne. Jej podnety možno zhrnúť do troch okruhov.
Zlyhávanie, stroskotanie voči požiadavkám tradičnej mužskej roly je jedna z najdôležitejších príčin násilného správania chlapcov. V súčasnosti sa verejná diskusia o mládeži vedie predovšetkým v troch základných témach. Hovorí sa o mládežníckych skupinách, bandách, o pravicovom radikalizme a o futbalových fanúšikoch. V diskusiách sa zdôrazňuje, že sú pripravené používať násilie a páchať násilie. Tieto témy možno veľmi dobre škandalizovať. Nápadné pritom je, ako rýchlo sa hovorí o mládeži, hoci ide takmer výlučne o chlapcov. Nápadné je aj to, že v palete najrozličnejších vysvetlení, prečo to tak je, chýba práve kríza mužskosti, v ktorej sa navidomoči títo teenageri nachádzajú. Zneistenie, ktoré zasiahlo mužov v súvislosti s nepoužiteľnosťou tradičnej mužskej roly, sa už dávno prenieslo aj na chlapcov. Ale vo fáze, keď hľadajú svoju identitu, keď sa orientujú, majú pocit, že so svojím hľadaním rodovej identity ostali sami. Kde sú mužské vzory nesúce model mužskosti, plný radosti a nenásilia? To neponúka ani Schwarzenegger, ani Sylvester Stallone. Prevažujúca neprítomnosť mužov pri výchove detí je nielen príčinou nedostatku orientácie, ale prispieva aj k vytváraniu mýtov. Chlapci vyrastajú s mýtmi ako „chlapec neplače“, „Indián nepozná bolesť“, „môj je väčší ako tvoj“, „správny muž sa nedá, lebo inak je to teploš, zbabelec, slaboch“, „muž vždy môže“ atď. Celý tento program, samozrejme, znamená trvalý stres. Žiadny človek nie je bezchybný a nikto nemôže byť neustále úspešný, ani chlapci nie. Ale oni to nikdy nemôžu dať najavo a nikdy si to nemôžu priznať. Najvyššie prikázanie mužskosti je: Nesmieš byť nikdy slabý. A tak kompenzujú, sublimujú a presúvajú od škôlky až po vysokú školu. Jedna možnosť, ako kompenzovať slabosť a bezmocnosť, je demonštrovať svoju moc na slabších. Čím tvrdšie, čím viac cool, tým lepšie.
Chlapci prezentujú rôzne prejavy násilia až po znásilnenie tak, že to predvádzajú ako nejaké bravúrne kúsky, ako dôkazy svojej mužskosti. A to sú všetko veci, o ktorých dievčatá nerozprávajú, pretože sa hanbia, ale mlčia o tom aj z nesprávneho pochopenia hanby a z presvedčenia, že to tak vlastne má byť. Veľmi jasne sa prejavuje aj akási „šarmantná“ nenávisť voči ženám, ktorá sa s úplnou samozrejmosťou skrýva za normalitu. Väčšina chlapcov vyjadruje svoje stroskotanie voči požiadavkám mužskej roly inak, napríklad autoagresiou, odmietaním výkonu. Chlapci majú v škole väčšie problémy ako dievčatá. Takmer všetky psychosomatické a psychické poruchy sa vyskytujú častejšie u chlapcov než u dievčat. Takže je oprávnené varovanie: Pozor! Mužská rodová rola ohrozuje tvoje zdravie, ale nielen tvoje vlastné.
Škola ako miesto verejnej výchovy a vzdelávania je spoluzodpovedná za násilníckosť chlapcov, pretože reprodukuje rodové stereotypy. V škole sa chlapci dozvedajú, čo sa bude neskôr v živote počítať. Konkurencia, tlak na výkon, disciplína, hierarchia a dominancia - všetky tie zlé staré hodnoty mužskej spoločnosti. V učebniciach sa rovnako ako kedysi prezentuje tradičná deľba práce. Tradične mužské predmety, ako prírodoveda či technické predmety, sú ešte vždy hodnotené vyššie ako múzické predmety. A to, čo sa deťom sprostredkováva na hodinách, doplňuje skrytý učebný plán. Učiteľky sú znevažované, učitelia dominujú pri diskusiách a na konferenciách. Je veľmi málo dôležitých postov, na ktorých by nesedeli muži. V triedach sú uprednostňovaní chlapci, dostáva sa im väčšej pozornosti. Môžu si dovoliť voči učiteľkám omnoho viac ako voči učiteľom. Chlapci určujú, čo sa deje, obsadzujú priestor. Zlostenie dievčat chápu ako istý druh športu a obchytávanie je skúška odvahy. Keď to všetko prehliadame a tolerujeme, až kým sa to nepovažuje za normálne a každodenné, upevňujeme tým starý rodový poriadok. V rámci neho majú extrémni rušitelia svoju funkciu: na nich ako na tzv. páchateľoch sa predvádza exemplárne potrestanie. Voči nim sa používa disciplinárny poriadok školy, školský psychológ či psychologička sa nimi zaoberajú a keď to nepomôže, musia školu opustiť. Tak sa tento problém znova individualizuje, znovu sa možno vrátiť ku každodennej rutine, až kým nedôjde k ďalšiemu narušeniu, ktoré je vlastne už naprogramované. Rovnako ako v ozajstnom živote. Obavy však vzbudzuje nielen to, čo sa týmto spôsobom chlapcom odovzdáva, ale aj to, čo škola chlapcom neposkytuje. Škola nie je miesto, kde by bola zmyslovosť a pocity považované za dôležité a kde by boli uznávané. Nie je miestom, kde by bola možná telesnosť, ktorá nie je orientovaná na výkon; škola neumožňuje získať sociálne kompetencie, neumožňuje chlapcom, aby si vytvorili schopnosť vciťovať sa do iných, mať porozumenie a ochotu pomáhať. Nenaučia sa, ako komunikovať a riešiť konflikty bez násilia. A pritom by práve škola mala veľkú šancu prispieť k zmene. V škole je totiž ešte najviac mužov prítomných pri výchove chlapcov. Veľa mužov si aj v dospelosti spomína, čo pre nich znamenal ich učiteľ. Ako korektív voči otcovi, ako jeho doplnok alebo náhrada. Tu sa skrýva potenciál možných modelov a vzorov, to však predpokladá, aby sa muži v pedagogickej role sebakriticky konfrontovali so svojou mužskou rolou.
Rodovo špecifická práca s chlapcami, ktorá sa orientuje výlučne na násilie, a teda na páchateľstvo, nemôže byť úspešná. Práca s chlapcami musí byť rovnako ako práca s dievčatami založená na princípe stránenia. V jednej ankete mali študenti doplniť túto vetu: „Dnes by som sa lepšie cítil vo svojej mužskej role, keby som vo svojej mladosti...“ A pokračovanie znelo napríklad: „keby som bol mohol byť nežnejší“, „keby som sa nebol odučil plakať“, „keby som bol býval sebavedomý“, „keby som sa bol dozvedel viac naozaj závažných vecí o živote dievčat“, „keby som mal vzťah väčšmi naplnený pochopením a nielen coolness, čo sa týka chlapcov a dievčat“. Tento výpočet istým spôsobom signalizuje ciele rodovo špecifickej práce s chlapcami, ktorá - ako sa ukazuje - môže viesť k zisku, k rozšíreniu skúseností a životných možností. Pretože taká práca s chlapcami, ktorá je zameraná na deficitné myslenie, teda iba na páchateľstvo a na problematiku násilia, nie je atraktívna ani pre pedagógov, ani pre chlapcov. Veľký rozdiel voči rodovo špecifickej práci s dievčatami je ten, že dievčatá omnoho ľahšie zistia, aké sú nevýhody ich vlastnej roly, než je to v prípade chlapcov. U chlapcov sa na prvý pohľad zdá, že ide predovšetkým o vzdanie sa teritórií a privilégií, keďže chlapci sa vo svojom hodnotovom systéme v každej chvíli môžu odvolať na niektorú z oblastí dominovaných mužmi. Berlínska pracovná skupina z tohto vyvodila, že rodovo špecifická práca s chlapcami musí ísť akousi okľukou, ktorá by umožnila, aby chlapci rozpoznali a prekonali populárne, ale už zastarané koncepcie mužskosti a aby pochopili, že tou zmenou aj získajú. Z toho vyplývajú aj ciele rodovo špecifickej práce s chlapcami, a to je v prvom rade redukovanie stresu. Pre chlapcov je často veľkým uľahčením, keď zistia, že aj iní chlapci majú také problémy ako oni, keď si môžu priznať zlyhania a chyby a nemusia byť stále dokonalí a cool.
Dôležité je aj umožniť priateľstvá. No nie také priateľstvá, ktoré by viedli k tomu, že ostatní chlapci budú akýmisi kontrolórmi mužských hodnôt, ale také priateľstvá, cez ktoré chlapci získajú skúsenosť, že ich blížni mužského rodu môžu byť pre nich pomocníkmi, priateľmi či milencami.
Odstraňovanie nenávisti voči ženám a homofóbie považuje berlínska pracovná skupina za ústredný motív rodovo špecifickej práce s chlapcami. Strach z vlastného rodu sa neprejavuje len vo veľmi príkrom odmietaní všetkého homosexuálneho, ale aj v pokuse veľmi konkrétne a konzekventne potláčať vlastné pocity, teda byť „cool“. Všetko, čo nezodpovedá bežným normám mužskosti, sa označuje za „teplošské“. Keď sa chlapci naučia, že citlivosť, súcit a solidarita nie sú nevyhnutne spájané s homosexualitou a že byť „teploš“ môže byť dobrý životný pocit, má to pozitívny vplyv aj na obraz, ktorý si vytvárajú o ženách. Samozrejme, je dôležité, aby rodovo špecifická práca s chlapcami bola protisexistická. Chlapcom treba sprostredkovať vedomie, že ženy nie sú slúžky, nie sú sexuálne objekty, statusové symboly, ale rovnoprávne partnerky. To však možno dosiahnuť len vtedy, keď chlapci nadviažu priateľstvo so sebou samými a s inými mužmi.
Ďalší bod je sebadôvera a sila vlastného ja. Ukázalo sa, že za maskou tvrdosti, chladu, istoty a dominantného správania sa zväčša skrýva obrovská neistota. Z toho vychádza požiadavka, ktorá môže vyzerať na prvý pohľad paradoxne, totiž, že chlapci tiež potrebujú tréning sebapotvrdzovania. Máme na mysli sociálne adekvátne sebapotvrdzovanie, a to predovšetkým potvrdzovaním pozitívnych vlastností a neustálym spytovaním sa na to, čo je to, čo človek naozaj chce. Týmto spôsobom sa chlapci trénujú, aby obrátili pohľad do vlastného vnútra, a to ich oslobodzuje od určovania zvonka. Pravá mužskosť nie je to, čo požadujú učitelia a rodičia a čo hovoria priatelia. Pravá mužskosť je to, ako sa sám vníma, ako sám chce vystupovať, čo považuje za dôležité, ako chce byť vážne braný.
Posledný - veľmi dôležitý bod - je autonómia. A to v trojnásobnej súvislosti: nezávislosť od rodičovského domu a od iných vzťahov závislosti do tej miery, ako je to len možné; schopnosť postarať sa o seba a zvládnuť kultúrne techniky ako starostlivosť o domácnosť a výchova detí; získanie psychickej nezávislosti, aby nemuseli používať ženy ako duševné odpadkové koše, aby nemuseli od žien neustále očakávať pozornosť, prejavy náklonnosti a nežnosť. Chlapci sa musia naučiť riešiť konflikty tam, kde vznikajú, a pripúšťať city. Rodovo špecifická práca s chlapcami sa živí predovšetkým dvoma prvkami. Prvým je chlapčenská skupina. Je veľmi dôležité povedať, že samotná neprítomnosť dievčat neznamená, že ide o rodovo špecifickú prácu s chlapcami. Kvalitu rodovo špecifickej práce s chlapcami prináša až konfrontácia s vlastnou mužskou rolou, ako aj so spoločensky stanovenou mužskou rolou. Druhým prvkom je učenie sa podľa modelu. Muž, ktorý vedie chlapčenskú skupinu, pôsobí ako vzor. To však neznamená, že sa musí tváriť ako perfektný muž, práve naopak. Tu práve ide o to, aby tematizoval vlastné pochybnosti, vlastné zlomy, slabosti, strachy, obavy. Predpokladom pre vykonávanie takejto úlohy nie je ani tak kompetencia týkajúca sa metodiky, ako skôr schopnosť konfrontovať sa so svojou vlastnou mužskosťou. Veľmi dôležitý je aj strániaci postoj, ktorý hľadá za rabiátnym, chladným chlapíkom - ako sa teenageri zvyknú predvádzať - kreatívneho a citlivého chlapca.
Úryvok.