ruzovyamodrysvet.sk

• Štúdia
• 
  
• Literatúra

Do školy chodia žiaci a žiačky, chlapci a dievčatá. Napriek tomu, že sa vzdelávajú spoločne, výchovný obsah, ktorý im škola odovzdáva, nie je rovnaký. Nie sú totiž rovnaké ani očakávania, predpoklady a požiadavky, týkajúce sa správania, záujmov a výkonov žiakov a žiačok. V tomto zmysle škola len odráža celkový spoločenský kontext s jeho rodovo podmienenými stereotypmi a predsudkami. Pri vzdelávaní však majú tieto rodové stereotypy a predsudky závažné dôsledky na formovanie osobnosti žiakov a žiačok, ako aj na ich vedomosti a profesijnú perspektívu.

Rodové stereotypy sa v škole prejavujú v predstavách učiteľov a učiteliek o rozdielnych schopnostiach, odlišnom postoji k práci a sklonoch k určitému spôsobu reagovania dievčat a chlapcov. Od dievčat sa napríklad očakáva konformnosť, poslušnosť a schopnosť prispôsobenia sa. Pozitívnu spätnú väzbu získavajú od učiteľov a učiteliek za usilovnosť, svedomitosť a spoľahlivosť. Chlapci sú považovaní za tvorivejších, pripisuje sa im tendencia k asertivite, resp. až k agresivite, k nepokoju, impulzívnosti, nepozornosti a lajdáctvu. Na základe takejto predstavy učitelia a učiteľky považujú agresívne správanie chlapcov za „prirodzené“, biologicky podmienené. V rámci vyučovania ho preto tolerujú viac ako rušivé a agresívne správanie dievčat, ktoré býva trestané prísnejšie, pretože takéto správanie nepatrí do tradičného repertoáru ženských prejavov.

Aj keď si ako učiteľky a učitelia myslíme, že pristupujeme k chlapcom a dievčatám rovnako, skutočnosť je taká, že náš prístup je ovplyvnený rodovými stereotypmi. Aj my žijeme v danej spoločnosti, takže od detstva nás ovplyvňujú stereotypné predstavy a názory o „prirodzenej“ rozdielnosti v správaní, schopnostiach a rolách dievčat a chlapcov. Je preto pochopiteľné, ak tieto rodové stereotypy reprodukujeme aj vo svojej práci prostredníctvom očakávaní a požiadaviek na žiakov a žiačky.

Cielené výskumy poukázali na konkrétne formy, akými sa rodové stereotypy prejavujú pri vyučovaní: Učitelia a učiteľky neúmyselne, spravidla nevedomky venujú viac pozornosti chlapcom ako dievčatám, a to vo viacerých ohľadoch. Chlapcov upozorňujú na nevhodné, rušivé správanie na hodine, obracajú sa na nich s otázkami pri zadávaní úloh či pri inštruovaní. Pri bežnej komunikácii v triede komunikujú viac s chlapcami ako s dievčatami. Chlapci dostávajú na hodinách väčší priestor ako dievčatá, môžu si teda vyskúšať rôzne situácie a svoju reakciu na ne, získavajú väčšiu sebadôveru a trénujú si schopnosť presadzovať sa. Napríklad v diskusiách sa chlapcom ponecháva väčší priestor na vyjadrenie názoru ako dievčatám. Pri riešení úloh učitelia a učiteľky odpovedajú na otázky chlapcov inak ako na otázky dievčat. Chlapcov sa snažia k odpovedi priviesť, čím rozvíjajú ich logické uvažovanie, zatiaľ čo dievčatám dávajú hotovú odpoveď. Na hodinách chémie a fyziky si učitelia a učiteľky častejšie vyberajú na demonštrovanie pokusov chlapcov ako dievčatá.

Tento stereotypný prístup vplýva aj na formovanie a rozvíjanie záujmov chlapcov a dievčat, na výber záujmových krúžkov, športových aktivít a neskôr aj na výber povolania.

V učiteľských kruhoch prevláda mýtus, že chlapci majú lepšie predpoklady pre matematiku a dievčatá pre jazyky. Podľa psychológa Davida Fontanu sa však rozdiely v matematickej a jazykovej výkonnosti chlapcov a dievčat dajú vysvetliť vplyvom prostredia a nemajú biologický základ. Napriek tomu majú matematika a prírodné vedy „mužský“ imidž, kým humanitné predmety „pripadli“ dievčatám. Dôsledkom tohto rodového stereotypu je, že na niektorých školách sú určité predmety, napríklad technické práce, sprístupnené pre chlapcov, domáce práce zasa pre dievčatá.

Je zvláštne, že rodové rozdelenie sa týka aj športu. Existuje rozšírená predstava, že futbal je len pre chlapcov, zato hádzaná je pre dievčatá, že basketbal je mužský šport či gymnastika ženský.

Osobitnou témou je sexizmus na školách. Medzinárodné dokumenty, ktoré podpísala aj Slovenská republika, výslovne žiadajú odstrániť akúkoľvek diskrimináciu z dôvodu pohlavia a rodu (Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien — CEDAW; Dohovor o právach dieťaťa). Napriek tomu vtipy o ženách sú ešte vždy súčasťou každodenného humoru učiteľov. Napríklad pojem „ženská logika“ sa dnes chápe ako nadávka. Učitelia tak poznámkami o „ženskej logike“ otvorene diskriminujú dievčatá a označujú každý ich prejav či vlastnú myšlienku za menejcennú.

Kým my ako pedagógovia a pedagogičky nebudeme dostatočne citlivo vnímať sexizmus a urážlivé správanie ako neprijateľné a neprípustné, sotva budeme vedieť odstraňovať jeho prejavy zo správania žiakov — na našich školách sú to totiž oveľa častejšie chlapci, ktorí sa správajú urážlivo k dievčatám. Sexistické zosmiešňovanie a urážky pritom drasticky ničia sebadôveru dotknutých osôb a bránia im naplno využívať svoje schopnosti pri vzdelávaní. Škola je povinná vytvárať také prostredie, ktoré je bezpečné a ústretové pre každé dieťa, bez ohľadu na jeho pohlavie.

Správanie učiteľov a učiteliek posilňuje rozdiely v správaní dievčat a chlapcov, a to preto, lebo žiaci a žiačky majú sklon správať sa podľa ich očakávaní. Pravda, deti sa už predtým, ako prvýkrát prekročia bránu školy, učia sociálnemu správaniu v rodine. Okolo šiestich rokov sa ich rodovo špecifické správanie pevne stabilizuje, takže dievčatá a chlapci už prichádzajú do školy s určitou „rodovou výbavou“. Vedia, aké správanie spoločnosť vyžaduje od dievčat a aké od chlapcov. V škole sa toto rodovo špecifické správanie implicitne očakáva a ďalej posilňuje.

Dievčatá nadobudnú počas socializácie väčšiu sebakritickosť. Úspech a dobré výsledky v škole začnú pripisovať vlastnej pracovitosti, nie schopnostiam. Pri neúspechu sa stiahnu do seba, reagujú skôr pasívnymi obrannými mechanizmami. Tie môžu viesť k úniku od problémov. Dievčatá sa tak potom javia ako pasívnejšie a menej priebojné. Učiteľky a učitelia považujú zlé výsledky a neúspech dievčat za dôsledok nedostatočnej prípravy, ale aj za prejav obmedzených schopností. Dievča s horším prospechom bude s veľkou pravdepodobnosťou označené za málo inteligentné, zatiaľ čo chlapec bude považovaný za lajdáka. Na druhom stupni základnej školy sa začína školský prospech dievčat zhoršovať. Dievčatá prenášajú svoju pozornosť z úspechu v práci na úspech v kolektíve, ktorý je založený na obľúbenosti. Dôležitým sa stane vzhľad a popularita, nie dobré známky.

Na rozdiel od dievčat sa chlapci javia sebavedomejší a menej sebakritickí. Keďže podľa prevládajúceho stereotypu chlapci nie sú považovaní za usilovných a snaživých, učitelia a učiteľky majú tendenciu predpokladať, že ich schopnosti môžu byť v skutočnosti lepšie ako výkon, ktorý podávajú. Úspechy chlapcov sú pripisované ich schopnostiam, a to posilňuje ich sebavedomie. Neúspech chlapcov učiteľky a učitelia interpretujú ako nedostatok motivácie a usilovnosti. Ide teda o faktory, ktoré sú nejakým spôsobom ovplyvniteľné a dajú sa zmeniť, na rozdiel od interpretácie neúspechu u dievčat, ktoré sa stereotypne pripisuje slabším schopnostiam. Chlapci potom pripisujú svoje zlé učebné výsledky vonkajším okolnostiam, ako napríklad obťažnosti úlohy či nespravodlivému hodnoteniu učiteľa, učiteľky. Chlapci majú navyše možnosť kompenzovať svoj neúspech či horší prospech inými prostriedkami, predovšetkým vyšším spoločenským statusom mužov. Pre chlapcov potom nie je škola „až taká dôležitá“ ako pre dievčatá. Majú totiž aj iné podporné zdroje, než je úspech v škole. Dôsledky rozdielneho statusu mužov a žien v spoločnosti môžeme pozorovať v správaní chlapcov a dievčat v škole. Napríklad v diskusiách chlapci skáču do reči dievčatám omnoho častejšie ako dievčatá chlapcom. Ak hovorí dievča, chlapci prejavujú nezáujem a intoleranciu. Skrytým posolstvom týchto reakcií je, že to, čo hovorí žena, nie je až také dôležité ako to, čo hovorí muž. Rozdielny status mužov a žien môžu žiaci a žiačky vidieť aj v zastúpení mužov — učiteľov v školstve. Čím vyšší typ školy, tým viac mužov za katedrou. V triede sa to prejavuje tak, že učiteľky a učitelia považujú za vhodnejších kandidátov na funkciu predsedu triedy chlapcov, pretože sú podľa nich „prirodzenými“ vodcami s autoritou. Dievčatá bývajú skôr zodpovedné za vedenie financií či spríjemňovanie a skrášľovanie prostredia v triede.

V roku 2003 sme na dvadsiatich základných školách a gymnáziách v Bratislave robili výskum, ktorý sa týkal rodových stereotypov a postojov učiteľov a učiteliek k rodovým rolám dievčat a chlapcov. Chceli sme zistiť, ako veľmi sa odlišujú postoje slovenských učiteliek a učiteľov k rodovým rolám dievčat a chlapcov od postojov ich kolegov a kolegýň v iných krajinách.

Vo výskume sme použili dotazník, kde učiteľky a učitelia vyjadrovali svoj súhlas (nesúhlas) s daným výrokom na päťstupňovej stupnici: od úplne súhlasím až po úplne nesúhlasím. Pri každom výroku bola aj možnosť „neviem sa vyjadriť“.

Výroky, ku ktorým sa respondentky a respondenti vyjadrovali, mapovali štyri rôzne okruhy vo vzťahu k rodovým stereotypom. Výroky boli v reálnom dotazníku usporiadané podľa istého kľúča, my ich tu uvádzame podľa jednotlivých „tematických“ okruhov.

• Chlapci majú prirodzene lepšie logické myslenie ako dievčatá
• Matematika je ľahšia pre chlapcov ako pre dievčatá
• Chlapci sú lepší vodcovia triedy ako dievčatá
• S abstraktnými problémami si vedia lepšie poradiť chlapci než dievčatá
• Chlapci majú viac inšpiratívnych nápadov ako dievčatá
• Pre chlapcov na prvom stupni základnej školy je nevhodnejšie hrať sa s bábikami ako pre dievčatá
• Je horšie, keď sa vulgárne vyjadruje dievča než chlapec
• Dievčatá sú disciplinovanejšie ako chlapci
• Dievčatá sú v čítaní prirodzene lepšie ako chlapci
• Dievčatá sú lepšie organizátorky ako chlapci
• Dievčatá sú prirodzene citlivejšie ako chlapci
• Cudzie jazyky sú pre dievčatá ľahšie ako pre chlapcov

• Učiteľky a učitelia by mali v triede diskutovať o rodových stereotypoch (t.j. stereotypoch, ktoré sa viažu v našej kultúre a spoločnosti na správanie, vlastnosti a roly žien a mužov)
• Učiteľky a učitelia by si mali preštudovať učebnice, aby v nich našli rodové stereotypy (napríklad aké ženy a muži sú, aké sú ich sociálne roly a ako ich spoločnosť posudzuje, normy správania pre mužov a ženy)
• Učiteľky a učitelia by mali používať na vyučovaní rovnaký počet príkladov vzťahujúcich sa tak na mužov, ako aj na ženy
• Učiteľky a učitelia by mali pri všetkých príkladoch a osloveniach, ktoré sa vzťahujú na mužov aj ženy, používať gramatický tvar podstatných mien v mužskom aj v ženskom rode (napr. žiaci a žiačky, vedkyne a vedci a pod.)
• Učiteľky a učitelia by mali dievčatá a chlapcov viesť k tomu, aby si budúce povolanie vyberali zo všetkých profesií, bez ohľadu na to, či v nich prevažujú ženy, alebo muži
• Učiteľky a učitelia by mali dať v diskusiách rovnaký priestor dievčatám aj chlapcom

• Je rovnako dôležité pre chlapcov aj pre dievčatá, aby sa dostali na vysokú školu
• Chlapci a dievčatá sú rovnako schopní pochopiť technické problémy
• Dievčatá by mali mať možnosť hrať vo všetkých športových tímoch ako chlapci (napr. futbal, hokej a pod.)
• Chlapci by mali byť vedení k vychovávaniu detí rovnako ako dievčatá (napríklad k profesii učiteľa v materskej škole)
• Chlapci by mali robiť toľko domácich prác (v domácnosti), koľko dievčatá
• Dievčatá sú rovnako schopné ako chlapci naučiť sa pracovať s počítačom

• Na vyučovaní dávam v diskusiách rovnaký priestor dievčatám aj chlapcom
• Pred vyučovaním si prezerám učebnice, aby som v nich našiel/la stereotypy, ktoré sa viažu na mužov, ženy, chlapcov a dievčatá
• V mojich triedach používam rovnaký počet príkladov vzťahujúcich sa na mužov aj na ženy
• Na vyučovaní používam v príkladoch a osloveniach, ktoré sa vzťahujú na mužov aj ženy, gramatický tvar podstatných mien v mužskom aj v ženskom rode (napr. žiaci a žiačky, vedkyne a vedci a pod.)
• V mojich triedach vediem rovnako dievčatá aj chlapcov k tomu, aby si budúce povolanie vyberali zo všetkých profesií, bez ohľadu na to, či v nich prevažujú ženy alebo muži
• V mojich triedach som zhovievavý/á ku chlapcom, ak robia niekomu zle, pretože „chlapci sú chlapci“ a iní už nebudú
• Ťažšími pomocnými prácami v triede poverujem chlapcov (otváranie okien, dvíhanie tabule, nosenie pomôcok a pod.)
• Ak sú na vyučovaní nedisciplinovaní chlapci, riešim to tak, že ich posadím k dievčatám
• Počas vyučovania chválim chlapcov za ich výkon a kreativitu častejšie ako dievčatá
• Starostlivosťou o spríjemnenie prostredia v triede poverujem dievčatá (napríklad polievanie kvetov, umývanie tabule, výzdoba nástenky)
• V mojich triedach vyrušujú dievčatá viac ako chlapci
• V mojich triedach chválim dievčatá častejšie ako chlapcov za poslušnosť a dobré správanie
• Prácami, ktoré si vyžadujú zodpovednosť, poverujem dievčatá (zbieranie peňazí, kníh, nosenie triednej knihy)

Výsledky výskumu ukázali, že učiteľky a učitelia na Slovensku majú stereotypné postoje k dievčatám a chlapcom, podobne ako ich zahraničné kolegyne a kolegovia. Medzi učiteľmi (mužmi) a učiteľkami (ženami) sa tieto postoje odlišovali v tom, že muži viac trvali na dodržiavaní mužských rodových rolí a ženy viac na dodržiavaní ženských rodových rolí. Muži teda vyjadrili silnejší súhlas ako ženy s rodovo stereotypnými výrokmi, ktoré sa týkali chlapcov. Naopak ženy vyjadrili silnejší súhlas ako muži s rodovo stereotypnými výrokmi, ktoré sa týkali dievčat. Ukázalo sa, že muži (učitelia) kladú väčší dôraz na to, aby chlapci zodpovedali stereotypným predstavám a požiadavkám spoločnosti, a ženy (učiteľky) „kontrolujú“ zase dievčatá.

Muži (učitelia) viac ako ženy (učiteľky) súhlasili s výrokmi, že chlapci majú „od prírody“ lepšie logické myslenie ako dievčatá. Pokladajú za nevhodné, ak sa malí chlapci na základnej škole hrajú s bábikou. Chlapcov považujú za lepších vodcov triedy ako dievčatá. Väčšinou nie sú presvedčení, že chlapci aj dievčatá sú rovnako schopní pochopiť technické problémy. Otváranie okien, dvíhanie tabule považujú za úlohu chlapcov, kým spríjemňovanie prostredia triedy a polievanie kvetov za úlohu dievčat.

Ženy (učiteľky) súhlasili viac ako muži (učitelia) s výrokmi, ktoré sa týkali rodových rolí dievčat. Napríklad vulgárne vyjadrovanie dievčat podkladajú za horšie ako také isté vulgárne vyjadrovanie chlapcov. Dievčatá pokladajú za prirodzene citlivejšie a disciplinovanejšie, ako aj za lepšie organizátorky ako chlapcov. Prácami, ktoré si vyžadujú zodpovednosť, ako napríklad zbieranie peňazí či kníh, poverujú skôr dievčatá ako chlapcov.

V mnohých prípadoch učiteľky a učitelia svojím postojom a prístupom udržujú bludný kruh nerovnosti medzi dievčatami a chlapcami. Svojimi vlastnými stereotypmi upevňujú stereotypy v chlapcoch a dievčatách. Ak sa však má naplniť litera zákona o rovnosti šancí a nediskriminovaní, je veľmi dôležité začať odstraňovať rodové stereotypy práve na školách. K prvým krokom môže patriť vedomá kontrola času, ktorý učitelia a učiteľky venujú žiakom a žiačkam, ďalej používanie dvojrodovosti v jazyku pri komunikácii v triede (je vhodné dôsledne používať oslovenie žiaci a žiačky, hovoriť o spisovateľoch a spisovateľkách a pod.). Najlepším príkladom pre žiakov a žiačky sú sami pedagógovia a pedagogičky, ich jasne vyjadrený postoj a odmietanie rodových stereotypov a sexizmov v jazyku a v správaní. Pedagógovia a pedagogičky môžu zmenou správania a očakávaní voči žiakom a žiačkam ovplyvniť pohľad detí na vzťahy rodov v spoločnosti. Môžu zmeniť sebahodnotenie žiakov a žiačok a prispieť k tomu, aby rozvíjali svoju osobnosť slobodne, bez nalinkovaných schém „ženskosti“ a „mužskosti“.