Nerodíme sa ako ženy, stávame sa nimi. Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti - je to sama civilizácia, ktorá vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a eunuchom, označovaný ako žena. Jedine prostredníctvom druhého sa môže jedinec vytvoriť ako ten druhý. Pokiaľ dieťa jestvuje samo osebe, nebude sa vedieť chápať ako pohlavne diferencované. U dievčat i u chlapcov je telo spočiatku vyžarovaním subjektívnosti, nástrojom sprostredkúvajúcim vnímanie sveta, ktorého sa zmocňujú očami, rukami, nie pohlavnými orgánmi. Dráma narodenia a odstavenia má rovnaký priebeh u dojčiat obidvoch pohlaví, ktoré poznajú rovnaké záujmy a rovnaké pôžitky; spočiatku je zdrojom ich najpríjemnejšieho pocitu cicanie, potom prechádzajú fázou análnou, keď im najväčšie uspokojenie poskytujú vylučovacie činnosti, ktoré sú im spoločné. Ich pohlavný vývoj je analogický, svoje telo skúmajú rovnako zvedavo, rovnako ľahostajne; klitoris aj penis im prinášajú rovnako neurčitú rozkoš. V období, keď sa ich pocitové vnemy viažu na istý predmet, stáva sa ich objektom matka: Nežná, hladká, pružná ženská pokožka podnecuje pohlavné túžby a tieto túžby sú vlastnícke. Dcéra i syn bozkávajú, obchytávajú, láskajú matku agresívnym spôsobom; rovnako žiarlia, keď sa narodí nové dieťa, a prejavujú žiarlivosť rovnakým správaním - výbuchmi hnevu, trucovaním, poruchami močenia -, uchyľujú sa k rovnakej koketérii, aby na seba upútali lásku dospelých. Až do dvanástich rokov je dievčatko rovnako mocné ako jej bratia, prejavuje rovnaké intelektuálne schopnosti, nejestvuje nijaká oblasť, kde by s nimi nemohlo súperiť. Ak sa nám už dlho pred pubertou a niekedy aj od útleho detstva vidí už akoby pohlavne špecifikovaná, nie je to preto, že by ju tajomné pudy bezprostredne odsúdili k pasivite, ku koketérii, k materstvu, ale preto, že zásah toho druhého v živote dieťaťa je jej takmer vnútený a že sa jej od prvých rokov veliteľsky našepkáva jej poslanie.
Čaro pohľadu dospelých je neisté - dieťa sa tvári, že je neviditeľné, rodičia sa prispôsobia hre, hľadajú ho, hmatajú po ňom, smejú sa, a potom zrazu vyhlásia: „Nudíš nás, vôbec nie si neviditeľné.“ Výrok dieťaťa ich pobavil, opakuje ho - lenže tentoraz iba pokrčia plecami. V tomto svete, rovnako neistom, rovnako nepredvídateľnom, ako je Kafkov svet, sa na každom kroku potkýna. Preto sa toľko detí bojí narásť, sú zúfalé, keď ich rodičia prestanú brávať na kolená a púšťať do svojej postele; cez fyzické sklamanie čoraz trpkejšie prežívajú opustenosť, ktorú si ľudská bytosť uvedomuje vždy s úzkosťou.
A práve tu sa dievčatko spočiatku javí akoby privilegované. Druhé odlúčenie, menej brutálne, pomalšie ako prvé, odcudzuje matkino telo detskému láskaniu; no bozky a pohladenia sa postupne odopierajú najmä chlapcom, kým s dievčatkom sa maznajú ďalej; dovoľujú jej žiť pri matkinej sukni, otec ju bráva na kolená a hladká jej vlasy, obliekajú ju do šatočiek nežných ako bozky, sú zhovievavejší k jej slzám i náladám, starostlivo ju češú, zabávajú sa na jej grimasách i koketérii; telesné dotyky ju chránia pred úzkosťou osamotenia. Chlapčekovi, naopak, zakazujú dokonca aj koketériu, jeho úsilie zvádzať, jeho pretvárky okolie popudzujú. „Nepatrí sa, aby chlapa bozkávali... Chlap sa nepozerá na seba do zrkadla... Chlap neplače,“ vravia mu. Chcú, aby bol malým „mužom“; tým, že sa oslobodí od dospelých, získa si ich súhlas. Zapáči sa, ak sa bude tváriť, akoby sa už nechcel páčiť.
Veľa chlapcov, preľaknutých tvrdou nezávislosťou, na ktorú ich odsudzujú, si vtedy želá byť dievčaťom; v časoch, keď ich sprvoti ešte obliekali rovnako, často sa iba so slzami zriekali šiat v prospech nohavíc, sledovali, ako im strihajú kučery. Podaktorí sa zaťato pridŕžajú ženskosti, čo býva jedným zo spôsobov orientácie k homosexualite. „Náruživo som si želal byť dievčaťom a hnal som nevedomosť o nadradenosti mužov tak ďaleko, že som cikal posediačky,“ rozpráva Maurice Sachs. No aj keď sa chlapec spočiatku zdá menej uprednostňovaný ako jeho sestry, je to len preto, že s ním majú väčšie plány. Nároky, ktoré naň kladú, prinášajú rýchle zhodnotenie. Maurras vo svojich spomienkach rozpráva, ako žiarlil na mladšieho súrodenca, ktorého matka i stará mať láskali. Otec ho vzal za ruku a vyviedol z izby: „My sme chlapi, nechajme ženy tak,“ povedal mu. Presviedčajú dieťa, že od neho v dôsledku nadradenosti chlapcov čakajú viac, aby ho posmelili na jeho ťažkej ceste, vnukajú mu hrdosť na vlastnú mužskosť.
A tak je pasivita, príznačná pre budúcu „ženskú“ ženu, črtou, ktorá sa v dievčatku vyvíja už od prvých rokov. Je však omylom tvrdiť, že je to biologická danosť; v skutočnosti je to osud vnútený vychovávateľmi a vychovávateľkami, ako i spoločnosťou. Obrovská šanca chlapca spočíva v tom, že jeho spôsob existencie pre druhého ho posmeľuje k sebestačnosti. Učí sa existovať v podobe voľného pohybu smerom k svetu - stretáva sa s inými chlapcami v prudkých hrách, a tak s nimi súperí v tvrdosti a nezávislosti, chápe svoje telo ako prostriedok ovládania prírody, ako bojový nástroj, a je rovnako hrdý na svoje svaly ako na svoje pohlavie; prostredníctvom hier, športov, zápasov, prehier a skúšok rovnomerne využíva svoje sily a súčasne dostáva prísne príučky násilia, učí sa prijímať údery, pohŕdať bolesťou, od malička sa bráni slzám. Podniká, vymýšľa, trúfa si. Isteže sa cíti, akoby existoval pre druhého, pochybuje o svojej mužskosti a vo vzťahu k dospelým a ku kamarátom sa musí vysporiadať s mnohými problémami. Je však veľmi dôležité, že neexistuje základný rozdiel medzi starosťami objektívnej podoby, a jeho vôľou uplatniť sa v rámci konkrétnych plánov. U ženy, naopak, existuje od samého začiatku konflikt medzi samostatnou existenciou a postavením „tej druhej“; učia ju, že ak sa chce páčiť, musí sa o to usilovať, musí zo seba urobiť predmet, čiže sa musí zrieknuť svojej samostatnosti. Narábajú s ňou ako so živou bábikou, odopierajú jej slobodu, a tak sa vytvára bludný kruh, pretože čím menej bude používať svoju slobodu na to, aby pochopila svet a privlastnila si to, čo ju obklopuje, tým menej sa odváži utvrdiť sa ako bytosť; keby ju v tom podporovali, vedela by prejaviť rovnako živú nespútanosť, rovnakú zvedavosť, rovnako iniciatívneho ducha, rovnakú odvahu ako chlapec.
Ďalej uvidíme, aké komplexné sú vzťahy medzi matkou a dcérou: Dcéra je pre matku súčasne dvojníčkou - tou druhou; matka ju, pravdaže, miluje, a súčasne voči nej pociťuje nepriateľstvo, vnucuje dieťaťu osud. Je to spôsob, ako hrdo prijať vlastné ženstvo, a zároveň sa zaň pomstiť. Niečo podobné nachádzame u homosexuálov, hráčov, narkomanov, u všetkých, ktorí sa pýšia príslušnosťou k istému bratstvu, ale ktorí sa tým zároveň cítia aj ponížení - s vášnivou zaujatosťou sa usilujú nájsť ďalších stúpencov. Takisto aj ženy, ktorým je zverené dieťa, sa so zaujatosťou, v ktorej sa mieša hrdosť so srdcom, usilujú premeniť dievčatko na ženu podobnú sebe. Ešte aj veľkorysá matka, ktorá úprimne hľadá pre svoje dieťa dobro, si bude väčšinou myslieť, že je múdrejšie urobiť z nej „ozajstnú ženu“, keďže ju spoločnosť najľahšie prijme v tejto podobe. Vyberá jej teda ako priateľky iné dievčatká, zverí ju učiteľkám; dievčatko žije medzi matrónami ako v období matriarchátu, určujú jej hry i knihy, zasväcujú ju do jej osudu, lejú jej do uší poklady ženskej múdrosti, vychvaľujú pred ňou ženské cnosti, učia ju variť, šiť, starať sa o domácnosť a súčasne sa obliekať s pôvabnou hanblivosťou. Odievajú ju do nepohodlných a drahých šiat, na ktoré si musí dávať pozor, češú ju zložitým spôsobom, vnucujú jej pravidlá správania sa: Vystri sa, nechoď ako kačica; aby bola pôvabná, bude musieť krotiť spontánne pohyby, žiadajú od nej, aby si neosvojovala spôsoby nepodareného chlapčiska, zakazujú jej prudké cviky, nedovoľujú jej biť sa, skrátka, prikazujú jej, aby sa stala - ako tie staršie od nej - slúžkou i modlou. Dnes je vďaka výdobytkom ženského hnutia čoraz prirodzenejšie, že ju posmeľujú, aby študovala, športovala, ľahšie jej však ako chlapcovi prepáčia, ak sa neuplatní, jej vyniknutie sťažujú tým, že od nej žiadajú iný druh dokonalosti: Vyžadujú prinajmenšom, aby bola aj ženou, aby nestratila svoju ženskosť.
V najútlejších rokoch života sa tomuto osudu odovzdáva bez väčšieho zármutku. Dieťa sa pohybuje v oblasti medzi hrou a snom - hrá sa na existovanie, hrá sa na činnosť; pokiaľ ide len o imaginárnu náplň, činnosť a existencia sa jasne od seba nerozlišujú. Dievčatko môže nadradenosť chlapcov kompenzovať sľubmi obsiahnutými vo svojom vlastnom ženskom osude, ktoré už vo svojich hrách uskutočňuje. Keďže pozná ešte len detský svet, vidí sa jej matka spočiatku obdarená väčšou autoritou ako otec; predstavuje si svet ako istý druh matriarchátu, napodobňuje matku, stotožňuje sa s ňou, často dokonca prevracia úlohy: „Až budem veľká a ty budeš malá...“ vravieva jej rada. Bábika nie je iba dvojníkom, je to súčasne jej dieťa, tieto funkcie sa navzájom nevylučujú, pretože ozajstné dieťa je pre matku tým druhým ja; keď hreší, trestá a potom utešuje bábiku, bráni sa matke, a súčasne si prisvojuje jej dôstojnosť, spája dva prvky dvojice. Zdôveruje sa bábike, vychováva ju, uplatňuje na nej suverénnu autoritu, niekedy jej dokonca odrhne ruky, bije ju, mučí, čiže jej prostredníctvom uplatňuje skúsenosti subjektívneho potvrdzovania i odcudzenia. Matka sa často spája s týmto imaginárnym životom: Dieťa sa v súvislosti s bábikou hrá s matkou na otca a matku, je to dvojica, z ktorej je muž vylúčený. Ani tu neexistuje nijaký vrodený a tajomný „materský pud“. Dievča zistí, že starostlivosť o deti pripadá matke, učia ju tomu, potvrdzuje jej to všetko, čo počuje, čo prečíta, celá jej drobná skúsenosť ju vedie k tomu, že sa má tomuto budúcemu bohatstvu tešiť, a aby už teraz nadobudlo hmatateľný tvar, dávajú dievčatku bábiky. Násilne jej diktujú jej „určenie“. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jej dieťa javí ako osud, aj na to, že sa zaujíma o svoje „vnútornosti“ oveľa viacej ako chlapec, je dievčatko oveľa zvedavejšie, pokiaľ ide o tajomstvo plodenia.
Hierarchia pohlaví sa pred ňou odhalí najprv v rámci skúseností v rodinnom kruhu - postupne pochopí, že otcova autorita je zvrchovaná, aj keď nie je denno-denne citeľná; je o to príťažlivejšia, že nie je ničím pošpinená. A hoci v domácnosti vládne v skutočnosti matka, je zvyčajne taká šikovná, že stavia do popredia otcove priania; v dôležitých chvíľach kladie požiadavky v jeho mene, jeho prostredníctvom odmeňuje alebo trestá. Otcov život obkolesuje tajomná výsada: hodiny, ktoré trávi doma, izba, kde pracuje, predmety, ktoré ho obklopujú, jeho zamestnanie, jeho zvyky majú posvätný kult. Živí rodinu, je za ňu zodpovedný, je jej hlavou. Zvyčajne pracuje mimo domu a jeho prostredníctvom sa domov dostáva do kontaktu so svetom; otec je stelesnením celého obrovského, dobrodružného, komplikovaného a báječného sveta, je transcendenciou, je bohom. Dieťa to pociťuje vo fyzickej sile ramien, ktoré ho dvíhajú, v mocnosti tela, ku ktorému sa túli. Zrazu je matka preň zbavená trónu, ako kedysi Izis detronizovaná Réom či Zem Slnkom. Ale postavenie dieťaťa je vtedy už hlboko pozmenené: je mu súdené stať sa jedného dňa ženou, podobnou jeho všemocnej matke - nikdy nebude otcom. Puto, čo ju viazalo k matke, spočívalo v aktívnom súťažení - od otca môže iba pasívne čakať zhodnotenie. Chlapec chápe otcovu nadradenosť cez pocit súperenia, kým dievčatko sa jej podriaďuje s bezmocným obdivom. Už som spomínala, že to, čo Freud nazýva „Elektriným komplexom“, nie je sexuálna túžba, ako to tvrdí on - je to hlboká abdikácia bytosti, ktorá súhlasí s tým, aby sa v podradenosti a zbožňovaní stala predmetom. Ak otec voči dcére prejavuje nežnosť, dcéra sa cíti nádherne opodstatnená - je obdarená všetkými výsadami, ktoré si ostatní len ťažko musia získať, je naplnená a zbožštená. Stáva sa, že po celý svoj život s nostalgiou hľadá toto naplnenie, tento mier. Ak jej túto lásku odopierajú, môže sa cítiť navždy previnilá a odsúdená, alebo môže hľadať zhodnotenie inde a stať sa voči otcovi ľahostajná, alebo dokonca nepriateľská. Otec napokon nedrží kľúče sveta sám - všetci muži sa normálne zúčastňujú na mužských výsadách a vo väčšine prípadov mužov považujú za „náhradu“ otca. Keďže sú mužmi, dievčatko bezprostredne fascinujú aj starí otcovia, starší bratia, strýkovia, otcovia priateliek, domáci priatelia rodiny, profesori, kňazi, lekári. Dojímavé zbožňovanie, ktoré dospelé ženy prejavujú Mužovi, by stačilo ho vyzdvihnúť na piedestál.
Všetko prispieva k tomu, aby túto hierarchiu v očiach dievčatka utvrdilo. História, literatúra, piesne, legendy, ktorými ju uspávajú, sú vychvaľovaním muža. Práve muži vytvorili Grécko, rímske cisárstvo, Francúzsko a všetky národy, čo objavili Zem, vymysleli všetky nástroje umožňujúce ju obrábať, ovládli ju, zaplnili ju obrazmi, sochami, knihami. Detská literatúra, mytológia, rozprávky, príbehy odrážajú mýty vytvorené pýchou a túžbami mužov; dievčatko objavuje svet očami mužov a dešifruje v ňom vlastný osud. Mužská nadradenosť je zdrvujúca: Perseus, Herkules, Dávid, Achilles, Lancelot, Duguesclin, Bayard, Napoleon - koľkí muži na jednu Johanku z Arcu, a aj za tou sa črtá veľká mužská postava sv. Michala archanjela. Nič nie je nudnejšie ako knihy opisujúce život slávnych žien. Popri postavách slávnych mužov sú to tváre riadne vyblednuté a väčšina z nich sa kúpe v tieni nejakého mužského hrdinu. Evu nestvorili pre ňu samu, ale ako Adamovu družku a navyše z jeho rebra, v Biblii sa vyskytuje len málo žien, ktorých činy by boli známe - Ruth si napokon iba získala manžela, Ester získala priazeň Židov tým, že pokľakla pred Assuerom, a aj to bola iba nástrojom v Mordechajových rukách; Judita už bola odvážnejšia, aj ona však počúvala kňazov a jej čin nemá celkom jasné pozadie, nemožno ho prirovnávať k čistému a žiarivému triumfu mladého Dávida. Mytologické bohyne sú frivolné alebo náladové a všetky sa trasú pred Jupiterom. Kým Prometheus hrdo ukradne z neba oheň, Pandora otvára skrinku s nešťastiami. Pravda, v rozprávkach sa nájde niekoľko bosoriek, niekoľko starých žien, ktoré vládnu hrozivou mocou. Okrem iných postava matky vetrov v Andersenovej Rajskej záhrade pripomína primitívnu Veľkú bohyňu: jej štyria obrovskí synovia sa pred ňou trasú a počúvajú ju, ona ich bije a zatvára do vriec, keď sú nespratní. Toto však vonkoncom nie sú príťažlivé osobnosti. Zvodnejšie sú už víly, sirény, rusalky, ktoré sa vyšmykli spod mužskej nadvlády, no ich existencia je nejasná, ťažko individualizovateľná, zasahujú do sveta ľudí bez toho, že by mali vlastný osud: Od toho dňa, čo sa malá Andersenova morská panna stane ženou, poznáva jarmo lásky a jej údelom sa stáva utrpenie. V súčasných príbehoch, ako aj v dávnych legendách je privilegovaným hrdinom muž. Knihy pani de Ségur sú vzácnou výnimkou: Opisujú matriarchát, spoločnosť, kde manžel, ak nie je preč, hrá smiešnu úlohu; zvyčajne však býva obraz otca, práve tak ako v skutočnom svete, obostretý slávou. Pod záštitou otca, zbožšteného neprítomnosťou, sa odohrávajú ženské drámy Malej ženy. V dobrodružných románoch to bývajú chlapci, čo cestujú okolo sveta, plavia sa ako námorníci na lodiach, živia sa v džungli plodmi chlebovníka. Všetky význačné okolnosti sa dejú prostredníctvom mužov. Skutočnosť potvrdzuje romány i legendy. Ak dievčatko číta noviny, ak počúva rozhovor dospelých, zisťuje, že dnes, práve tak ako kedysi, vládnu na svete muži. Hlavy štátu, generáli, vynálezcovia, hudobníci, maliari, ktorých obdivuje, sú muži. Muži sú príčinou, že jej nadšene búši srdce. Táto prestíž sa odráža v nadprirodzenom svete. Dievčatko, viac ovládané matkou ako brat, pociťuje zväčša v dôsledku úlohy, ktorú v živote žien hrá náboženstvo, aj silnejšie náboženské vplyvy.
Dozvie sa, že na to, aby bola šťastná, musí byť milovaná, aby bola milovaná, musí čakať na lásku. Žena - to je Šípková Ruženka, Oslia koža, Popoluška, Snehulienka, tá, čo dáva a trpí. V piesňach a rozprávkach mladý muž dobrodružne odchádza hľadať si ženu. Bojuje s drakmi, zápasí s obrami, ona je zatvorená vo veži, v paláci, v záhrade, v jaskyni, pripútaná ku skale, zajatá, spiaca - čaká. Jedného dňa príde môj princ... Jedného dňa pôjde tade muž, ktorého ľúbim... refrény ľudových piesní jej našepkávajú sny o trpezlivosti a nádeji. Pre ženu je najvyššou potrebou očariť mužské srdce; aj keď existujú smelé, dobrodružné hrdinky, čakajú práve len na toto, a zväčša sa od nich nevyžaduje iná cnosť ako krása. Možno pochopiť, že starostlivosť o fyzický zjav sa môže pre dievčatko stať skutočnou posadnutosťou - či už ide o princezné, alebo o pastierky, musia byť pekné, aby dosiahli lásku a šťastie; nepeknosť sa kruto spája so zlobou, a keď človek vidí všetky nešťastia, ktoré postihujú tie škaredé, ani nevie, či osud trestá ich zločiny, alebo ich mrzkosť. Často sú mladé krásky predurčené na slávnu budúcnosť. Spočiatku ich predstavujú v úlohe obete: príbehy Genovéfy Brabantskej, Griselidy nie sú až také nevinné, ako vyzerajú – láska a utrpenie sa v nich prelínajú v akejsi mäteži; tým, že klesne až na dno opovrhnutia, zabezpečuje si žena najsladšie víťazstvá. Sv. Blandina, biela a krvácajúca v pazúroch leva, Snehulienka vystretá ako mŕtva v sklenenej rakve, spiaca Šípková Ruženka, zamdletá Atala, celý sprievod nežných hrdiniek, týraných, pasívnych, doráňaných, kľačiacich, ponižovaných, učí mladšiu sestru fascinujúcej prestíži mučenej, opustenej, rezignovanej krásy. Nie je prekvapujúce, že kým sa brat hrá na hrdinu, dievčatko ochotne súhlasí s hrou na mučenicu – pohania ju hádžu levom, Modrofúz ju vláči za vlasy, manžel - kráľ ju vyženie do hlbokých lesov, ona sa podrobí, trpí, zomiera a jej čelo nadobúda svätožiaru slávy.
Hry a sny orientujú dievčatko k pasivite; je však ľudskou bytosťou skôr, ako sa z neho stane žena, a vie už, že súhlasiť s tým, že je ženou, znamená vzdať sa, zmrzačiť sa. Ak je aj vzdanie sa zvodné, zmrzačenie je odporné. Muž, Láska sú ešte veľmi ďaleko, v hmlách budúcnosti; nateraz dievčatko hľadá, práve tak ako jej bratia, aktivitu, nezávislosť. Bremeno slobody nie je pre deti ťažké, keďže neukladá zodpovednosť, cítia sa bezpečné pod ochranou dospelých, nič ich nepokúša, aby sa sebe vyhýbali. Spontánna túžba žiť, vôľa hrať sa, smiať sa, prežívať dobrodružstvá vedie dievčatko k tomu, že sa jej materinský kruh vidí úzky a dusivý.
Vzbura je tým prudšia, že matka často stratila svoju prestíž. Javí sa ako tá, ktorá čaká, trpí, žaluje sa, plače a robí scény, pričom táto nevďačná úloha nevedie v každodennej skutočnosti k nijakej apoteóze. Ak je obeťou, pohŕdajú ňou, ak je zlá babizňa, nenávidia ju; jej osud sa javí ako prototyp nudného opakovania sa - jej prostredníctvom sa život iba hlúpo opakuje bez toho, že by niekde vyústil; obmedzená na úlohu gazdinej, zastavuje rozkvet jestvovania, je prekážkou a negáciou. Dcéra sa jej nechce podobať. Idealizuje si ženy, ktoré unikli ženskému otroctvu - herečky, spisovateľky, profesorky, náruživo sa venuje športom, štúdiu, lezie na stromy, trhá šaty, usiluje sa súťažiť s chlapcami. Najčastejšie si vyvolí blízku priateľku, ktorej sa zdôverí; je to priateľstvo výlučné, podobné ľúbostnej náruživosti, a zvyčajne prináša so sebou aj zdieľanie sexuálnych tajomstiev - dievčatká si vymieňajú poznatky, ktoré sa im podarilo získať, a komentujú ich. Dosť často sa stáva, že sa vytvorí trojuholník tým, že jedno z dievčatiek sa zaľúbi do priateľkinho brata: tak Soňa vo Vojne a mieri je dôvernou priateľkou Nataše, ktorej brata Nikolaja ľúbi. V každom prípade sa toto priateľstvo zahaľuje tajomstvom; dieťa v tomto veku má všeobecne rado tajomstvá, urobí tajomstvo aj z tých najmenej dôležitých vecí, a tak sa búri proti utajovaniu, ktoré sa stavia do cesty jeho zvedavosti. Býva to aj spôsob, ako si dodáva dôležitosť, ktorú sa snaží získať všetkými prostriedkami - usiluje sa zasiahnuť do života dospelých, vymýšľa si o nich romány, ktorým verí iba napoly a v ktorých hrá veľkú úlohu. Keď je v spoločnosti priateliek, tvári sa, akoby chlapcom vracala opovrhovanie za opovrhnutie, vytvára si osobitné skupiny, chichoce sa, vysmieva sa im. V skutočnosti jej však lichotí, ak sa k nej správajú ako k seberovnej, vyhľadáva ich ocenenie, chcela by patriť k ich privilegovanej kaste. Tie isté pohnútky, ktoré v primitívnych hordách podriaďujú ženu mužskej nadradenosti, prejavujú sa v každej novej adeptke odmietaním vlastného osudu: transcendencia v nej odsudzuje absurdnosť vlastnej podstaty. Rozčuľuje ju, že ju obmedzujú pravidlá slušnosti, hatia šaty, domáce práce, že je brzdená vo všetkých túžbach; veľký počet ankiet priniesol takmer rovnaké výsledky: všetci chlapci - ako kedysi Platón - vyhlásili, že by ich pochytila hrôza, ak by mali byť dievčatami, temer všetky dievčatá sú zúfalé, pretože nie sú chlapcami. Podľa štatistík uvedených Havelockom Ellisom si len jeden chlapec zo sto želá byť dievčaťom, naproti tomu 75 % dievčat by rado zmenilo svoje pohlavie.
Okolo 10. až 12. roku je väčšina dievčat naozaj „nepodarenými chlapčiskami“, to znamená deťmi, ktoré nemajú výsadu byť chlapcami. Nielenže tým trpia ako obmedzením a nespravodlivosťou, ale ani režim, na ktorý ich odsudzujú, nie je zdravý. Rozkvet života je u nich obmedzený, nevyužitá sila sa mení na nervozitu, príliš rozumné zamestnanie nevyčerpáva nadbytok energie, nudia sa a z nudy, aby si vynahradili pocit menejcennosti, ktorým trpia, oddávajú sa namosúrenému a romantickému rojčeniu a tieto ľahké úniky sa im naopak zapáčia, strácajú zmysel pre skutočnosť, oddávajú sa s nezriadenou exaltáciou svojim emóciám. Keďže nemôžu konať, tárajú a často miešajú vážne veci s taľafatkami bez hlavy a päty, opustené, „nepochopené“ hľadajú útechu v narcistických pocitoch - hľadia na seba ako na románovú hrdinku, obdivujú sa a ľutujú. Je prirodzené, že sa začínajú správať koketne, pretvarujú sa, pričom tieto chyby sa v období puberty ešte vyostria. Ich ťažkosti sa prejavujú netrpezlivosťou, záchvatmi zlosti, slzami; voľkajú si v slzách - záľuba, ktorá mnohým ženám ostane aj neskôr - z veľkej časti preto, že sa rady hrajú na obete, čo je súčasne protest proti krutosti osudu i spôsob, ako dojať samu seba.
Pre bytosť, ktorá sa ako subjekt cíti ako čosi slobodné, transcendentné, je absolútne zvláštnou skúsenosťou objaviť v sebe menejcennosť ako čosi dané; je to zvláštna skúsenosť pre niekoho, kto sám seba považuje za Jedinca, ak objaví, že je tým Druhým. Toto postihuje dievčatko, keď začína poznávať svet a začne chápať seba samé ako ženu. Oblasť, ku ktorej patrí, je zo všetkých strán uzatvorená, obmedzená, ovládaná mužským svetom - nech vyskočí akokoľvek vysoko, nech sa opováži akokoľvek ďaleko, vždy nájde povalu nad hlavou, múry, ktoré jej zahatajú cestu. Bohovia muža sú v nebi takom ďalekom, že pre ňu v skutočnosti nejestvujú; dievčatko žije medzi bohmi s ľudskou tvárou.
Toto postavenie nie je jedinečné. Je také isté, aké poznajú americkí černosi, čiastočne integrovaní do civilizácie, ktorá ich napriek tomu považuje za menejcennú kastu, je to to, čo Big Thomas pociťuje s toľkou zatrpknutosťou na počiatku života, tá večná menejcennosť, prekliata podradnosť vpísaná do farby jeho pleti: hľadí na lietadlá letiace nad ním a vie, že nebo je preňho zakázané, lebo je čierny. Pretože je ženou, dievčatko vie, že moria i póly, tisícky dobrodružstiev, tisícky radostí sú jej zakázané - narodila sa na zlej strane. Veľký rozdiel spočíva v tom, že černosi znášajú svoj osud, búriac sa proti nemu - nijaké privilégiá nevynahradia jeho tvrdosť -, kým žena sa nevyhnutne stáva spoluvinníčkou. Už som spomínala, že popri autentickej vzbure bytosti, ktorá chce zvrchovanú slobodu, je v ne`j aj neautentická túžba po podriadení sa, po úteku - sú to slasti pasivity, ktorým rodičia i vychovávatelia, knihy i mýty, ženy i muži zaslepujú dievčatku oči. Učia ju tomu už v najútlejšom veku, v detstve, pokušenie je čoraz mocnejšie a ona sa mu podrobuje tým neodvratnejšie, čím sú prekážky, na ktoré jej túžba po sebauplatnení naráža, prísnejšie. Ale tým, že sa zmieruje s pasivitou, zmieruje sa bez odporu aj s osudom, ktorý jej nanucujú zvonku, a táto osudovosť ju desí. Nech už je chlapec ctižiadostivý, pochabý alebo nesmelý, vrhá sa v ústrety jasnej budúcnosti - bude námorníkom alebo inžinierom, zostane na poli alebo odíde do mesta, uvidí svet, zbohatne; cíti sa slobodný zoči-voči budúcnosti, kde ho čakajú nevídané šance. Z dievčatka bude manželka, matka, stará matka, bude viesť domácnosť práve tak, ako to robí jej matka, bude sa starať o deti práve tak, ako sa starali o ňu, má dvanásť rokov a jej osud sa už črtá na nebi, bude ho objavovať zo dňa na deň bez toho, že by si ho kedy vytvárala. Je zvedavá, no preľaknutá, keď rozmýšľa o tomto živote, ktorého všetky štádiá sa dajú vopred predvídať a ku ktorému sa každý deň nevyhnutne približuje.
Úryvky.