„Viete,“ povedala Anna dôverným hlasom, „zaumienila som si, že si z tejto cesty urobím príjemný výlet. Zo skúsenosti viem, že si možno takmer vždy spríjemniť život, ak sa pevne rozhodnete, že si ho chcete spríjemniť. Cestou nebudem myslieť na návrat do sirotinca. Sústredím sa iba na cestu. Pozrite, tamto už vypučila skorá divá ružička! Čo myslíte, byť ružou je veľmi príjemný pocit? A čo ešte keby ruže vedeli hovoriť! Iste by nám rozprávali o všelijakých krásach. A či nie je ružová farba najočarujúcejšia na svete? Zbožňujem ju, ale nosiť ju nemôžem. Ryšaví ľudia nemôžu nosiť ružové šaty, ba ani v predstavách si to nemôžu dovoliť. Viete o niekom, čo mal za mladi ryšavé vlasy, ale neskôr, keď vyrástol, sa mu zmenili?“
„Nie, nepamätám sa, že by som o niekom takom bola počula,“ odvetila Marilla nemilosrdne, „ani nepredpokladám, že by sa to v tvojom prípade stalo.“
Anna si vzdychla.
„Nuž, zase mám o jednu nádej menej. Môj život, to je vám celý cintorín pochovaných nádejí. Raz som tú vetu čítala v ktorejsi knihe a občas, keď ma niečo sklame, si ju pre útechu opakujem.“
„Nechápem, aká v tom môže byť útecha,“ poznamenala Marilla.
„Nuž v tom, že to znie tak pekne a romanticky, ako keby som bola hrdinkou nejakej knihy. A ja mám romantiku tak rada! Ťažko si predstaviť čosi romantickejšie ako názov ‚cintorín pochovaných nádejí‘. Takmer som rada, že taký cintorín mám.“
Z knihy Anna zo Zeleného domu
Bola to zlá chvíľa. Za mnou volali zememerači, ktorí utekali do stanov po zbrane, predo mnou kričali zálesáci a do toho sa miešalo neopísateľné bedákanie muža, ktorého medveď chytil do pazúrov. Blížil sa dlhými skokmi. Teraz som už počul medveďov hlas, alebo lepšie povedané nie hlas, lebo toto mohutné zviera sa líši od ostatných druhov medveďov práve tým, že nemá nijaký hlas. Nemrmle, ale v hneve i v bolesti vydáva jediný zvuk: je to akési hlasité a rýchle dychčanie a fŕkanie. Dobehol som ta. Predo mnou ležalo úplne roztrhané telo bizóna. Sprava i zľava kričali na mňa zálesáci, ktorí sa rýchlo zachránili na stromoch. Tam sa cítili pomerne bezpeční, lebo sotva kto videl grizlyho liezť na stromy. Práve za bizónovou mŕtvolou stál strom, na ktorý sa chcel jeden zo zálesákov vydriapať, ale pritom ho medveď napadol. Nešťastník ležal hruďou na prvej najnižšej vetve a oboma rukami sa pevne držal kmeňa. Grizly si stal na zadné nohy a prednými mu trhal stehná a brucho. Ten muž bol synom smrti, nebolo možno ho zachrániť. Nemohol som mu pomôcť, a keby som bol stadiaľ zutekal, nikto by nemal právo robiť mi výčitky. Ale pohľad, ktorý sa mi naskytol, zapôsobil na mňa veľmi silným dojmom. Schytil som jednu z odhodených pušiek. Bohužiaľ, náboj z nej už vystrelili. Chytil som ju za hlaveň, preskočil som bizóna a zo všetkých síl som ovalil medveďa po lebke. Smiešne! Puška sa mi v rukách roztrieskala, akoby bola zo skla. Taká tvrdá hlava odolá aj mäsiarskej sekere. Ale tým sa mi podarilo aspoň odvrátiť grizlyho od jeho obeti. Obrátil hlavu ku mne, nie azda rýchlo, ako to robia mačkovité a psovité dravce, ale pomaly, akoby sa čudoval môjmu hlúpemu útoku. Premeriaval ma malými očkami a zdalo sa, že rozmýšľa, či má ostať pri svojej doterajšej koristi, alebo má lapiť mňa. Práve táto krátka chvíľa mi zachránila život.
Rýchlo som skočil k nemu, rozohnal som sa a dva razy som mu vrazil nôž medzi rebrá. Bleskurýchle po mne chňapol, ale už som bol znovu preč. Nezasiahol som mu srdce. Začal ma znova hľadať, ale teraz ešte zúrivejšie. Trvalo to hádam desať minút. Stratil zatiaľ veľa krvi a očividne oslabol. Potom si znovu sadol a začal si trieť oči. Využil som túto príležitosť a rýchlo som ho bodol nožom dva razy za sebou. Tentoraz som trafil lepšie. Medveď klesol dopredu a ja som rýchlo odskočil nabok.
Z knihy Winnetou I.
* V čom kopírujú príbehy silného muža medveďobijca a snívajúcej dievčiny Anny rodové stereotypy? Ako by tieto príbehy vyzneli, keby ich hrdinka a hrdina zmenili pohlavie?