Rétoriku rovnosti žien a mužov poznáme v jej minulom, socialistickom, i súčasnom, európskom variante. Máme skúsenosti s premenami vzťahu rodov vo verejnej a súkromnej sfére, ale aj so zabetónovanými predsudkami o nemennej ženskosti a mužskosti. Skade sa berie tento rozpor a na čo slúži?
Môžeme argumentovať tradíciou, prírodou či prirodzeným poriadkom sveta, a potvrdiť tak dominanciu „mužskej“ optiky1 stavajúcej na samozrejmosti existujúcich mocenských pomerov — či správnejšie nepomerov — a uveriť v ich nemennosť. Alebo sa kriticky pozrieme na aktuálne konštrukty mužskosti a ženskosti, na úlohu rodovo špecifickej socializácie mužov a žien pri udržiavaní a potvrdzovaní nerovnosti v našej spoločnosti — a otvoríme priestor zmenám, ktoré môžeme účinne naštartovať práve v škole.
Presvedčenie, že odlišnosť ženskej a mužskej roly prirodzene vyplýva z biologickej odlišnosti ženy a muža, je jedným z najstabilnejších pilierov fungovania našej kultúry. Má veľkú moc. Ignoruje všetko, čo ho podrýva — historické, sociologické či psychologické fakty —, a popiera dokonca aj našu vlastnú skúsenosť2. Naše okolie nás prostredníctvom stereotypov denne presviedča o „pravdivosti“ výroku o silnom a slabom pohlaví, ktorý má asi takú platnosť ako tvrdenie, že ženy nosia sukne a muži nohavice. V dôsledku presvedčenia o prirodzenej odlišnosti nezriedka zabúdame na to, čo majú ženy a muži ako ľudia spoločné, na to, čo ich spája. A hoci biologické pohlavie nie je úplne odlučiteľné od kultúrneho a rodové stereotypy sa „lepia“ na biologické pohlavie, je variabilita žien a mužov v rámci ich pohlavia/rodu výraznejšia než odlišnosť žien a mužov ako skupín.
Diferenciácia pohlaví a rodov sa významne podieľa na usporiadaní vzťahu žien a mužov v spoločnosti najmä tým, že pod zámienkou prirodzenosti toto usporiadanie legitimizuje. Nespochybniteľnou platnosťou prírodného zákona ospravedlňuje nespravodlivú deľbu práce medzi ženami a mužmi, v ktorej ženám pripadá väčšia časť neplatenej a horšie platenej práce, i nerovné rozdelenie moci medzi ženami a mužmi, moci rozhodovať o sebe a svete okolo seba.
Viera v to, že existuje akási všeobecne platná, správna „mužskosť“ a „ženskosť“, vtesnáva ženy a mužov do korzetovo predurčených rolí, ktoré nezodpovedajú skutočným potrebám partnerstva a spolupráce medzi ľuďmi v spoločnosti a nerešpektujú individualitu žien a mužov ako jedinečných ľudských bytostí. A tak bývajú slová „chlapček“ či „dievčatko“ v našej spoločnosti veľmi často ortieľom, ktorý bábätku nalinkuje koľaje vedúce do ružového, alebo modrého sveta.