Vďaka feministickému mysleniu sa rozlišovanie biologického pohlavia (sex) a kultúrneho pohlavia, rodu (gender), stalo v západných krajinách — najmä od 80. rokov — dôležitou súčasťou reflexie vo vede, vzdelávaní, politike, praxi. Spôsob nazerania, ktorý sa zvykol považovať za rodovo neutrálny, demaskovali feministické a neskôr rodové teórie ako rodovo slepý. Dominancia mužského pohľadu sa čoraz menej mohla skrývať za zdanlivú rodovú neutralitu.
Z rodovej perspektívy sa jasne ukázalo, že nielen rodová rola žien, ale aj rodová rola mužov podlieha predstavám, či dokonca diktátu konkrétnej spoločnosti v konkrétnom čase a priestore. Rodovo „vidomé“ pozorovania a analýzy štruktúr spoločnosti ukázali, že problematická je nielen očividne znevýhodňujúca „ženskosť“, ktorej kritika už mala svoju dlhodobú tradíciu, ale aj „mužskosť“, odsúvajúca mužov zo vzťahov a zodpovednosti za ne. Rodová rola napriek svojej rozmanitosti v podaní rôznych žien a rôznych mužov nie je primárne individuálnou záležitosťou. Jej formovanie ovplyvňujú stereotypné obrazy ženskosti a mužskosti, ktoré nás obklopujú a ktoré vytvárajú prostredie na jej rozohrávanie. Stereotypy podmieňujú vzťah rodov, konštruovaný na základe konvencií vnímania, kultúrnych vzorcov a ideológií, nahromadených okolo koncepcií „pravej“ ženskosti a mužskosti. Symbolický poriadok založený na úplnej odlišnosti a vzájomnom „vylučovaní“ sa dvoch pohlaví, ako to vidno i na označení opačné pohlavie, implikujúcom, že muž má byť opakom ženy a žena zasa opakom muža, sa však neobmedzuje len na konštatovanie akejsi inakosti pohlaví. Opačnosť pohlaví sa spája s hodnoteniami tejto inakosti, s vytváraním hierarchií, s priraďovaním funkcií a formovaním stereotypných obrazov.