ruzovyamodrysvet.sk

Z bilboardov, reklám, bulvárnych (a občas aj menej bulvárnych) časopisov sa na nás na každom kroku a v každú dennú či nočnú hodinu usmievajú fotografie ideálnych žien: sú mladé, úspešné a najmä krásne. Žijeme v dobe, ktorá nás zaplavuje obrazmi ženského tela. No aj veľmi povrchné pozorovanie jasne prezrádza, že škála jeho zobrazenia je veľmi úzka. Zo všetkých možných reálnych foriem a podôb ženských tiel a výzorov prevláda obraz súčasného „ideálu ženskej krásy“: spodobujú ho veľmi mladé, veľmi štíhle a vysoké modelky s dokonalou pleťou, hladkou ako „detský zadoček“. Súčasná žena má byť krásna jediným spôsobom: spôsobom, akým krásu definuje kolotoč módneho a kozmetického, a s nimi spojeného modelingového priemyslu.

Najmä tzv. ženské časopisy sú preplnené návodmi na správnu starostlivosť o pleť, správne líčenie, správnu diétu na dosiahnutie tej správnej postavy... Napriek tomu, že sa mnohé ženské časopisy snažia tematizovať otázky a problémy, ktoré v iných médiách dostávajú len málo priestoru (ako sú násilie páchané na ženách, antikoncepcia či zdravie žien), napriek tomu, že otvorene nabádajú ženy, aby boli úspešné vo svojich profesiách, ich stránky sú zároveň prešpikované obrazmi neprimerane mladých a neprirodzene štíhlych modeliek, posiate reklamami na najrozličnejšiu kozmetiku a čoraz viac i na kozmetickú chirurgiu.
Posolstvá a významy, ktoré takto čitateľky časopisov dostávajú, sú protirečivé, no celkom zrozumiteľné.

Tento mýtus krásy (pojem, ktorý zaviedla americká autorka Naomi Wolf) ženám hovorí, že ak chcú byť v živote šťastné a vo svojom odbore úspešné, musia sa v prvom rade snažiť byť krásne – a postupovať podľa návodu na štandardnú krásu, tak ako ju prezentujú médiá. Výsledok? Krása sa stáva hlavným kritériom, podľa ktorého sú ženy primárne hodnotené, bez ohľadu na dosiahnuté výsledky a úspechy.

Otázkam spojeným s mýtom krásy, jeho súčasnou podobou a vplyvom na náš každodenný život bol venovaný ďalší zo série expertných seminárov, ktoré sa konajú v rámci projektu ruzovyamodrysvet.sk. Základom diskusie bol film mladej českej režisérky Eriky Hníkovej Ženy pro měny, ktorý zaujímavým spôsobom spracoval fungovanie mýtu krásy v spoločnosti a v živote konkrétnych žien. Dokument má dve roviny. V jednej rovine sledujeme príbehy niekoľkých žien: Evy, ktorá podstúpi plastiku pŕs, Magdy, ktorej snom je schudnúť do šiat, Zuzany, ktorá sa chystá do sveta modelingu, a Karolíny, ktorá musí byť za každú cenu in. Druhú rovinu tvoria tie a tí, ktoré a ktorí sa podieľajú na fungovaní priemyslu krásy: šéfredaktorka módneho časopisu, fotograf, celebrity (napr. v podaní Dary Rolins), ľudia z modelingovej agentúry, plastický chirurg. Film sleduje ich vzájomne sa preplietajúce výpovede a názory okolia. Tento dokument je v našich podmienkach ojedinelým spracovaním tematiky ideálu krásy a môže byť dobrým odrazovým mostíkom pre diskusiu najmä so žiačkami a žiakmi vo vyšších ročníkoch (8. a 9. ročník základných škôl a stredné školy).

Film upozorňuje na základné skutočnosti, ktoré sú spojené s pôsobením a fungovaním mýtu krásy v našej spoločnosti a ktoré treba zdôrazňovať pri diskusii o tejto problematike:
1. Obrazy krásy v médiách sú umelý konštrukt.
2. Obrazy krásy v médiách majú ekonomické pozadie – produkuje ich módny priemysel, ktorého hlavným záujmom je pritiahnuť zákazníčky a zákazníkov a hlavne ich peniaze.
3. Obrazy krásy v médiách utvrdzujú rodové stereotypy, ktoré bránia ľuďom v rozvoji ich individuality a stavajú ženy do podriadenej pozície voči mužom a do znevýhodnenej pozície v spoločnosti.

Účastníčky seminára sa tiež zamerali na analýzu jednotlivých rovín filmu a na spôsob, akým aktérky a aktéri interpretovali svoje konanie. Pracovalo sa v skupinách a každá skupina sa zamerala na inú rovinu filmu a jej protagonistky a protagonistov. Vodiacimi otázkami boli: ako zúčastnené osoby konajú, prečo tak konajú a ako zdôvodňujú svoje konanie.

Ďalšou diskusnou rovinou bola rovina jazyka: aký jazyk aktérky a aktéri používajú.
Táto analýza odhalila niekoľko jazykových rovín a polôh:
- jazyk reklamy, vedy a medicíny, spoločensko-normatívny, jazyk skupinovej príslušnosti, didakticko-náučný (návody na život), asertívno-obranný, jazyk prirodzenosti, estetiky, strachu (najmä zo starnutia), jazyk sociálnych kompetencií, jazyk racionalizácie, sebairónie, stotožnenia sa, kreativity a sebarealizácie.
Takýmto spôsobom bolo možné odkryť motivácie zúčastnených osôb, ich chápanie seba samých v súvislosti v mýtom krásy, preniknúť hlbšie do mnohovrstvovej štruktúry priemyslu krásy a pochopiť rozsah a mieru jeho vplyvu na život konkrétnych žien.

Čo je mýtus krásy?
Ako píše Naomi Wolf, mýtus krásy nám navráva, že kvalita zvaná „krása" objektívne a univerzálne existuje. Ženy ju musia chcieť stelesňovať a muži musia chcieť vlastniť ženy, ktoré ju stelesňujú. Toto stelesňovanie je imperatívom pre ženy, a nie pre mužov. No to, čo nazývame krásou, nie je ani univerzálne, ani nemenné. Ideál krásy, jeho normy a štandardy sa menia v čase aj priestore. Každá doba či kultúra má svoje predstavy a kráse ľudského tela: odlišné kultúry majú o kráse odlišné predstavy a ideály krásy aj v rámci jednej kultúry sú premenlivé v čase. Ako veľmi sa napríklad odlišujú barokové krivky zobrazovaných tiel od súčasných obrazov vychudnutých modeliek. Napriek tomu, že sa nás médiá snažia presvedčiť o tom, že snaha žien páčiť sa a stelesňovať ideál krásy vyplýva zo ženskej “prirodzenosti“, ktorá je nemenná a daná biologicky, historické a antropologické porovnávacie výskumy ukazujú, že ideály krásy nevyplývajú zo ženskej biológie, ale z kultúrnych noriem a súvisiacich spoločenských očakávaní.

Ponímanie krásy je súčasťou kultúrne kódovaných rodových noriem a stotožnenie krásy so ženami je súčasťou rodových stereotypov - súčasťou toho, aká má byť „správna žena“ a aký má byť okruh jej záujmov. Ako píše americká kulturologička Susan Bordo, telo je miestom, do ktorého sú vpísané kultúrne normy a ich významy, no zároveň je aj miestom priamej a konkrétnej sociálnej kontroly, ktorá pôsobí oveľa silnejšie na ženy než na mužov. A v súčasnej masovej kultúre sa ideály krásy šíria oveľa rýchlejšie ako v minulosti a ich tlak na ženy je oveľa silnejší než kedykoľvek doteraz v histórii.

Problematické vzory a utvrdzovanie rodových stereotypov
Dievčatá sú od útleho detstva konfrontované s rodovo stereotypným modelom ženskosti, ktorý im vraví, že krása je základnou ženskou vlastnosťou, kvalitou a hodnotou – len krásna princezná získa svojho princa. Tento model ženám a dievčatám zároveň vraví, že sú tu najmä kvôli mužom a ich pohľadom. Neexistujú ako autonómne a autentické bytosti, nie sú tu samy pre seba. Sú predmetom, na ktorý sa muži pozerajú; ich hodnota sa odvíja hlavne od toho, nakoľko sú „dekoratívne“ – atraktívne pre mužov. Všetky návody na pestovanie telesnej krásy, starostlivosti o telo sú vlastne nepriamo návodom na pritiahnutie pozornosti mužov. Takáto socializácia pestuje v dievčatách a chlapcoch odlišný prístup k vlastnému telu. Chlapci majú rozvíjať hlavne fyzickú silu, cvičenie pre ženy a dievčatá je zamerané v prvom rade na znižovanie hmotnosti, formovanie postavy a zachovanie mladistvého vzhľadu. Kultúrne obmedzenia vzťahujúce sa na žiaduci a prijateľný vzhľad sú pre ženy oveľa prísnejšie a tolerancie rôznosti a odchýlok od ideálu krásy oveľa menšie než u mužov (Ružový a modrý svet).

Aj mužom sa ponúka istý ideál fyzickej príťažlivosti, no muži ho nepovažujú za primárnu métu vo svojom živote ani za meradlo vlastnej hodnoty a spoločenskej úspešnosti. Muži – manekýni a modely nie sú pre väčšinu chlapcov a mužov rolovými vzormi, na rozdiel od dievčat a žien, z ktorých mnohé považujú kariéru modelky či víťazky súťaže miss za ten najväčší životný cieľ. Problematickosť súčasných masovo produkovaných a šírených obrazov krásy spočíva hlavne v tom, že sa rozširujú na úkor väčšiny ostatných ženských rolových vzorov. Mýtus krásy odvracia pozornosť od iných sfér uplatnenia žien, vnucuje im jednostranné ponímanie samých seba, vytláča z ich života ostatné, oveľa rozmanitejšie vzory a záujmy. Mýtus krásy tak utvrdzuje v dievčatách aj chlapcoch rodovo stereotypné nazeranie na postavenie žien v spoločnosti, ich celkové spoločenské hodnotenie. Zároveň výrazným spôsobom okliešťuje ich uvažovanie o škále možného profesionálneho uplatnenia sa žien v zamestnaní a verejnom priestore.

Problém s mýtom krásy je v tom, že stanovuje imperatívy a kritériá, ktoré sú pre veľkú väčšinu žien nedosiahnuteľné. Je predsa zrejmé, že len malé percento žien dosahuje telesné proporcie modeliek a tento rozdiel sa v ostatnom období zväčšuje: pred 30 rokmi vážila priemerná modelka o 8 % menej než priemerná Američanka, kým dnes váži o 23 % menej. (Wolf, s. 210.) A aj mnohé z nich si tieto „žiaduce“ proporcie udržujú najmä „vďaka“ drastickým diétam a hladovkám. Mýtus krásy je problematický, lebo ako „prirodzenú“ ženskú krásu definuje niečo, čo väčšina populácie nemôže dosiahnuť inak ako „neprirodzene“. Mýtus krásy je škodlivý, ak je krása vymedzená iba pre určité krátke životné obdobie - staroba je považovaná za škaredú, pričom sa za „staro vyzerajúcu“ považuje každá žena, ktorá nevyzerá na dvadsať. Ak je predstava krásy jednej kultúry povýšená nad všetky ostatné. Ak sa krása považuje za hlavnú hodnotu ženy a hlavne ak ohrozuje zdravie a život žien.

Vzťah k vlastnému telu
V priebehu socializácie sa, okrem iných vecí, učíme aj spôsob, akým nazeráme na vlastné telo a výzor, ako ich hodnotíme. Prostredníctvom vzorov, ktoré spoločnosť ženám predkladá, sa dievčatá učia, čo je to „pravá krása“. Mýtus krásy má preto nezanedbateľný vplyv na to, akým spôsobom dievčatá a ženy vnímajú svoje telo, a na ich sebavedomie. Súčasný ideál vnucuje ženám štandardy krásy nedospelých dievčat. Prirodzené zmeny spôsobené vekom sa považujú za problém, ktorý vyvoláva večnú nespokojnosť žien so svojím vlastným telom. Vrásky, nadváha, celulitída sú pre mnohé ženy tým najväčším strašiakom. Kozmetický priemysel prezentuje vek ako katastrofu, proti ktorej treba bojovať.

Americká psychologička Catherine Steiner-Adair zdôrazňuje, že pre obe pohlavia sa dramatické telesné zmeny v období puberty spájajú s pocitmi neistoty a nespokojnosti. Sociokultúrne vplyvy, ktoré sa týkajú telesného ideálu, sa však vo svojich dôsledkoch pre chlapcov a dievčatá rozhodujúcim spôsobom odlišujú. Zatiaľ čo koncepcia ideálneho tela sa u dievčat začína zhodovať s vychudnutou postavou, chlapci uprednostňujú postavy s normálnou hmotnosťou. Najneskôr od puberty „pestuje“ mýtus krásy v dievčatách pocity menejcennosti a nedostatočnosti vo vzťahu k vlastnému telu – jeho tvaru, veľkosti, celkovému výzoru. Dievčatá a dospievajúce ženy takto nadobúdajú odcudzený vzťah k vlastnému telu. Snažia sa prispôsobiť vychudnutému ideálu, no keďže väčšina z nich tejto nerealistickej predstave nezodpovedá, stáva sa táto diskrepancia pre ne problémom. Výskumy ukazujú, že v období puberty nadobúda zaoberanie sa vlastným telom pre dievčatá rozhodujúci význam, vedie však skôr k zneisteniu, hanblivosti a strachu než k vytvoreniu nového sebavedomia. Ich strach plynie najmä z toho, že nevyhovejú určitým predstavám o kráse, ktoré sú považované za smerodajné (ASPEKT 1/1993)

Veľa dievčat začne práve v tomto období nadobúdať presvedčenie, že pravé šťastie spočíva v plochom bruchu, štíhlych bokoch alebo inom tvare poprsia. Puberta je zároveň obdobie, keď si dievčatá začínajú intenzívne uvedomovať samy seba, svoje postavenie v spoločnosti – najmä v kolektíve rovesníčok a rovesníkov -, ktoré má dopad na formovanie ich rodovej identity. Od tohto obdobia sa väčšinou začína aj anabáza mnohých žien s diétami a pre mnohé z nich aj večný (a väčšinou vopred prehraný) boj s vlastným telom prostredníctvom najrôznejších prostriedkov – od fitness centier cez zaručene fungujúce krémy či tabletky až po drastické chirurgické zásahy –, aby dosiahli nedosiahnuteľnú dokonalosť. Zároveň tak začínajú aj boj s vlastným vekom – mýtus krásy je postavený na kulte mladosti, ktorý nedáva možnosť ženám stotožniť sa s pribúdajúcimi rokmi a prirodzene, no hlavne dôstojne zostarnúť.

Mýtus krásy a zdravie žien
Mýtus krásy pôsobí negatívne na psychické aj fyzické zdravie dievčat a žien. Duševné problémy sa začínajú zníženým sebavedomím, pocitmi neistoty a menejcennosti a často ústia do depresívnych stavov. Tieto pocity sprevádzajú mnohé ženy po celý život. Najmä tie, ktoré svoju identitu a sebavedomie budovali v prvom rade na zovňajšku, s pribúdajúcim vekom trpia rastúcim pocitom menejcennosti a depresiami. No poklesom sebavedomia trpia aj veľmi mladé ženy a tieto problémy majú svoj počiatok práve v puberte. Celý rad výskumov ukazuje, že zatiaľ čo sa sebavedomie a sebadôvera u chlapcov medzi trinástym a štrnástym rokom života zvyšuje, u dievčat sa naopak znižuje, napriek tomu, že v tomto veku vykazujú v škole priemerne lepšie výsledky ako chlapci.

Dôraz na extrémnu štíhlosť spôsobuje, že dievčatá a ženy vnímajú svoju reálnu telesnú hmotnosť skreslene. Podľa výskumov sa až 90 percent respondentiek domnieva, že trpí nadváhou, hoci skutočnú nadváhu má len 25 percent z nich. Dokonca 45 percent žien s podváhou si myslelo, že sú tučné. Uvádza sa, že každý deň drží diétu asi 25 % žien, 50 % s ňou začína, končí alebo ju prerušuje. V súčasnosti je tiež k dispozícii čoraz viac výskumných dát, ktoré dávajú do súvislosti mediálne prezentované obrazy ideálnej ženskej krásy s poruchami príjmu potravy – anorexiou a bulímiou. Tieto ochorenia až v 95 % postihujú práve dievčatá a ženy najmä v období dospievania, pričom najrizikovejším obdobím je vek medzi 12. a 18. rokom života. No v ostatnom čase sa začínajú množiť prípady porúch prijímania potravy aj u žien okolo štyridsiatky, čo je po puberte ďalšie obdobie, keď sa tvar ženského tela mení v dôsledku prirodzených hormonálnych zmien. Anorexia a bulímia závažným spôsobom ohrozujú zdravie a často aj život žien. Ďalším dôsledkom negatívneho vplyvu mýtu krásy je narastajúci počet umelých až drastických chirurgických zásahov do tela v podobe kozmetických operácií, ktoré nielenže stoja nemalú sumu peňazí, ale sú často pochybné aj zo zdravotného hľadiska (v odborných kruhoch sa napríklad diskutuje o vzťahu medzi silikónovými prsnými implantátmi a rakovinou prsníka).

Vplyv médií a mediálna gramotnosť
Je zrejmé, aký vplyv má reklama a médiá na šírenie mýtu krásy. Najmä dospievajúce dievčatá sú v súčasnosti vystavené dennému tlaku a manipulácii zo strany médií. Časopisy typu Bravo Girl, ktoré sú určené priamo dospievajúcim dievčatám, majú silný vplyv na ich chápanie vlastnej rodovej identity a rodovej roly, v ktorej dominuje práve mýtus krásy.
Mediálne analýzy napríklad ukázali, že ženské časopisy v porovnaní s mužskými obsahujú až desaťkrát viac reklám a článkov propagujúcich znižovanie hmotnosti. Viac ako tri štvrtiny titulných strán ženských časopisov obsahovali najmenej jeden odkaz na to, ako zmeniť svoje telo, či už diétou, cvičením alebo estetickou chirurgiou (Beauty and Body Image in the Media).

Je preto veľmi dôležité diskutovať s mladými ľuďmi o témach, ktoré súvisia s dnešným ideálom krásy, a najmä jeho mediálnou prezentáciou. Dievčatá aj chlapci potrebujú nadobudnúť mediálnu a vizuálnu gramotnosť - musia sa naučiť kriticky hodnotiť vzory a obrazy, ktoré im médiá denne predkladajú. Obraz sveta, ktorý nám ponúka reklama, nie je realita, ale len istý spôsob jej zobrazenia, ktorý je zdeformovaný. Reklama okliešťuje bohatosť našej reality a prezentuje ženy a mužov vo výrazne zjednodušených, stereotypných podobách a rolách. Reklamy väčšinou zobrazujú ženu ako nerozhodnú, závislú od muža, pasívnu, kým muž je ten, kto koná, má moc, zarába a rozhoduje.

Žena v reklame je predovšetkým zobrazovaná ako mladá a štíhla. Reklamným tvorcom však často nestačí ani prirodzená mladosť a štíhlosť modeliek - využívajú aj dodatočnú počítačovú úpravu fotografií – retušujú nedokonalosti pleti, predlžujú nohy, zoštíhľujú boky, zväčšujú oči. Vzniká tak štylizované zobrazenie reality, hyperrealita, ktorá je „dokonalejšia“ než realita sama, no ľahko si ju s realitou môžeme zameniť. Najlepším príkladom toho, že dievčatá sú pôsobeniu týchto nerealistických a v konečnom dôsledku škodlivých štandardov krásy vystavované už od raného detstva, je známa a populárna bábika Barbie. Súčasťou jednej analýzy bola aj počítačovo vygenerovaná žena s jej proporciami. Táto simulácia ukázala, že v reálnom živote by chrbtica takejto ženy neuniesla váhu hornej časti tela a jej priúzke telo by obsiahlo len polovicu pečene a pár centimetrov čriev. Skutočná Barbie by trpela chronickými hnačkami a nakoniec by zomrela na podvýživu.

Preto je veľmi dôležité, aby si dievčatá, ale aj chlapci uvedomili, že "ideál krásy" je len konštrukt a že jeho diktátu nemusia podliehať. Na známy reklamný slogan „Lebo Vy za to stojíte“, ktorým istá kozmetická firma presviedča ženy na nákup svojich produktov, sa dá pozerať aj z inej strany, než akú nám predkladá reklama a priemysel krásy.

Ďalšie publikácie a materiály:

Naomi Wolf: Mýtus krásy. Ako sú obrazy krásy zneužívané proti ženám

Kateřina Lišková: Zrcadlo, zrcadlo, řekni. Imperativ mýtu krásy

Žena nie je tovar. Komodifikácia žien v našej kultúre

Ako vnímame ženské telo

Ako rozvíjať pozitívny vzťah k svojmu telu?

Monika Bosá: Prečo je tá láska taká ťažká? Riziká stereotypného vnímania sexuality

časopis ASPEKT 1/1993 Mýtus krásy