ruzovyamodrysvet.sk

Babka frfle, že mám veľké ústa, a hovorí mi žaba. Vraví, že sa nepatrí, aby dievča malo žabacie ústa, dievča má ústa pekne špúliť a držať zavreté. Babka mi ukazuje, ako vyzerajú dievčenské ústa, a pery zroluje do fazuľky.
Otec ma nazýva žubrienkou a hovorí, že som k nim neprišla z jasného modrého neba, ale z mútneho zeleného rybníka. Na všetkom, čo poviem, sa smejú: Už zasa klameš. Vidím veci, ktoré oni nevidia. Na našom hlavnom námestí vidím tigre a levy, ktoré sa na mňa pokojne dívajú. Keď dlho uprene pozerámz okna, zjaví sa za naším domom púšť, a až k školskej bráne sa vedľa mňa kotúľa biela svetelná lopta. Toto všetko moja rodina nevidí.
Ani súdruhovia proletári to nevidia. Odkedy je mama preč, prichádza v noci k mojej posteli modrý, priehľadný chlapec a smutne na mňa hľadí. Myslím, že je mŕtvy a chce mi niečo povedať, ale nemôže. Pustím sa za ním,
vyliezam von oknom, ale brat ma zadrží.Babka vraví, že som námesačná, a zatvára na noc okná. Nie som námesačná, nepozerám sa na mesiac, pozerám sa na modrého chlapca, ktorý ma ťahá preč. Už nikdy sa nechcem vrátiť.

Babka považuje umývanie zubov za škodlivé. Jablká čistia zuby prirodzenejšie ako umelé kefky, šepká mi tak, aby to mama nepočula. Odkedy je mama vo väzení, čistím si zuby jablkami z nášho stromu. Otec ich strieka jedom z veľkej umelohmotnej nádoby. Jed na ovocie je taký vynález ako penicilín, ktorý musím brať, keď ma rozbolí hrdlo. Kedysi, keď boli proletári utláčaní, boli v jablkách tučné červíky a všade vyčíňala tuberkulóza. Jed je pokrokový, a hoci je moja rodina spiatočnícka, máme riadnu zásobu jedov. Keď myslím na jed, keď ho cítim a vidím, zmocňujú sa ma vlastenecké pocity. V týždenníku ukazujú šírošíre polia, nad nimi letí lietadlo a rozprašuje produkt našich chemikov. K boju proti hmyzu hrá dramatická hudba ako vo vojnových filmoch, keď útočia partizáni. Nevážiť si jed je velezrada. V jede sme si zajedno, buržoázne zárodky sa v ňom zmiešavajú
so zdravým proletárskym semenom. Jedu všetci vďačíme za chlieb náš každodenný. Proti muchám, čo nás otravujú v lete, ešte jed nemáme. V spálni visí na lustri lepkavá mucholapka. Muchy okolo nej krúžia a keď sa
unavia, sadnú si na mučiacu špirálu, trepocú krídlami a o nejaký čas znehybnejú. Keď som chorá, pozorujem ich z postele. Využívať únavu múch nie je fér. Ale babka vraví: Muchy si sadajú na každé hovno a vláčia nám
do domu choroby. Nemá ani potuchy, aké sú muchy čistotné. Stále si šúchajú jednu nožičku o druhú. V nedeľu sa koná veľké vraždenie múch. Do ruky mi vtisnú mucholapku vyrobenú z drevenej paličky a kúska kože.
Búcham mucholapkou po dome ako poľovníčka. Pritom v nedeľu je zakázané pracovať, babka vraví, že máme chváliť Božie dielo. Lenže vraždenie múch sa nepovažuje za prácu a muchy nie sú Božím dielom. Keby si nejaká mucha sadla na bratovo čelo, s radosťou by som ju zabila.

Z knihy Na slepačích krídlach