ruzovyamodrysvet.sk

Poznám jedno divadlo. Herečky sa v ňom neobliekajú do ženských úloh, ale úlohy sa im dostávajú pod kožu. Herečky v tom divadle spoznávajú slávne ženy a spoznávajú aj seba. Hrajú príbehy iných, aby porozprávali tie svoje. Poznám jedno rodovo citlivé divadlo – Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici.

„Herečky osobne interpretujú ženské roly, a tak sa aj ony menia od predstavenia k predstaveniu, intenzívnejšie vnímajú svoju rodovú identitu, dokážu byť osobnejšie. To všetko sa prejavuje aj na ich hraní,“ uviedla Iveta Škripková, riaditeľka Bábkového divadla na Rázcestí (BDNR). Práve ona začala pred siedmimi rokmi pracovať na projekte Šamanky, ktorý sa venoval americkej literatúre. Pohľad na tvorbu spisovateliek ako Tony Morrison alebo Sylvia Plath zmenili jej ďalší osobnostný i kariérny rast. „Začala ma viac zaujímať ženská skúsenosť – divadelná i literárna. Dopracovala som sa k ďalším ženským osobnostiam, ktoré boli výnimočné. Nachádzala som odpovede na otázky, ktoré som si sama kládla – kto som, ako žijem, prečo a ako pracujem, aké témy si pri práci vyberám. Postupne som sa dostala k rodovo citlivému divadlu,“ opísala Škripková svoju divadelnú cestu . Záujem o ženskú literatúru ju priviedol ku knihám, ktoré vydal feministický publikačný projekt Aspekt. Spolu s herečkami spracovali niekoľko diel ženských autoriek a spoznávali jedinečné i celkom bežné osudy. Vznikli scénické čítania z knihy Travesty šou od slovenskej autorky Uršule Kovalyk a z knihy Milenky, ktorej autorkou je nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Elfriede Jelinek.

Spoznávam sa, spoznávaš sa...
Herečky sa stretávali so ženami, ktoré neboli len symbolmi, ikonami, ale prekračovali mantinely tradičného divadla. Už nestvárňovali iba dokonalé, krásne, starostlivé, milované a milujúce postavy. Pred sebou mali neidealizované ženy, v ktorých nachádzali príbehy seba alebo svojich blízkych. Tieto postavy sa dotýkali životov herečiek i žien v divadelnom publiku. „Pre mňa bol príbeh Pavly Cebocli strašná ‘pecka’. Keď som si prečítala knihu, zistila som, že jej život som už predtým poznala. Žila ho moja stará mama. Rozprávala mi, ako slúžila vo Viedni, vstávala ráno o tretej a spávať chodila o jedenástej,“ spomínala herečka Alena Sušilová na svoj vzťah ku knihe Pavlin príbeh. Rovnomenné predstavenie stvárnilo stratenú a znovu nájdenú slovenskú autorku Pavlu Cebocli v kontexte známeho diela Virginie Woolf s názvom Vlastná izba. Ďalším krokom k rodovo citlivému divadlu bolo scénické čítanie z kníh švajčiarskej autorky Aglaje Veteranyi. Iveta Škripková spracovala rôzne časti z jej troch kníh Prečo sa dieťa varí v kaši, Polica posledných vydýchnutí a Prečo nie som anjel. Knihohra, ako si v divadle na Rázcestí nazvali tento žáner, podáva obraz nezvyčajnej postavy, ktorú Veteranyi vytvorila aj na základe prežitého. Jej neobyčajný spôsob písania, v ktorom sa pohráva so slovami, ich význammi a s ľudskými predstavami, pretavili herečky a režisérka do divadelného predstavenia s názvom Prečo nie som anjel.

Cesta divadla k Citovej výchove
Hry o ženách priviedli skupinu herečiek pod vedením režisérky Škripkovej k vlastným príbehom. „Stretávali sme sa s osudmi slávnych žien, ktoré nás fascinovali. Ale vždy sme si pritom spomínali na naše mamy a staré mamy. Keď už sme urobili toľko príbehov žien, prečo nestvárniť aj tie, ktoré sú pre nás najslávnejšie?“ opísala herečka Mária Šamajová cestu k autorskému predstaveniu Citová výchova hadej ženy. Pri príprave na toto predstavenie, ktoré sa uvádza pod menom Júlie Meinholmové, sa stretávali, hovorili o svojich mamách, starých mamách a o rodinných vzťahoch. Prezerali si fotografie, ktoré ich vrátili späť o niekoľko rokov. Iveta Škripková napokon vytvorila z týchto príbehov divadelné predstavenie, ktoré vypovedá nielen o vzťahoch medzi matkami a dcérami, ale je aj dôkazom vývoja žien, ktoré začali pracovať na divadelných doskách s rodovou citlivosťou. „Ukazuje sa, že všetci z publika si tam nájdu to svoje. Pretože sú dcérami, synmi, rodičmi a môžu si príbeh porovnávať s vlastnými skúsenosťami. A keď to predstavenie uvidia o niekoľko rokov, znova to bude iné,“ uviedla herečka Alena Sušilová. Citová výchova predstavuje nezidealizované ženy, matky, dcéry a rôznorodé ženské postavy, aké každý deň stretávame na ulici i doma. Posúva hranice mýtu o ženách ako umeleckých objektoch, pretože ony vytvárajú a posúvajú príbeh. Ony sú príbehom.

Keď Anička chce byť futbalistkou
Najväčším experimentom BDNR bolo podľa slov riaditeľky Škripkovej detské predstavenie Anička Ružička a Tonko Modrinka. Toto autorské predstavenie je inšpirované knihou Ružový a modrý svet, ktorá je určená najmä pre učiteľky a učiteľov, ale aj pre širšiu verejnosť. Prináša pohľad na rodové stereotypy v spoločnosti a ich dôsledky pre každodenný život. Predstavenie nerozdeľuje svet na ružový a modrý, ale otvára nové možnosti správania sa, výchovy, nazerania na svet. Hovorí o hračkách, futbale, kreslení, o neposlušných rodičoch a jedinečných deťoch. Herečka Mária Šamajová zoznamuje diváčky a divákov so situáciou, v ktorej sa dievča a chlapec nesprávajú tak, ako by si to predstavovalo ich okolie. Ako to, že sa Tonko bojí myši? A prečo Anička berie bratovi loptu, keď by mala radšej kresliť? A tak vznikla rozprávka, o ktorej hovoria deti, rodičia aj učiteľky a učitelia. „Toto je na Slovensku po prvý raz, čo niekto predstúpil pred učiteľky a malé deti s predstavením zameraným na rodovú tému. Nestretli sme sa s negatívnym prijatím. Deti aj dospelí pochopili, že každý má právo byť svojský,“ uviedla režisérka predstavenia Iveta Škripková.

Rodovo citlivé divadlo
„Rodovo citlivé divadlo mi otvorilo ďalšiu perspektívu v mojej práci. Keď teraz hrám ženskú postavu, tak je plastickejšia, snažím sa ju pochopiť, hľadám jej problémy a pozerám sa na ňu aj cez rodovú optiku,“ vysvetlila zmenu vo svojej práci Mária Šamajová. Mnoho vecí, ktoré herečky tušili, už vedia zaradiť a pomenovať. Prechod z intuitívnej roviny do skutočnosti sa však netýka iba pochopenia stereotypov v divadle, ale aj v súkromnom živote. „Práca a súkromie sa nedá oddeliť. Problém je, že všetko je strašne ušuflíkované, obmedzené. Iba príkazy, zákazy, čierna, biela, ružová, modrá... My teraz spoznávame a ukazujeme aj ostatné odtiene a možnosti sveta,“ vyjadrila svoj pohľad na rodovú problematiku herečka Mária Mackurová. Všetky ženy z Bábkového divadla na Rázcestí, ktoré vystupujú na javisku, alebo stoja za ním, sa stali citlivejšie na okolitý svet. Inak sa pozerajú na reklamy, domácnosť, inak čítajú a inak hrajú. Môžu prekračovať hranice stereotypov, pretože ich lepšie poznajú a stále ešte spoznávajú. Vidia nerovnosti, ktoré doteraz iba nejasne cítili. Predkladajú ich publiku, aby otvárali oči ďalším ľuďom.
Na predstavenia často chodia aj študentky a študenti z Univerzity Mateja Bela. Viac ako rok a pol sa stretávali aj v klube EQ, ktorý organizovalo BDNR. Spolu s expertkami na rodové témy sa pozerali na rôzne spoločenské témy rodovo citlivým pohľadom. Venovali sa mýtu krásy, násiliu páchanému na ženách, rodovo citlivému jazyku i literatúre, reklame, rodovo citlivej pedagogike a ďalším zaujímavým témam. Klub EQ bol súčasťou projektu ruzovyamodrysvet.sk a nadviažu naň stretnutia organizované v rámci nového projektu s názvom T.W.I.G.A.

Kto je Eva Nová?
Vyvrcholením prvej fázy rodovo citlivého divadla a zároveň prezentáciou doterajších výsledkov projektu ruzovyamodrysvet.sk bol v polovici októbra trojdňový festival Nová Eva/Eva Nová. Bábkové divadlo na Rázcestí na ňom odohralo niekoľko predstavení a na divadelné dosky sa postavili aj herečky a herci ochotníckeho Rado(sť)dajného divadla z Kláštora pod Znievom. Práve v ich podaní ožili štúrovské ženy, aby zbúrali mýty o národných hrdinoch. Súčasťou programu festivalu boli aj prednášky rodovej expertky Jany Cvikovej a filozofky Etely Farkašovej. Účastníčky a účastníci tvorivých dielní vytvárali nové metodické materiály pre učiteľky a učiteľov literatúry a prostredníctvom rodovo citlivého písania menili známe ženské literárne postavy.

Poznám jedno divadlo, ktoré stojí na Rázcestí a hľadí neobvyklým smerom. Odbočilo z vychodenej cesty a hľadá si vlastné chodníky. Nešliape po rode, ale uprednostňuje rodovo citlivý prístup.

In: Slovo č.44/2007