ruzovyamodrysvet.sk

Jane Cvikovej sa v roku 1989 zmenil život. Prišla revolúcia, narodila sa jej dcéra a na svet prišlo aj jej ďalšie dieťa, Aspekt, inštitúcia, ktorá vytvorila na Slovensku priestor pre feminizmus. Vtedy mala tridsať, dnes má vyše štyridsať. Aspekt má za sebou výsledky, ale aj tak ešte treba občas niekoho presviedčať, že feminizmus nie je proti mužom.

• Viditeľná je najmä knižná produkcia Aspektu. Vrátili ste do obehu napríklad Jaroslavu Blažkovú, vydali ste zaujímavé domáce aj zahraničné autorky. Ktorá z nich je vaša najväčšia pýcha?

Každú autorku považujeme za svoju pýchu, a to dokonca i autorky jednej recenzie v časopise Aspekt, či študentky a študentov, ktorí prispievajú do jeho internetového pokračovania AspektIN. Každý človek, ktorý je ochotný dať sa na cestu kritického feministického spytovania, je pre nás dôležitý. Autorky z knižnej edície sú viditeľnejšie, ale tiež by som ich nehierarchizovala. Cenné je, že sme pre ženy mohli vytvoriť priestor, kde sa môžu tvorivo vyjadrovať. Či už sú to emigrantky ako Jaroslava Blažková, Irena Brežná, alebo moja spolupútnička z Aspektu Jana Juráňová a z mladšej generácie Uršuľa Kovalyk a ďalšie. Jednoducho, všetky sú pre nás rovnako významné.

• Ženy k vám prichádzajú samy alebo ich vyzývate?

S knižkami sú spojené vysoké finančné náklady, a tak si nemôžeme dovoliť široké vyzývanie. Oslovujeme autorky, s ktorými spolupracujeme v iných súvislostiach a dozvieme sa, na čom pracujú. Niečo zariadi aj náhoda. Napríklad k poviedkam Uršule Kovalyk som sa dostala ako porotkyňa súťaže Poviedka. Jej text síce nezvíťazil, ale zaujal ma. Zistila som, že sa už poznáme zo spolupráce feministických organizácií. Potom sme zistili, že toho napísala viac, a tak sme mohli vydať úspešné knižky Neverné ženy neznášajú vajíčka a Travesty šou. K Jaroslave Blažkovej sme „prišli“ cez diplomovú prácu študentky, ktorej som robila konzultantku. Nasledovala reedícia próz. Zostali sme v pravidelnom kontakte a ten ju povzbudil do písania nových vecí. Kniha Happyendy, ktorá bola nominovaná na Cenu Anasoft litera a našla široký ohlas nielen u kritiky, ale aj u čitateliek a čitateľov, je z obdobia, keď sa starala o ťažko chorého manžela. Dúfam, že jej naša podpora pomohla, aby takúto výnimočnú - vlastne svoju prvú autobiografickú - knižku napísala.

• Aký je rozdiel medzi Jaroslavou Blažkovou a mladšou Uršuľou Kovalyk?

To je práve to zaujímavé! Naše autorky ponúkajú veľkú pestrosť a ich tvorba jasne protirečí jednoliatej predstave „čítania pre ženy“. Medzi Blažkovou a Kovalyk je jednak generačný rozdiel, jednak rozdiel životnej skúsenosti.

• Aký konkrétne?

Jarka Blažková bola v šesťdesiatych rokoch najčítanejšia autorka na Slovensku, ale vzápätí musela zamĺknuť a drasticky sa jej zmenil celý život. Návrat do sveta literatúry deväťdesiatych rokov nebol zrejme ľahký. Som rada, že si zachovala ľahkú iróniu, ktorou sa vyznačovala jej tvorba kedysi, a že táto jej schopnosť ešte dozrela. Má však odstup od jazyka, je v inom jazykovom prostredí, čo je pre spisovateľku problém. Vyriešila ho práve naša spolupráca.

• A Uršuľa Kovalyk?

Tá má zasa také drzé živé gesto. O jej prózach som napísala, že sú punkoidné. Veľmi jasne a presne hovoria o veciach, ktoré stretávame v živote, ale sa hanbíme nahlas povedať, že ich vidíme alebo zažívame. No i ona v sebe občas objaví trocha surrealistickú strunu.

• Je niečo nové vo vzťahu tvorby žien a mužov v slovenskej literatúre? Vyskytujú sa ešte rodové hodnotenia textov?

Ak mám zjednodušovať, teší ma, že existuje čoraz väčší priestor, aby vychádzali nielen vynikajúce knihy od žien, ale aj priemerné, ba až zlé, pretože ženy majú mať rovnakú príležitosť prejavovať sa tvorivo ako muži. Majú právo na svoje výhry a omyly. Je dôležité, aby sa vytvorilo diferencované prostredie pre literatúru, v ktorom je čo s čím porovnávať a z čoho vyberať. Podobne ako v politike, tak aj v literatúre to veľmi dlho fungovalo tak - a v niektorých recenziách to ešte aj funguje - že sa jedna nevydarená kniha napísaná ženou hneď vníma ako dôkaz, že žena nemá čo písať a uverejňovať knihy. Nevydarená kniha od muža sa ešte nikdy nestala dôvodom, aby niekto spochybnil schopnosť mužov tvoriť. Dobre teda, že sa slovenská literatúra rôzni, lebo bola v dejinách, ale aj v súčasnosti, často zaťažená tým, že sa jej dávali všelijaké úlohy.

• Kto má Aspekt na Slovensku najradšej?

Zažívame extrémne reakcie. Buď sú kladné, alebo odmietavé. Asi to svedčí o tom, že robíme niečo zaujímavé a podnetné, čo nenecháva ľudí ľahostajných. Dočkali sme sa aj uznania - od návštevníčok našich podujatí, čitateľov kníh, ale napríklad i od autoriek. V Aspekte sme si vytvorili - aj vďaka iným projektom - vlastný, aj rodovo citlivý jazyk, redakčnú kultúru a politiku, spôsob práce s textom. Myslím, že to autorky oceňujú. Dokonca aj také renomované autorky mnohých kníh ako Jana Bodnárová či Etela Farkašová. A tiež: moja mama hovorievala, že jemná deva je príjemná a máju každý rád, ale ja som bola vždy papuľnatá a takáto „jemnosť“ ma nenadchýnala.

A tak som si povedala - nech ma všetci majú radi. Je mi jedno, kto nás má či nemá rád, skôr je pre nás dôležité, keď s nami niekto zmysluplne spolupracuje, takže môžeme rozvíjať svoju prácu.

• Aké výsledky takáto práca a spolupráca prináša?

Napríklad inscenovanie kníh z Aspektu v Bábkovom divadle Na Rázcestí v Banskej Bystrici. To so svojím tímom vo forme „knihohier“ realizuje riaditeľka a režisérka Iveta Škripková. Vďaka tomu nemajú knihy len papierový život, ale aj život javiskový, čo prináša celkom inú dimenziu. V repertoári je napríklad predstavenie Prečo nie som anjel z kníh Aglaje Veterani. Je nazvané podľa poslednej knižky, ale sú tam zakomponované i predchádzajúce romány Ako sa dieťa varí v kaši a Polica posledných vydýchnutí. Herečky sa pod vedením Ivety Škripkovej stále viac zdokonaľujú v špecifickej podobe rodovo citlivého divadla. V ich vyzrievaní často vidím aj našu cestu - vyšli sme z priania vytvoriť priestor pre ženy, a potom sme narážali na rôzne témy, rôzne problémy, rôzne argumenty, takže to bola často veľmi boľavá cesta. Niekedy totiž prídete na veci, až si pomyslíte - lepšie bolo nevedieť. Stereotypy vraj uľahčujú život, ale napokon - kto povedal, že život má byť ľahký? Mimo rodových stereotypov je rozhodne podnetnejší.

• Je tento pohľad zakódovaný aj v projekte ruzovyamodrysvet.sk?

Tento projekt je zameraný na rodovo citlivú pedagogiku. Teda na takú, ktorá sa zameriava na to, aby sa dievčatá a chlapci mohli rozvíjať ako individuálne bytosti a aby neboli vtesnávaní do vopred pripravených rolí. Vďaka tomu projektu vznikli už štyri predstavenia v spomínanom divadle, spolupracujeme so základnou školou v Trnave, s mimovládnou organizáciou Občan a demokracia a s ďalšími.

• Nebolo by údernejšie, keby ste presadzovali feministické ciele ako politička?

Sľúbila som svojej rodine, že nič také nikdy neurobím. Vždy som bola predsedníčkou triedy alebo niečím podobným, lebo som nikdy nevydržala byť ticho, ale myslím, že som sa už vyčerpala. Politika je fascinujúca. Ale prekáža mi tá miera zjednodušenia, na ktoré človek v politike musí pristúpiť. Hoci chápem, že rozhodnutia sa robia každý deň, život nepočká.

• Radšej nezjednodušujete?

Teraz mi v mojom živote príde oveľa vzrušujúcejšie rozmýšľať o tom, ako sú veci usporiadané, prečo fungujú práve tak, ako fungujú, alebo kto má z takéhoto fungovania úžitok. Takéto otváranie premýšľania o svete je pre mňa zaujímavejšie ako konkrétne riešenie, ktoré je vždy rozhodovaním buď - alebo. Na druhej strane si myslím, že spôsob otvárania premýšľania o svete ako to, dúfam, robíme svojou prácou v Aspekte, vytvára podložie pre to, aby sa rýchle rozhodnutia robili uváženejšie. Napríklad rad zborníkov Aspekty - najnovší je o rodových aspektoch volieb 2006 - sme začali vydávať, keď sa témy z mimovládneho sektora dostali do verejnej politickej diskusie, s tým zámerom, aby sa tá diskusia príliš nezúžila.

• Prečo teda práve vy a feminizmus?

Možno preto, že som sa vždy tvrdohlavo pýtala „prečo?“. A to nielen v období, keď to deti robia. Zostalo mi to dodnes. Chcem porozumieť tomu, čo sa so mnou a s nami deje.

***

Jana Cviková
Narodila sa 30. januára 1963. Prekladateľka, publicistka, editorka, iniciátorka a jedna z hlavných predstaviteliek feministického vzdelávacieho a publikačného projektu ASPEKT, ktorý sa odvíjal od rovnomenného feministického kultúrneho časopisu. V roku 2005 bola nominovaná v rámci medzinárodného projektu 1000 žien na Nobelovu cenu za mier.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v denníku Pravda, 14. júna 2007