ruzovyamodrysvet.sk

"Po preštudovaní štandardných učebníc dejín filozofie v nás môže celkom oprávnene skrsnúť otázka, či históriu (nielen filozofie, ale celej kultúry, spoločnosti) naozaj ´písali´ len muži? Neboli v nej azda prítomné aj ženy, neprispievali do kultúrneho dedičstva špecifickým spôsobom aj ony, no ich príspevok sa zneviditeľňoval, podobne ako sa zneviditeľňovala ich ´kultúrna existencia´? A môžeme sa pýtať ďalej: aké spoločenské predpoklady umožňovali takého zneviditeľňovanie jednej polovice ľudstva, aké boli jeho dôsledky pre životy konkrétnych žien, pre obraz ženy/ženskosti ukotvený v naše kultúre, aj pre celú kultúru a spoločnosť?" píše Etela Farkašová v úvode knihy Na ceste k "vlastnej izbe".

Autorka a profesorka filozofie nazerá za hranicu tých dejín filozofie, o ktorých sa píše v učebniciach. Na vyučovacích hodinách môže byť prostriedkom na oboznámenie žiakov a žiačok s významnými filozofkami v histórii ľudstva, ale aj s tým, prečo sa do učebníc nedostali. Kniha môže byť zároveň inšpiráciou pre prácu na hodinách dejepisu, estetiky a iných predmetov.

Keď čítame veľký príbeh dejín západnej filozofie, stretávame sa so ženou len ako s komplementárnou postavou: milenkou, múzou či manželkou, ktorá doň vstupuje iba preto, aby umožnila lepšie vykreslenie a pochopenie filozofického génia a charakteru muža - hlavného predstaviteľa a zároveň jediného pisateľa tohto príbehu. V monografiách dejín filozofie je žena len zriedka prezentovaná ako filozofka mysliteľka. Ak sa aj občas vyskytne v mennom registri filozofov, slúži jej meno väčšinou len ako odkaz na niektorú z mnohých mužských autorít filozofického kánonu.

Na 136 stranách monografie Dejiny filozofie, ktorá sa používa ako stredoškolská učebnica, je ako jediná ženská predstaviteľka filozofie prezentovaná Simone de Beauvoir. Dočítame sa o nej len to, že sa s ňou počas štúdia zoznámil Jean-Paul Sartre a ostal s ňou po celý život v blízkom vzťahu (Kiczko a kol., 1993, s. 43). V ďalšej, obsahovo rozsiahlejšej učebnici filozofie s názvom Filozofia, ktorá sa, spolu s Dejinami filozofie, nachádza na zozname odporúčaných učebníc pre stredné školy, sa na jej 322 stranách stretneme iba s 3 filozofkami (z celkového počtu 214 mien). Po vyhľadaní príslušnej strany, na ktorú nás register odkazuje pri mene Hannah Arendt, prečítame si nasledovné: Na univerzite v Marburgu pokladali Heideggera, „ako to vyjadrila Hannah Arendtová, za ´skrytého kráľa´ ríše myslenia" (Fürstová - Trinks, 1996, s. 118). Tým sa vstup o jej prínose do dejín filozofie končí.

Na základe štúdia týchto a podobných učebníc možno celkom oprávnene vyvodiť záver, že ženy prispeli k rozvoju filozofického myslenia len veľmi malým, z hľadiska dejín filozofie celkom zanedbateľným podielom.

V prospech tohto názoru však nesvedčí len obrovský nepomer v zastúpení filozofov a filozofiek v príručkách a encyklopédiách dejín, ktorý sme sa naučili vnímať ako bežný (respektíve vôbec ho už nevnímať), ale aj fakt, že ho za všeobecne pravdivý považovali mnohí z významných kultúrnych dejateľov. Tí vo svojich dielach často zastávali názor, podľa ktorého žena nie je predurčená na filozofovanie, keďže na intelektuálne náročnejšiu aktivitu nemá potrebné prirodzené dispozície. Títo autori však ženu nielen vyčleňujú zo sféry rozumu a ducha, ale zároveň ju vymedzujú ako voči rozumu protikladnú, ako ne-rozumné stvorenie. Na antagonizmus rozum/príroda sa tak nabaľuje ďalší - muž/žena. Vzniká tak dichotomická typologizácia rodových charakterov, v ktorej je mužovi priradená racionalita a žene iracionalita a prírodnosť, čiže opačná vlastnosť, ktorá je považovaná za menej hodnotnú.

Práve na základe takejto konštrukcie rodových charakterov sa v spoločnosti vytvárali podmienky, ktoré viedli k vytesneniu ženskej skúsenosti nielen z filozofie, ale i z kultúry v najširšom zmysle. K týmto podmienkam patrí predovšetkým dlhodobé a systematické odopieranie prístupu k vzdelávaniu a mravnej výchove žien, ktoré priamo súvisí s konceptualizáciou ženy ako bytosti neschopnej systematickej rozumovej aktivity. Súčasne sa devalvuje skúsenosť žien. Potlačením ženskej skúsenosti v kultúre následne dochádza k interpretovaniu jej dejín ako „mužskej záležitosti". Mužské sa tak implicitne stotožňuje so všeobecným, s človekom vôbec. „Lenže ten, kto disponuje všeobecným, resp. ´okupuje´ všeobecné, ľudské, univerzálne, má oprávnenie disponovať mocou, od čoho je už len krok k legitimizovaniu hierarchickej povahy vzťahov medzi pohlaviami, v ktorých je mužské nadradené ženskému." (Kiczková, 1994, s. 11.) V boji proti tomuto útlaku je teda rovnako dôležitá negatívno-kritická úloha, spočívajúca v dekonštrukcii tradičných rodových charakterov, aj pozitívna úloha - ich rekonštrukcia takým spôsobom, ktorý nahradí situáciu rodovej nespravodlivosti rodovou spravodlivosťou ako esenciálnou súčasťou sociálnej spravodlivosti. V rámci tejto pozitívnej úlohy je preto dôležité ukázať význam a hodnotu ženskej skúsenosti v procese uchopovania sveta a postavenia človeka vo svete.

Cenným príspevkom k takto vytýčenej pozitívnej úlohe feministickej filozofie je monografia s názvom Na ceste k „vlastnej izbe" filozofky a literátky Etely Farkašovej.

Táto publikácia je súčasťou knižného projektu Postavy/podoby/problémy feministickej filozofie, ktorého cieľom je, ako už názov napovedá, vytvoriť ucelenú zbierku študijných textov feministickej filozofie, ktoré by mohli slúžiť ako lektúra všetkým, ktorí majú o túto problematiku záujem. V knihe Na ceste k „vlastnej izbe", ktorá je prvou časťou pripravovanej edície, autorka zaujímavým a prístupným spôsobom oboznamuje čitateľky a čitateľov s vývinom počiatočnej fázy feministického myslenia, s jeho hlavnými predstaviteľkami a predstaviteľmi, problémami, ktorými sa zaoberali, i návrhmi na ich riešenia.

Úvodná kapitola „Feminizmus ako teória a ako hnutie" je zaujímavým návratom do histórie s ambíciou čítať ju novým spôsobom. Farkašová v nej mapuje ženskú skúsenosť v oblasti filozofie (ale napríklad aj teológie či literatúry) od obdobia antiky až po sformovanie politického hnutia feminizmu v 18. storočí. Sústreďuje sa predovšetkým na prezentáciu takých ideí, na ktoré neskôr nadviazal feminizmus, a ktoré buď implicitne, alebo explicitne vyjadrujú kritiku patriarchálnej ideológie.

Zrekonštruovať obraz ženskej skúsenosti s filozofiou a filozofovaním je však neľahká úloha, keďže táto skúsenosť bola pre svoju „inakosť", ktorá sa vymykala z rámca tradičného dominantného diskurzu filozofie, permanentne potláčaná. Chýbajúce časti mozaiky ženskej skúsenosti preto nestačí hľadať iba na povrchu archívu, ale treba načrieť hlbšie, treba, obrazne povedané, archív „prekopať".

Z výsledkov Farkašovej hľadania sa dozvedáme, že napriek nepriaznivej spoločenskej situácii a často i napriek všeobecnému opovrhovaniu a mravokárstvu sa filozofovaniu so záľubou venovalo množstvo žien, ktoré v ňom nachádzali spôsob vlastnej sebarealizácie i účinný prostriedok kritiky spoločnosti a jej pomerov. Všetkých, čo sú navyknutí na takmer úplnú neprítomnosť žien v dejinách filozofie určite prekvapí množstvo autoriek, ktoré Farkašová uvádza, a ktoré ostro kontrastuje s veľmi malým zastúpením žien vo väčšine učebníc.

V ostatnej časti knihy venuje Etela Farkašová svoju pozornosť Mary Wollstonecraft a Virginii Woolf, dvom pozoruhodným mysliteľkám, ktoré svojimi pokrokovými ideami v mnohom predbehli dobový myšlienkový obzor. Filozofia im vďačí okrem iného za systematické a prepracované vyjadrenie požiadavky emancipácie žien, ktorými vo významnej miere prispeli k formovaniu teoretickej bázy feministickej filozofie. Obe tieto filozofujúce ženy patria do prvej vlny feministickej filozofie a sú označované za jej najvýznamnejšie predstaviteľky.

Farkašová priznáva, že podobu profilu spisovateľky a feministicky orientovanej mysliteľky Virginie Woolf v knihe poznačil jej dlhoročný čitateľský obdiv a subjektívny postoj k tvorbe i osobe Woolf. Tá sa pre Farkašovú stala literárnou i filozofickou inšpiráciou (pozri Farkašová, 2006, s. 10). Prirodzene, niet sa čomu čudovať. Z množstva jej podnetných ideí dnes ťaží nielen literárna veda či sociálna filozofia, ale napríklad aj epistemológia a feministická teória. Práve pre poslednú spomínanú má najväčší význam esej Tri guiney (ASPEKT, 2001), ktorá je kritickou reflexiou patriarchálneho spoločenského poriadku, podieľajúceho sa na útlaku žien, ale aj mnohých iných problémov západnej spoločnosti nachádzajúcej sa na prahu druhej svetovej vojny. Woolf však neostáva len pri kritike spoločenských pomerov, načrtáva aj inšpiratívny program ich zmeny. Jeho súčasťou má byť vytvorenie úplne nového spôsobu poznávania a následne aj nového spôsobu žitia. Kľúčovú úlohu pri tvorbe tohto alternatívneho, lepšieho sveta má zohrávať práve žena, ktorej skúsenosť má obohatiť doteraz limitovaný, škodlivo jednostranný pohľad „zo stredu" o nové perspektívy, ktoré by umožnili lepšie modelovať náš vzťah k človeku a svetu. Esej Vlastná izba, ktorej názov Farkašová zakomponovala i do titulu svojej knihy, vznikla na základe prednášok o „žene a literatúre", v ktorých Woolf analyzovala viaceré aspekty tohto vzťahu, ako aj samotné predpoklady jeho vzniku. Súhrn týchto predpokladov, ktoré musia byť splnené, aby sa žena, ktorá píše, mohla venovať literárnej tvorbe, označuje Woolf metaforou „vlastná izba". Tá teda nie je len symbolom skutočného priestoru na písanie - pracovne, či študovne -, ale aj dostatočného materiálneho zabezpečenia, a v neposlednom rade aj symbolom ženskej tradície v literatúre, na pozadí ktorej a v kontexte ktorej môže autorka rozvíjať svoju literárnu činnosť. Bez tradície ženského písania, píše Woolf, si oveľa ťažšie preráža cestu každá ďalšia generácia spisovateliek. Pri tejto príležitosti možno spomenúť výstižné slová Andrey Dworkin: „Ak sa stratí spisovateľka, strácajú sa aj možnosti žien prichádzajúcich po nej." (Dworkin, 2002, s. 118.)

Dvojdomovosť filozofky a literátky, ktorá Farkašovej dopomohla k väčšej citlivosti k rôznym aspektom literárneho diela, jej umožňuje objaviť aj zvyčajne prehliadané, resp. podceňované aspekty literárneho textu. Román K majáku Virginie Woolf nám napríklad predstavuje ako hudobnú sonátu poskladanú z troch častí odlišnej dynamiky, tempa, rytmu. (Viac o hudobnom zážitku aj z literárneho a filozofického textu píše Farkašová napríklad vo svojej eseji Uvidieť hudbu - pozri Farkašová, 2003.) V monografii Na ceste k „vlastnej izbe" zas zameriava svoju pozornosť na mimoliterárne implikácie „mlčania" v literárnom texte. Poukazuje na to, že tradičný prístup, ktorý mlčanie vôbec nereflektoval (nezvýznamňoval) alebo mu pripisoval len negatívny význam (mlčanie ako stav „bez reči", nemohúcnosť, neschopnosť vypovedať) môže mať aj celkom iný, nový, pozitívny význam. Dôkazom toho je spôsob, akým v texte narábala s mlčaním Virginia Woolf, ktorá ho - ak použijeme hyperbolu - premenila na veľmi špecifický „hlas", často umožňujúci vyjadriť viac ako „bežné" slová. Práve prostredníctvom mlčania, prestávok či prerývanosti výpovede rôznymi pomlčkami môže text odhaliť to, čo by inak bolo slovami neartikulovateľné, nevypovedateľné. Týmto situovaním mlčania do narácie, respektíve používaním mlčania ako istého druhu narácie, vytvorila Woolf nové „reprezentácie mysle a Ja (self)" a zmenila aj zaužívané „predstavy o vzťahu slova a sveta v literatúre" (Farkašová, 2006, s. 160 - 161).

Ako už vyplynulo z ukážky analýzy Etely Farkašovej, valorizácia mlčania v diele Virginie Woolf je len jedným z množstva inšpiratívnych prvkov, s ktorými sa v príručkách o dejinách filozofie tradične nestretávame, a o poznanie ktorých sme preto ochudobnené. Monografia Na ceste k „vlastnej izbe" je preto nevyhnutnou učebnou pomôckou pre všetkých, ktorí chcú získať komplexnejší pohľad na dejiny - nielen feministickej - filozofie. Autorke sa v nej podarilo erudovanou - zároveň však aj nefilozofickej verejnosti prístupnou - formou priblížiť postavy, podoby, problémy filozofického myslenia, ktoré v učebniciach filozofie chýbajú, a to aj napriek tomu, že sa vo veľkej miere pričinili o jeho rozvoj a súčasnú podobu. Ostáva už len vyjadriť nádej, že túto publikáciu budú čoskoro nasledovať mnohé ďalšie knihy s podobným zameraním, čím vznikne solídna báza pre štúdium doposiaľ marginalizovaného, avšak pre lepšie pochopenie filozofie (a aj nás samých) podstatného spôsobu myslenia.

FARKAŠOVÁ, Etela. 2006. Na ceste k „vlastnej izbe" : Postavy/podoby/problémy feministickej filozofie. Bratislava : IRIS. 191 strán. ISBN 80-89256-00-7.

Recenzia bola uverejnená vo webzine ASPEKT in.

Etele Farkašovej vyšli v knižnej edícii ASPEKT aj knihy Stalo sa a Po dlhom mlčaní. Pozrite si videá z prednášky Má umenie rod?, kde Etela Farkašová uvažuje o kontextoch a podmienkach vzniku literárnej tvorby žien. Prednáška sa konala v rámci festivalu Nová Eva/Eva Nová v Banskej Bystrici.


Literatúra

DWORKIN, Andrea. 2002. Cesta v tme. In: Aspekt 1/2002 - Telo sa stalo slovom, s. 16-18.

FARKAŠOVÁ, Etela. 2003. Uvidieť hudbu a iné eseje. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov. ISBN 80-8061-169-6.

FÜRSTOVÁ, Mária - TRINKS, Jürgen. 1996. Filozofia. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo. ISBN 80-08-00279-4.

KICZKO, Ladislav - MARCELLI, Miroslav - WALDSCHÜTZ, Erwin - ZIGO, Milan. 1993. Dejiny filozofie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo. ISBN 80-08-01830-5.

KICZKOVÁ, Zuzana. 1994. Jej inakosť jej identita. In: Štyri pohľady do feministickej filozofie. Bratislava : Archa. ISBN 80-7115-067-3