Ako sme žili v rokoch normalizácie
Rozhovory Oľgy Gyárfášovej s aktérkami spoločenstva vzdoru
Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozprávala s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave. Prostredníctvom svojich príbehov nám umožňujú nazrieť do sveta, v ktorom sa Štátna bezpečnosť usilovala získať kontrolu nad ich životmi. Približujú, ako politickému režimu vzdorovali, akú rolu pre ne zohrávala sieť rodinných, kamarátskych aj vzdialenejších vzťahov, ale aj priestor pre seba. V spomienkach otvárajú témy emigrácie, rodiny, prípravy samizdatov, väznenia, vypočúvania, spoločenstva blízkych ľudí, osobnej slobody a i.
Do rozhovorov s desiatimi aktérkami opozičného spoločenstva nás vovedie úvodný text Oľgy Gyárfášovej. Rozhovory sprevádza glosár, ktorý uľahčuje čítanie žiačkam a žiakom, ozrejmuje základné historické pojmy a udalosti a nabáda na ich ďalšie štúdium. Knihu uzatvára štúdia politologičky Zuzany Maďarovej, ktorá stručne približuje, ako sa na Slovensku píšu histórie žien a ako sa hovorí o období štátneho socializmu.
Na hodinách dejepisu si môžete čítať z príbehov desiatich žien a hovoriť so žiačkami a žiakmi o rôznych otázkach:
- Aké bolo vzdorovať autoritatívnemu politickému režimu?
- Ako rodina, rodičovstvo a konkrétne materstvo ovplyvnili možnosti vzdorovania?
- Aké rôzne podoby môže mať politický odpor?
- Akú úlohu zohrávali (priateľské, partnerské, susedské, rodinné a i.) vzťahy v politickom konaní?
- Aké podoby má verejnosť a verejný priestor v rôznych politických režimoch?
- Ako sa prelína súkromný a verejný, osobný a politický priestor v týchto knižných príbehoch? A ako vo vašich životoch?
- Ako si na roky normalizácie spomínajú vaši rodičia a starí rodičia?
Obsah
OĽGA GYÁRFÁŠOVÁ: V rozhovoroch vediem paralelný fiktívny rozhovor aj sama so sebou a s dobou našej mladosti. Na úvod
***
TAMARA ARCHLEBOVÁ: List, že nikdy nedostanem pas, lebo sa to nezhoduje so záujmami republiky, mám doteraz odložený.
MARTA BOTTA: Mysleli sme si, že nás vo Švédsku prijmú ako hrdinov, lebo sme cítili, že sme hrdinovia. A oni v nás videli kriminálnikov.
ANNA BUDAJOVÁ: Kým vonku, mimo nášho bytu, prevládala sivá s červenými transparentmi, my sme boli oslobodení.
JOLANA KUSÁ: Ľudsky to bolo nesmierne protivné. Vieš, sledovať, ako sa lámu charaktery a akí vlastne ľudia sú. Odvtedy viem o ľuďoch skoro všetko, čo sa dá vedieť.
GABRIELA LANGOŠOVÁ: Samizdaty boli politické, to robil Jano, a v mojom prostredí sa zase robili preklady psychologickej literatúry, niečo ako odborný samizdat.
ĽUBA LESNÁ: Otec potom povedal, že musíme emigrovať. Ja som to prijala, že áno. Ale mama povedala, že nie, a ja, že bez mamy nikam nejdem, tak sme sa rozdelili.
ĽUDMILA PASTIEROVÁ: Keď som Tatarkove Navrávačky prepisovala tretíkrát a začala som „Evulienka, duša moja, srdce moje", tak som už išla spamäti...
JÚLIA SHERWOOD: Odrazu pri pomyslení na to, že by som sa odsťahovala do Prahy a dala na ten „terorizmus", sa otcovi predstava emigrácie zdala prijateľnejšia.
MARTA ŠIMEČKOVÁ: Ja by som o sebe tiež povedala, že som pomáhala. Neviem prečo, ale tiež som mala pocit, že pomáham.
DOROTA ŠIMEKOVÁ: Mali sme modlitbu, kde sľubujeme, že budeme bojovať proti zlu zbraňami ako slzy, pot a krv. Ale on v posudku skončil pri slove zbraňami.
Glosár k rozhovorom
***
ZUZANA MAĎAROVÁ: Spoločenstvo aj „vlastná izba" ako predpoklad politického vzdoru. K spomienkam aktérok z bratislavského alternatívneho priestoru na obdobie normalizácie
***
Menný index
Knihu si môžete objednať na: www.aspekt.sk
***
Podporila Nadácia mesta Bratislavy v rámci projektu „Kniha rozhovorov Oľgy Gyárfášovej so ženami z bratislavského občianskeho disentu“.
Vydanie knihy sčasti podporili aj Bratislavský samosprávny kraj a vaše finančné príspevky v rámci 2%, pravidelných darov a kampane na donio.sk. Ďakujeme.
