Ženy na úteku čelia hrozbám, ktoré zostávajú na okraji záujmu
Iná hodina dejepisu
O tom, čomu sa v médiách a politike hovorí „migračná kríza“, sa dočítate všeličo. Často sa stretneme napríklad s vyjadreniami politikov, ktoré majú znieť ochranársky, a pritom vytvárajú pocit nebezpečenstva. Čo však v skutočnosti zažívajú ženy a muži, ktorí museli utiecť zo svojich krajín? Ako sa ženy na úteku vyrovnávajú s pretrvávajúcou hrozbou násilia? Migrácia je jav, s ktorým sa v dejinách stretávame pravidelne. Na hodine dejepisu môžeme využiť migračné vlny z minulosti na to, aby sme o súčasnej migrácii hovorili v súvislostiach. A aby sme sa mohli porozprávať aj o špecifickej situácii, v ktorej sa migrantky nachádzajú.
„Nikdy (všetky naraz) nespíme. Jedna z nás zostáva vždy hore. Počuli sme príliš veľa príbehov o ženách, ktoré okradli,“ hovorí 38-ročná Samaher z Bagdadu pre portál Al Jazeera. V čase rozhovoru bola tri týždne na úteku z Iraku so synom a dvoma priateľkami. „Som veľmi unavená. Ale aj keď už príde môj čas na spanie, nejde to. Stále mám strach, že sa niečo stane.“
V tranzitnom tábore na macedónsko-gréckych hraniciach prebývajú stovky utečeniek a utečencov vo veľkých stanoch. Nejaký čas tam strávila aj 25-ročná Nammen zo sýrskeho mesta Homs, ktorá musela utiecť vo vysokom štádiu tehotenstva. Porodila v Turecku, kde sa jej podarilo dostať sa včas do nemocnice. Po pôrode zostala v nemocnici dva dni, ďalších desať dní oddychovala, a potom sa s novorodencom vydala na cestu cez Stredozemné more v malom člne.
V roku 2015 utieklo do Európy viac ako milión ľudí. Medzi prvými prichádzali najmä muži, situácia sa však postupne mení a viac ako polovica ľudí na úteku v súčasnosti sú ženy a deti. Podľa správy Amnesty International (január 2016) ženy čelia zvýšenému riziku obchodovania s ľuďmi, fyzického a sexuálneho násilia, krádeže alebo vydierania. Jedným z dôvodov je aj to, že často nesú rodinné financie, pretože muži predpokladajú, že ženy sa nestanú terčom útokov. Deje sa to však neustále. Narýchlo postavené tranzitné, prijímacie a ubytovacie centrá nie sú prispôsobené na to, aby dokázali znižovať riziko rodovo podmieneného násilia, najmä sexualizovaného násilia, ktorému sú utečenky a žiadateľky o azyl vystavené. Ľudia, ktorí s nimi pracujú, nemajú odbornú prípravu a skúsenosti s týmto typom násilia a nedokážu im poskytnúť dostatočnú podporu.
Ženy a dievčatá čelia hrozbe sexuálneho útoku a znásilnenia zo strany prevádzačov, strážnikov v táboroch, policajtov alebo iných utečencov. Niektorí prevádzači sa snažia prinútiť ženy k sexuálnemu styku výmenou za kratšie čakanie alebo lacnejší prevoz. V mnohých tranzitných centrách ženy a muži spávajú v spoločných stanoch a používajú spoločné toalety a umyvárne. V správe Amnesty International ženy opisujú rôzne stratégie, ktoré používajú na zníženie rizika útoku: mnohé z nich nejedia alebo nepijú, aby sa vyhli použitiu toalety, niektoré opúšťajú tábory a spia pod holým nebom, pretože sa tam cítia bezpečnejšie. Po útokoch sa ženy často cítia zahanbené a ohrozené a nechcú o nich hovoriť, muži páchajúci násilie tak zostávajú nepotrestaní.
Viacero organizácií, vrátane UNHCR, Amnesty International, Európskej ženskej loby či Komisie pre utečenky informovalo o situácii utečenkýň a nebezpečenstvách, ktorým sú vystavené. Ako uvádzajú, nemajú zabezpečenú ani základnú ochranu. Neexistuje koordinované úsilie zo strany štátov, ktoré by zohľadňovalo špecifickú situáciu žien a dievčat na úteku. Takéto koordinované opatrenia by mali na riziká, ktorým utečenky čelia, nielen reagovať, ale sa im snažiť aj predchádzať. V súčasnosti však pomoc utečenkám poskytujú predovšetkým mimovládne organizácie, ktorým je často odopieraný prístup na miesta, kde by ich práca bola najviac potrebná.
Mimovládne organizácie sa usilujú trénovať a vzdelávať ľudí pracujúcich v táboroch, aby dokázali rozpoznať riziká aj poskytnúť základnú pomoc. „Zodpovední nemajú ani najmenšiu citlivosť voči rizikám, ktorým sú utečenky vystavené. Hovorí sa najmä o jedle a teplom oblečení, ale nikto nemyslí na bezpečnosť žien,“ hovorí Jelena Hrnjak zo srbskej mimovládnej organizácie Atina.
„Keď ich okradnú, nemajú ako pokračovať v ceste. Ale tranzitnú krajinu musia opustiť do 72 hodín. Takže pre peniaze urobia čokoľvek. Takto sa z nich stávajú obete obchodovania s ľuďmi,“ dodáva Hrnjak. Aj v cieľových krajinách sa ženy a dievčatá stretávajú s problémami ako nedostatočná psychologická a právna pomoc, nemožnosť žiadať o azyl na základe rodovo podmieneného prenasledovania či prekážky v snahe o opätovné zjednotenie rodín.
Európska ženská loby v rámci projektu realizovaného v spolupráci s Komisiou pre utečenky vyzvala vlády, aby realizovali konkrétne kroky, ktoré môžu pomôcť ženám na úteku, vrátane ratifikácie tzv. Istanbulského dohovoru a jeho dôsledného uvedenia do praxe; zohľadňovania špecifických potrieb utečeniek a migrantiek v rôznych politikách a opatreniach; výstavby rodovo citlivých tranzitných a ubytovacích centier alebo úpravy existujúcich centier tak, aby spĺňali kritériá rodovo citlivej humanitárnej spolupráce; rodového vzdelávania ľudí pracujúcich s utečenkami a utečencami; zosúladenia azylového procesu EÚ a jej členských krajín so štandardmi UNHCR a uplatňovanie rodového hľadiska na všetkých úrovniach azylového procesu.
Zdroje:
Al Jazzera: Life as a female refugee: 'You don't know who to trust'
Európska ženská loby: EWL calls on European Council President to listen to refugee #womensvoices
Európsky parlament: The situation of women refugees and asylum seekers in the EU
Komisia pre utečenky: No Safety for Refugee Women on the European Route
Komisia pre utečenky: Women and Girls in the European Refugee Crisis