ruzovyamodrysvet.sk

Prečo čítať Hanu Gregorovú a iné spisovateľky? Ako hovoriť na hodinách literatúry či dejepisu o spisovateľkách, filozofkách, vedkyniach a iných ženách, o ktorých sa bežne z učebníc nedozvieme? Prečítajte si úryvok z článku Jany Cvikovej o hľadaní histórie žien a sebauvedomovacom náboji literatúry. Dozvedieť sa napríklad môžete, čo má spoločné Božena Slančíková Timrava s prvým feministickým kultúrnym časopisom Aspekt. A keď si kliknete na celý článok, zistíte aj to, čo si Elena Maróthy-Šoltésová, Hana Gregorová, Jozef Škultéty či Svetozár Hurban Vajanský mysleli o vzdelávaní žien a ich verejnom pôsobení.

Po boku muža a národa

***
Chýbanie histórie žien a takmer úplná neprítomnosť ženských autorít v symbolickom poriadku, ktorý nás obklopuje a sprevádza v živote, vzdelávaní, čítaní či hľadaní hodnôt, je skúsenosť, čo spája vznik ASPEKTU s najrôznejšími feminizmami a ich podobami. Napríklad Gerda Lerner trvala na význame odkrývania a uvedomovania si histórie žien v rámci rozhýbania tradičnej historiografie, na Západe postupne vznikali špeciálne zamerané historické práce v rôznych odboroch, stúpol záujem o biografie, mimoriadnu pozornosť pútala najmä literatúra a jej tvorkyne. Význam literatúry a jej recepcie v druhej vlne feministického hnutia je nesporný na všetkých rovinách, pričom popri hľadaní literárnej histórie žien ako autoriek a postáv ide aj o silný sebauvedomovací náboj literatúry, o jej spôsob komunikácie s čitateľkami. Tak sa mnohé vedkyne, feministky, spisovateľky a skupiny približovali hľadaniu ženskej autority v kombinácii faktov a intuície. Nemecká spisovateľka Christa Wolf literárne spracovala príbeh historickej Kassandry, viaceré knihy sa stali kultovým čítaním, prostredníctvom literatúry si celé skupiny žien hľadali svoju ženskú autoritu, ktorú im inštitucionálne vzdelávanie neposkytlo. Jeden takýto príklad opísala talianska filozofka Luisa Muraro v príbehu o vzniku Žltého katalógu (pod názvom Matky nás všetkých 1982 vydali Biblioteca di Milano a Biblioteca di Parma), ktorý sa stal podnetom pre vytvorenie teórie sexuálnej odlišnosti: „Všetko sa začalo výberom spisovateliek a ich románov. Hneď sa ukázalo, že čítať budeme svoje obľúbené autorky. Bolo to jediné možné riešenie, keďže iné, objektívnejšie kritériá neexistovali." (Muraro in: Aspekt 2/1994)
Začiatkom 90. rokov pri zakladaní feministického kultúrneho časopisu Aspekt sme sa pri vytváraní priestoru pre ženy tiež orientovali na ženské autority. Hľadanie symbolickej postavy tvorivej ženy v našej kultúre nás spontánne priviedlo k rozhodnutiu pre Boženu Slančíkovú Timravu. Matersky nadrozmerný portrét Timravy sa tak spolu s našou, takmer anonymne zobrazenou skupinkou ocitol na druhej strane obálky prvého čísla Aspektu z roku 1993. V čísle sme publikovali štúdiu literárnej vedkyne Marcely Mikulovej, ktorej práca sa určite stala jedným z dôležitých impulzov pre tento symbolický výber Timravy. Úlohu zohralo aj to, ako Timravu vnímala iná ženská autorita z našej kultúry - Zora Jesenská, ktorá obdivovala najmä jej „odvahu byť nevzorná. Že mala odvahu byť nevzorná, a predsa je z našich najväčších vzorov." (Zora Jesenská O Timrave; cit podľa Aspekt 1/1993, s. 74.) A svoj podiel na našom rozhodnutí mali naše vlastné, individuálne sfarbené spomienky.
Z môjho povinného i nepovinného školského čítania Timravy mi ostalo v pamäti, že Timravine ženské postavy, najmä tie, ktoré sa vyznačovali jasnými autobiografickými črtami, bývajú často charakterizované - veľmi netypicky pre obraz „slovenskej ženy" - ako vzdorovité, priečne, jednoducho nemilé. Okrem toho ma literárna história a jej ľudoví aj vedeckí multiplikátori so sprisahaneckým úškrnom informovali, že autorka bola čudáčka, stará dievka, ktorú mnohí súčasníci označovali za škaredú. Bola to tradovaná poklesnutá verzia tej istej literárnej kritiky, ktorá sa kedysi nadchýnala „neženskosťou" Timravinho písania v zmysle jeho kvality a originality, ako aj „mužskosťou" jej štýlu.
Pri dotykoch so západnými feminizmami sa najmä spočiatku zdalo, že čosi také ako ženské hnutie vo feministickom zmysle (teda také, ktoré kriticky vníma otázku rozdelenia moci medzi ženami a mužmi vo verejnej i súkromnej sfére) nikdy neexistovalo. No od začiatku 90. rokov visela vo vzduchu otázka, čo ženy - aj v našom kultúrnom priestore - vytvorili. Odpoveď prichádza postupne, dodnes existuje len málo príspevkov k tejto téme (napríklad z oblasti literatúry od Marcely Mikulovej, Andrey Bokníkovej, Etely Farkašovej a i.), pre situáciu po roku 1989 je symptomatické, že prvá podrobná štúdia o slovenských spisovateľkách z hľadiska vývinu feministického vedomia pochádza od Američanky, slovakistky Normy Rudinsky. (Rudinsky 1991.)
Rudinsky sa vo svojej monografii o našich najstarších autorkách pokúsila o periodizáciu postavenia žien v slovenskej literatúre, pričom vymedzila tri fázy: 1. fáza - rola múzy - v literatúre písanej mužmi vystupuje žena ako reprezentácia národa, lásky atď. (Woman As Inspiration); 2. fáza - prechod od idealizovanej k reálnej žene - pričom žena „fungovala" ako pomocníčka muža na národa roli dedičnej (Women As Help); 3. fáza - aktivity aj v oblasti ženského hnutia - začiatok literárnej sebareflexie a literárneho sebazobrazovania žien (Women As Women).

Celý článok čítajte na: archiv.aspekt.sk