ruzovyamodrysvet.sk

Pavla Cebocli je autorkou jedinej vydanej knihy. Autobiografia Spomienky chudobného dievčaťa vyšla v Mladých letách roku 1967 pod názvom Osudná karta. „Jedného dňa nám pošta doručila zväzok husto popísaných stránok, na ktorých osemdesiatročná starenka zaznamenala spomienky na dni svojho detstva a mladosti,“ píše v doslove k vydaniu z Mladých liet redaktorka Lýdia Kyseľová. „V tomto rukopise bolo niečo, čo nás dojímalo. (...) záznam o mladosti chudobného dedinského dievčaťa, prežitej v panských domoch po mestách Rakúsko-uhorskej monarchie (...).“ Dnes vydávame spomienky Pavly Cebocli pod prostým názvom Pavlin príbeh.

Kniha Pavly Cebocli sa nikdy od svojho vydania nestala predmetom špeciálneho skúmania a zaraďovania do literárneho kontextu. O autorke existujú dve identické slovníkové heslá z pera literárneho vedca Júliusa Nogeho. Dozvedáme sa z nich, že Pavla Cebocli sa narodila 24. 1. 1885 vo Vyšnom Kubíne a zomrela 16. 3. 1971 vo Svitavách. „Dcéra kamenárskeho majstra taliansko-slovinského pôvodu z Prímoria (Bergogna pri Gorici) a oravskej zemianky (Zuzany Ďurkovičovej, vydatej Gašparíkovej), nevlastná sestra martinského kníhkupca a známeho ľudového spisovateľa Jozefa Gašparíka-Leštinského. Tri triedy základnej školy vychodila vo Vyšnom Kubíne, dve triedy na Bystričke (pri Martine). Potom slúžila v panských domoch najprv v Dolnom Kubíne, od r. 1903 v Pešti a neskôr vo Viedni, kde sa vydala a odkiaľ sa po skončení prvej svetovej vojny a po smrti svojho muža vrátila k jeho rodine do Zastávky (pri Brne). R. 1945 sa presťahovala do Svitáv, kde prežila aj záver života.“ (Encyklopédia slovenských spisovateľov, Obzor 1984; Slovník slovenskej literatúry, prvý diel, Slovenský spisovateľ 1979)

„Chybou mnohých žien (...) je myslieť si, že žena nie je nikomu nič dlžná, a nevidieť, čo dlží iným ženám - tej, čo ju priviedla na svet, tým, čo ju mali rady, tým, čo ju niečo naučili, tým, ktoré sa obetovali, aby sa jej na tomto svete lepšie dýchalo... Cena ženskej slobody spočíva v splatení tohto symbolického dlhu. Ak ho žena nevidí, ak sa ho nenaučí splácať, nikdy nebude slobodná, svet pre ňu zostane miestom, ktoré premysleli a ovládajú iní. (...) Jednoduchá vďačnosť vo vzťahu medzi ženami je aktom, na ktorom sa prakticky zakladá ženská sloboda.“ (Luisa Muraro: Sexuálna diferencia. In: Aspekt 2/1994, s. 10, 11.)

Vyrastali sme v mužskom literárnom kánone, ktorý sa tvári ako neutrálny, ani mužský, ani ženský, len „všeobecne ľudský“, a preto sme neboli naučené hľadať svoje literárne matky. Možno sme dokonca na nejaký čas uverili, že máme len otcov. Sotva sme však mohli uveriť tomu, že sme Pallas Atény, čo vyskočili svojmu božskému otcovi z čela, aj keď sa od nás podobná miera lojality k mužským autoritám a autorom očakávala a stále očakáva. Dlho sme boli presvedčené, že do literárneho kánonu sa celkom samozrejme dostáva len zaručená kvalita, takže fakt, že ženy sú zväčša iba okrajovou záležitosťou, je sám osebe výrečný. Miera nestotožnenia sa s takýmto kánonom sa však časom a skúsenosťami zväčšovala. Nepopreli sme seba, neodmietli sme vlastné pochybnosti, nescenzurovali sme vlastnú nespokojnosť. A tak, poučené inými literárnymi kontextmi, v ktorých ženy hľadali a nachádzali svoje literárne matky, pustili sme sa do hľadania aj my na Slovensku.

Niektoré mená sme od začiatku veľmi dôverne poznali, no až pri opätovnej lektúre sme zisťovali, nakoľko sú naše zasunuté spomienky z detstva a školských rokov pokrivené tým, že sme boli nútené dívať sa na ne cez „prizmu“ práve onoho literárneho kánonu. Niektoré autorky ako Elena Maróthy-Šoltésová a Terézia Vansová sa týmto spôsobom ocitli na zaprášených policiach údajnej sentimentality, ďalšia - Timrava -, i keď zjavne neprehliadnuteľná a nespochybniteľná, bola zasa pasovaná za „mužsky píšucu autorku“, hoci ju vďaka svojej dospelej lektúre chápeme výlučne ako autorku ženskej skúsenosti. Prešlo zopár rokov, kým sme si mohli dovoliť luxus vzbury, otázok, hľadania bez toho, aby sme sa báli, že budeme označené za tie, čo sa vyžívajú v „slabej“, „sentimentálnej“, „nekvalitnej“ a ktovie ešte ako poklesnutej literatúre. Hľadanie a nálezy však boli a sú pre nás Aspekťáčky a s nami hádam aj pre iné ženy fascinujúce.

Čimova mama Ľudmila Podjavorinská pred nami stojí ako žena s politickými nárokmi. Hana Gregorová, v „kánone“ známa najmä ako Tajovského manželka, s imidžom trochu frivolnej a trochu znudenej paničky s čudnými literárnymi ambíciami, sa zrazu pred nami vyníma ako prvá žena, ktorá v slovenskom kontexte celkom suverénne používala slovo feminizmus, reflektovala skúsenosť žien s nevídanou otvorenosťou a za tento krok bola odsunutá do literárneho nebytia. Po takýchto prekvapeniach bolo a je zrejmé, že sa oplatí pátrať ďalej. A tak teda my, zvedavé dcéry neznámych matiek, pátrame po vlastnom podhubí. Rozhliadame sa po policiach prepchatých mužskými autormi. Hľadáme v zabudnutom detstve. Lovíme v pamäti, ktorá funguje tak, ako bola natrénovaná - podľa mužského symbolického poriadku. Opravujeme a korigujeme tú pamäť a prichádzame na jej groteskné pokrivenia, na nespravodlivé úsudky, ktoré sme sa namemorovali kedysi dávno. Našťastie nám v mysli kde-tu vytŕča akási nepokojnosť, nástojčivá spomienka, otáznik, ktorý nijaká autorita nezodpovedala, hoci odpovede boli tesané do mramoru a vieme ich naspamäť, no čnejú nám v hlavách nepochopené, neprijaté. Listujeme v encyklopédiách, slovníkoch, učebniciach, dejinách. Listujeme, a len občas zbystríme zrak - pri koncovke -ová. Takých nie je veľa. A len pri bedlivejšom listovaní našej pozornosti neujde autorka bez tejto koncovky s podivuhodným mužským menom, zjavne cudzieho pôvodu – Pavla Cebocli.

„To, čo nám vyrozprávala Pavla Cebocli, nie sú nijaké neobyčajné hrdinstvá, ani záznam o národnom sociálnom prebudení,“ píše vo svojom doslove ku knihe Lýdia Kyseľová. „Je to svieže a vecné rozprávanie o živote na prelome storočia najprv vo Vyšnom a Dolnom Kubíne a potom najmä v Pešti a vo Viedni. Jednoduché záznamy a postrehy stelesňujú tu mnohé osudy chudobných slovenských dievčat pred prevratom,“ píše v slovníkovom hesle Július Noge. Ženská skúsenosť, aj keď trochu bagatelizovaná.

Pavlin príbeh je akoby rekonštrukciou denníkových záznamov. Pamäť, zapamätúvanie, spomínanie funguje spoľahlivo. Udalosti, postavy a mikropríbehy akoby boli uschované v zadnom priečinku, odkiaľ ich autorka môže spoľahlivo vytiahnuť. Drobné záznamy premenené do viet, súvisia navzájom podobne ako súvisia dni, čo plynú za sebou, každý naplnený niečím iným, pospájané len príslušnosťou k tomu istému osudu, k jednému pohľadu, k tej istej skúsenosti, nadobúdanej postupne. Kniha sa začína autorkiným útlym detstvom a končí sa koncom prvej svetovej vojny, vznikom ČSR. Napriek smrti najbližších ľudí, napriek beznádejnej situácii sa kniha končí vetou: „Život išiel ďalej.“ Pavlin príbeh pokračoval teda za hranicami tlačeného slova ďalej, v realite životom autorky v Zastávke pri Brne a neskôr v Svitavách, v Čechách. Pátranie po nej prinieslo úspech, skontaktovali sme sa s vnukom Pavly Cebocli Václavom Párom, synom jej dcéry Pavly. Podľa jeho slov kniha Pavlin príbeh vznikla na základe zápiskov. „Babička ich měla celé sešity,“ povedal nám pán Václav Pár do telefónu. Život teda „išiel ďalej“ a bol aj zaznamenávaný, hoci sa už nestal literatúrou.

Pavla Cebocli žila v detstve a v mladosti svoj život v cudzích domoch, pretože odmalička u niekoho slúžila. Žila svoj život aj pod viacerými menami. Po smrti prvého manžela sa neskôr znovu vydala. Svoj príbeh napísala a vydala pod svojím dievčenským menom, ktoré bolo menom jej otca. Cudzie, nezvyčajné meno.

V rodine mala aj jedno slávne literárne meno: „Potajomky som čítavala Černokňažníka, najmä Jana z búdy. Vtedy som nevedela, že to píše môj brat Jožko.“ Bol to Jozef Gašparík, mamin syn z prvého manželstva.

Pavlina matka teda bola matkou dvoch literárne činných ľudí. Keďže mali rozdielnych otcov, nie je celkom nelogické hľadať stopy literárneho talentu práve u nej.

Pavla Cebocli spomína na svoju mamu a jej literárny talent takto: „Raz večer k nám prišiel staviteľ a prosil mamu, aby mu zložila nejaký pekný vinš. Ľudia mu vraj povedali, že vie pekne skladať. Maďarský vinš že už má, ale slovenský ešte nie. Mama mu to sľúbila, ale napísať že si ho musí sám. Mama nevedela písať. Čítať vedela veľmi dobre, najmä švabach v Biblii. Ľudia ju často chodili prosiť, aby im zložila vinše na svadbu. Ale každému to neurobila, len komu chcela. Vo dne robila a v noci skladala. Za tri dni vedela vinš naspamäť a naučila ho aj toho staviteľa, ktorý ho pred panstvom vinšoval. Aj nás pozvali na tú slávnosť a sám ‘osvícený’ mame podal ruku a poďakoval sa jej. Páni sa čudovali, že neučená dedinská žena má taký talent. Mama sa rada zasmiala a vtipom vynikala aj medzi zemianskymi figliarmi. Zavše k nej tajne niektorý prišiel, aby mu zložila verše na to, čo sa práve v dedine šustlo. Mama naskladala, dotyčný si to zapísal, a na druhý deň už to mal nepriateľ na vrátach. Raz komusi zdochol pes, zašil ho do vreca a vrece vyhodil na cestu. Práve sa zvážalo obilie. Po ceste sa vezie druhý zeman, zbadá vrece, zoskočí, ohmatá ho a vyhodí na voz, lebo si myslel, že niekto stratil šunky. V humne potom vrece rozpáral, a keď videl, že si domov doniesol smradľavého psa, vyviezol ho zasa na cestu. Ale ten, čo to nastrojil, všetko pozoroval a večer už bol u mamy. Celá dedina sa zabávala na tom, ako to mama zložila do veršov. Lenže potrafený sa onedlho tiež u nej objavil a uprosil ju, aby aj jemu niečo zložila na toho strojcu, lebo ten tiež mal dosť masla na hlave.

Mama mala veľmi dobrú pamäť a vedela pekne rozprávať. Zavše som ju prosila, aby mi povedala niečo zo svojej mladosti.“

A na inom mieste: „Na svadbe sa vinšovali všelijaké vinše, mnohé z nich naskladala moja mama. Za to sa jej vždy odvďačili výslužkou.“

Matka Pavly Cebocli mala nesporne literárny talent a je jednou z tých stratených autoriek, ktoré sa nemohli nikdy prejaviť. Lenže nepatrila do zámožnejšej spoločenskej vrstvy a nebola ani mužom svojej spoločenskej vrstvy.

„Keď čítame o nejakej bosorke, ktorú ponárali pod vodu, o žene posadnutej diablom, o múdrej bylinkárke alebo aj o veľmi význačnom mužovi, ktorý mal matku, vtedy sme, myslím, na stope autorky románov, umlčanej poetky (...) ba trúfala by som si hádať, že Anonymom, ktorý zložil toľko básní a nepodpísal sa pod ne, bola neraz žena.“ (Virginia Woolfová: Vlastná izba, Kalligram 2000, s. 275)

Syn tejto talentovanej ženy sa však aj napriek chudobe a príslušnosti k vtedy utláčanému národu tým literátom stal. Jeho matke sa dostalo cti a slávy len cez neho, a až po smrti. „Keď umrel v Kubíne zeman alebo zemianka, zemania niesli rakvu od domu až na cintorín. I moju drahú mamu tiež tak niesli samí starší zemania v sviatočnom kroji. My sme s tým ani nerátali, pohrebný voz bol už objednaný, ale zemania jej vzdali poslednú zemiansku česť. Bratia boli prekvapení. Tá úcta patrila im, najmä Jožkovi. Leštiny, Kubín a Podkryváč vedeli, že je spomedzi nich a že má úctu i v Martine medzi prvšími Slovákmi. Bol vtedy už kníhkupcom, mama vedela, že píše a podpisuje sa Leštinský.“

Osud žien, ktoré mohli byť uctené len ako matky synov, akceptovali dokonca aj ženy samotné bez reptania.

Pavla Cebocli je autorkou textu, v ktorom je zapísaná ženská skúsenosť, ale aj ženské mlčanie. Správne socializovaná žena, akokoľvek svojbytná, odpúšťa, prepačuje, miluje aj napriek zdravému rozumu a najmä, nechá sa zavliecť do nepriateľstva voči ženám, sestrám, svokrám, len aby si udržala svoje ponížené miesto v mužskom symbolickom poriadku, pretože iné miesto a iný poriadok pre ňu neexistuje, nemôže existovať. Alternatívou je len vylúčenie.

„Možno to Hugova rodina schválne zdržiavala. Už tu bol júl a žiadne listiny nedošli. Hugo bol nervózny a podráždený.

Páni odcestovali jedného dňa do Pešti, Anička bola u matky a ja som si sama vo vile šila výbavu. Hugo prišiel za mnou a využil chvíľu. Stalo sa to, čo som mu chudákovi nikdy v srdci nemohla celkom odpustiť. Preplakala som celé noci, láska sa zmenila na žiaľ a utrpenie. Darmo ma Hugo tešil, že listiny už dôjdu a budeme svoji. Nechodili. Keď som si pomyslela na svojich drahých doma, radšej by som sa nebola videla na svete.“ Sexuálne naplnenie vzťahu, ktorý sa schyľoval k svadbe, no bol zdržiavaný byrokraciou, sa chápe ako zlyhanie ženy. Iná žena - Hugova matka, teda Pavlina svokra - proti nej toto zlyhanie zneužije a poštve ju proti vlastnej rodine. „Aliancia starej ženy a mladej ženy naháňa strach mužom (...) Vzťah zdôverovania sa je aliancia, kde stará žena predstavuje uvedomenie, ktoré v sebe nesie skúsenosť porážky, mladá žena zasa zosobňuje samozrejmé nároky voči životu, a obe vstupujú do komunikácie, aby sa vzájomne posilnili.“ (Luisa Muraro: Sexuálna diferencia. In: Aspekt 2/1994, s. 10, 11.)

Pamäť ženy však v Pavlinom príbehu nekoriguje mužské zlyhania, uchováva ich ako zažitú trpkosť, ktorá je odteraz súčasťou jej života. Nevytesňuje, no nepomyslí ani na vzburu. „Po obede sme sa s plačom rozlúčili a ja som šla s Hugom do svojho nového domova do Rímskych kúpeľov. Tam mala byť prichystaná rodinná svadobná hostina. Šla som smutná, namiesto bielych šiat som si kúpila čierny kostým a bielu blúzku.“ A na inom mieste: „Ťažko som ochorela. Stratila som nenarodené dieťatko a sama som potom biedne živorila asi dva mesiace. Hugo musel začas i variť a brával si jedlo so sebou. Ale zotavila som sa a pracovala som zas ako predtým.“

Ženy často pokračujú v dedičnom hriechu negovania ženských sietí, a tie potom, namiesto toho, aby zachraňovali, škrtia. No táto kniha by nebola vznikla, keby pri jej zrode kedysi dávno nestáli najmenej tri dobré sudičky. Tou prvou sudičkou bola Pavlina mama, zjavná stopa po literárnej genialite, „žilka“, čo obživla v Pavle. Tou druhou bola - podľa rozprávania Václava Pára - jej neter Viera Gašparíková, ktorá ju na sklonku života nahovorila, aby svoje spomienky upravila do podoby textu. Tou treťou je dnes už nežijúca redaktorka Mladých liet Lýdia Kyseľová, ktorá text neodmietla, ale redakčne s ním pracovala a vyprevadila ho do sveta s veľmi priaznivým doslovom.

Samé tiché pracantky, ktorým sláva z literárneho neba nekynie ani náhodou. Myslím, že tú slávu ani nepotrebujú, predstavujem si ich ako múdre ženy. Vedia, že literárne nebo nie je posiate hviezdami, skôr gýčovými lampiónmi a že treba mať poriadne rozmazané videnie, aby sa tejto ilúzii dalo uveriť.

„Symbolický dlh voči matke sa spláca viditeľným spôsobom, verejne, spoločensky, pred očami všetkých, žien i mužov.

Pozitívny, oslobodzujúci zmysel tohto splácania na druhej strane však, rovnako ako sám význam materskej autority, možno len ťažko pochopiť bez politickej praxe vzťahov medzi ženami.

Tento fakticky presúva materskú postavu od maskulínnych imaginácií a nanovo ju prezentuje pre nás v takých podobách, ktoré zodpovedajú našim potrebám a záujmom. (...) Cez získanie slobody a sily voči svetu vieme, že naše túžby sú legitímne a že ich legitimovala ženská autorita. Symbolickými formami tejto autority sú konkrétne činy, ktoré prinášajú slobodu a úctu k sebe samej.“
(Luisa Muraro: Sexuálna diferencia. In: Aspekt 2/1994, s. 10, 11.)

Vydanie knihy Pavly Cebocli je takýmto konkrétnym činom, ktorý môže priniesť slobodu iným ženám, povzbudenie, i úctu voči sebe samej.

Text pôvodne vyšiel ako doslov ku knihe Pavly Cebocli Pavlin príbeh, ktorú v roku 2005 vydalo Záujmové združenie žien Aspekt.

Informácia o knihe
Divadelné predstavenie Pavlin príbeh