ruzovyamodrysvet.sk

Koniec júna prináša záver školského roka, počas ktorého život našich detí významne spoluutvárala škola. Škola, ktorá v našej krajine obvykle stavia na svojej inštitucionálnej autorite. Len máloktorá škola vie, že sa môže uchádzať o autoritu, zaslúženú rešpektom voči svojim protagonistom.

Povinnej autorite nezvykne prekážať, že spojenie „musím sa učiť“ vytlačilo „chcem sa učiť“ a že pracuje s nátlakovými prostriedkami zvanými známky. Známky vyjadrujú všeličo; okrem momentálnej pripravenosti či nepripravenosti na požiadavky konkrétneho predmetu a očakávania konkrétneho vyučujúceho signalizujú, že jednou z hlavných hodnôt našej kultúry je úspech v súťaži. Úplatky za dobré známky a zaracha či facka za zlé sú bežnou súčasťou „výchovnej“ praxe. Kvôli známkam svoje deti podplácame, vydierame, vyhrážame sa im.

O čom svedčí vysvedčenie? Napríklad o tom, ako sa naše dieťa prispôsobuje, ako v škole „zapadne“, ako vyhovie. O jeho vzťahu k životu a poznávaniu z neho veľa nevyčítame. Skúsme sa namiesto vyprázdnenej otázky „aké bolo vysvečko“ opýtať napríklad „ako sa máš, máš v škole kamarátov, čo ťa teší“ a podobne.

V školách pracujúcich na princípoch alternatívnych pedagogík, ako sú waldorfská, montessori atď., sa neznámkuje. Hotová katastrofa, však? Ako sa deti, čo ich absolvovali, uplatnia v normálnom živote? Nejaké šance majú; povedzme šancu, že poznávanie môžu považovať za zaujímavé, ba dokonca vzrušujúce, že za úspech považujú nielen víťazstvo nad inými, ale práve momenty, keď s ostatnými dokážu zmysluplne, konfliktne a tvorivo spolupracovať. A ak by sa náhodou pri predstave neznámkovanej školy rútil niekomu svet, pripomínam, že aj tieto pedagogiky majú svoje spôsoby hodnotenia. Život v škole vnímajú ako celostný proces, nevytrhávajú z neho čiastkové výsledky. A deti sa vedia kriticky popasovať aj so sebahodnotením.

Keď nadíde deň vysvedčenia, pripomeňme si – ak sme učiteľky či učitelia, že je to naše spoločné vysvedčenie, ak sme minister školstva, že schopnosťou sebakritiky práve neoplývame, ak sme žiak či žiačka, že od vysvedčenia síce závisí všeličo, ale určite nie všetko, no a ak sme rodičia, spomeňme si na vlastný pocit, keď nás známkujú.

Pôvodne vyšlo v časopise Nota bene 49/2005, ktorý vydáva občianske združenie Proti prúdu.