ruzovyamodrysvet.sk

Spomínam si na írečitú príhodu z návštevy slovenského vidieka. Spolu s manželom, tehotným bruchom a psom sme prechádzali podhorskou dedinkou, keď tu pred krčmou miestny obyvateľ tak po chlapsky privolá môjmu mužovi, ukazujúc na uťahanú kobylu: "Nože, nevymeníš za babu?" Dobrý obchod, no nie? Dve pracovné sily naraz, baba aj s faganom.

Hoci sa ešte i dnes deti chápu ako príspevok do rodinného rozpočtu, splnenie demografickej povinnosti, či daň spoločenskému statusu, zväčša si ich už pestujeme ako "to najdrahšie" len tak pre radosť a starosť. Môžeme ich chrániť, ľúbiť, môžeme sa nimi chváliť, hrať sa s nimi, naklásť na ne svoje nesplnené sny a neodreagované hnevy. Napriek všetkej láske je v každodennom konaní a cítení plné rešpektovanie autonómie dieťaťa nezriedka veľmi problematické. Jednak preto, že sme chybujúci ľudia, ale v neposlednom rade aj preto, že sme odchovaní neúprosne autoritárskymi štruktúrami slovenskej tradično-socialistickej reality. Naozaj nie je ľahké neuprieť dieťaťu právo na vlastný výber, na vlastné ÁNO a NIE. Nie je ľahké riskovať jeho samostatnosť a uvedomiť si, že nám dieťa nepatrí.

Zo starých dobrých výchovných metód sa mi do pamäti vštepilo najmä poverčivé presvedčenie, že keď sa o zlých veciach nehovorí, tak neexistujú, ako aj všeobjímajúca požiadavka "buď slušné dievčatko". Mlčanie a slušnosť ako záruka šťastia. A ja som naozaj bola slušné dievčatko. Preto som sa vojakovi- exhibicionistovi za to, že sa mi predviedol, ešte aj slušne poďakovala a pozdravila. Keďže som sa cítila vinná, nikomu som sa nezverila, nikoho som sa dlhé roky na nič nespýtala.

Dôležitejšia ako pokrytecká a nediferencujúca výchova k slušnosti je očividne výchova k sebaúcte: cez poznanie, že o svojom tele rozhoduješ ty, že tvoje pocity sú dôležité, že vieš rozoznávať príjemné a nepríjemné pocity/dotyky, že máš právo povedať NIE, že sú dobré a zlé tajomstvá, že treba o problémoch hovoriť a hľadať pomoc. Jedinou prevenciou sexuálneho zneužívania detí je výchova k schopnosti stáť si za svojím NIE.

Vzhľadom na ohrozenie detí neznámymi páchateľmi je nevyhnutná premena ireálnych obáv na reálny strach: vysvetlením, kto je exhibicionista, pedofil atď., ako aj rozvíjaním schopnosti ohradiť sa voči požiadavkám autorít (starších, učiteľov/učiteliek, milých ujov). Reálny strach je zmysluplný, upozorňuje na nebezpečenstvo. Je dôležité sa s dieťaťom dohodnúť na dodržiavaní pravidiel týkajúcich sa miesta a času jeho pohybu. Nebezpečenstvo, ktoré hrozí, treba čo najkonkrétnejšie pomenovať. To je však možné iba vtedy, ak tematizujeme svoj vlastný strach - zo svojho detstva, o svoje dieťa, zo svojich reakcií, z reakcií svojich blízkych...

Keďže však k 90 % prípadov sexuálneho zneužívania dochádza v rodinnom kruhu, resp. v sociálnom mikrosvete, platí ono NIE i voči blízkym.

Sexuálnym zneužívaním detí sú akékoľvek sexuálne aktivity dospelého, zamerané na dieťa, ktoré na aktuálnej úrovni svojho emocionálneho a intelektuálneho vývoja nie je schopné s týmito sexuálnymi aktivitami informovane a slobodne súhlasiť.

Dospelý pritom využíva asymetrické mocenské vzťahy medzi dospelými a deťmi, aby dieťa prehovoril a prinútil ku kooperácii. Zaväzuje dieťa mlčaním, a tým ho odsudzuje na bezbrannosť a bezmocnosť.

Pre dieťa je na začiatku takéhoto vzťahu ťažké určiť hranice medzi pozitívnym telesným kontaktom a sexuálnym prechmatom. Páchateľ plánuje zneužitie od začiatku vedome. Sexuálne násilie sa začína tam, kde sa páchateľ vedome pokúša ukájať na tele dieťaťa alebo sa ním nechá ukájať. Pritom je nepodstatné, či dieťa s takýmto konaním "dobrovoľne" súhlasí, alebo nie. Sexuálne zneužívanie je vždy aktom násilia, a to aj vtedy, keď páchateľ nepresadzuje svoje záujmy fyzickým násilím. Každá forma sexuálneho zneužívania, aj bez penetrácie a bez použitia fyzického násilia, uvrháva dieťa do citového zmätku a zanecháva závažné psychické následky.

Seriózne čísla, resp. odhady o rozsahu sexuálneho zneužívania detí na Slovensku sú zatiaľ neznáme. Médiá považujú tragédiu detí a rodín za šteklivú tému, kriminalisti ju bagatelizujú mizivým číslom súdne riešených prípadov, spoločnosť tento problém vytesňuje, nemá záujem dozvedieť sa pravdu. Alarmujúco pôsobia prvé signály z detskej linky, veď počet odhadovaných prípadov napr. vo Švajčiarsku je 40 000...

Páchatelia nie sú monštrá ani chorí ľudia, obvykle sú to úplne nenápadní muži.

Drvivú väčšinu - 90 % - páchateľov totiž skutočne tvoria muži.

Predovšetkým dievčatá sú často zneužívané tými najbližšími, mužmi v otcovskej role. Medzi obeťami sú dve tretiny dievčat a jedna tretina chlapcov.

Napriek vládnucej predstave o spolupáchateľstve, resp. spoluvine pubertálnych dievčat provokujúcich vyzývavým správaním svojich otčimov, otcov, dedov, sú najčastejšie postihnuté 6 - 11 ročné dievčatá, potom 0 - 5 ročné a až potom 12 - 16 ročné. Najmä v prípade zneužívaných dievčat dochádza k zneužívaniu v blízkej rodine, preto sa musia dievčatá navyše obávať rozpadu rodiny, čo samozrejme sťažuje možnosť odhalenia či sebaobrany. Tento aspekt je pri zneužívaní chlapcov zriedkavejší, najčastejšími páchateľmi sú v ich prípade tréneri, učitelia a pod.

Výskyt sexuálneho zneužívania v rodine nie je viazaný na nejakú spoločenskú vrstvu, ale na isté charakteristiky rodinného prostredia: striktné pohlavnošpecifické rozdelenie rol, sociálna izolácia, výrazne autoritatívne štruktúry, rigidné sexuálne normy, prísna morálna klíma.

K sexuálnemu násiliu dochádza na pozadí patriarchálnej spoločnosti, ktorá je charakterizovaná asymetrickým rozdelením moci medzi mužmi a ženami, ako aj medzi dospelými a deťmi.

Podstatnou súčasťou prevencie je kritická konfrontácia so socializáciou dievčat a chlapcov, podliehajúcou striktným rodovým stereotypom. Rodový stereotyp je súborom očakávaní kladených na človeka ženského a mužského pohlavia.

Nerodíme sa ako dievčatá (a chlapci), ale stávame sa nimi. (Simone de Beauvoir)

Ženskosť

Základné pravidlo:
Žena v žiadnom prípade nesmie chcieť byť ako muž.
Očakávania voči dievčaťu/žene = ženská rola
- je skromná, uspokojí sa s miestom, ktoré zvýši
- je nežná, mäkká, poddajná, citlivá
- nevie, čo chce
- pýta sa, nechá si poradiť
- obdivuje iných
- hovorí najmä o osobných záležitostiach
- mnohé strpí
- čaká na priateľa
- preberá jeho záujmy
- opustí svoje priateľky
- klebetí s priateľkami o iných, zradí dokonca aj svoju najlepšiu priateľku
- nechá sa pozývať
- je nesamostatná
- prenecháva iniciatívu mužovi
- je zhovievavá, prepáči mu jeho slabosti a chyby
- dbá na to, aby sa muž necítil slabý, podriadený
- robí kompromisy, ustupuje
- vzdá sa kariéry v prospech muža
- zodpovedá za náladu a atmosféru
- stará sa o rodinu, o iných
- atď.

Mužskosť

Základné pravidlo:
Pretože muž nie je žena, nerobí to, čo robí žena.
Očakávania voči chlapcovi/mužovi = mužská rola
- robí si nárok na miesto
- je obrnený, neukazuje city
- vie, čo chce
- rozhoduje sa sám
- je neochvejný, vytrvalý, jasný, myslí si to, čo hovorí
- nerozpráva o osobných veciach, rád sa vystatuje, hovorí o svojich výkonoch, hrdinských činoch
- nič nestrpí
- nechá priateľku čakať
- nevzdá sa svojich záujmov
- nevzdá sa svojich kolegov/priateľov
- je dobrý kamarát, verný pristeľ, dodrží, čo sľúbil
- je ten, čo pozýva
- rozhoduje, je samostatný
- chápe sa iniciatívy, je aktívny
- nemôže priznať slabosť
- chce byť silnejší, múdrejší a chce viac zarábať
- nerobieva kompromisy
- robí kariéru s pomocou a podporou ženy
- zodpovedá za finančné zabezpečenie
- záleží mu na úspechu v povolaní
- atď.

Rodový stereotyp je, keď v šlabikári vykonávajú ženy "typicky ženské" a muži "typicky mužské" práce (ženy varia, perú, učia, šijú / muži liečia, opravujú stroje, jazdia na motorke, vyznávajú vernosť rodnej zemi...), keď je v učebnici slovenského jazyka pri výučbe prídavných mien matka "milá, starostlivá, milujúca, pracovitá, čistotná..." a chlap "silný, vysoký, múdry..." a pod. Práve učebnice (ale aj knihy pre deti či reklamy) sú nevyčerpateľným zdrojom stereotypov, ktoré už nemajú v reálnom živote zastúpenie do takej miery, ako je nám to neustále predkladané. Preto ide v škole predovšetkým o takú štruktúru vyučovania, ktorá bude rovnakou mierou podporovať rozvoj chlapcov i dievčat, čo znamená, že vyučujúce/vyučujúci musia vedome sledovať, akú mieru pozornosti venujú obom pohlaviam. Štatistiky z mnohých krajín o neuvedomenom zanedbávaní dievčat hovoria jasnou rečou. Vo výchovnovzdelávacom procese treba neustále spochybňovať tradičné rodové stereotypy, aby obe pohlavia získali väčšiu slobodu pohybu vo svojej role. Pohybu, ktorý vykoľají asymetrické mocenské usporiadanie v spoločnosti. Spochybňovanie rodových stereotypov je, samozrejme, rovnako dôležité nielen v škole, ale aj v rodine a v štruktúre celej spoločnosti. To je zrejme - nielen na Slovensku - utópia. Citlivý prístup pedagogických pracovníčok/pracovníkov však môže aj v jestvujúcich podmienkach deťom sprostredkovať možnosť plnšieho vnímania ich osobnosti.

To je však možné len vtedy, keď si pedagogičky/pedagógovia uvedomia, že prevencia sexuálneho zneužívania znamená:

- redukovanie asymetrického rozdelenia moci medzi mužmi a ženami, medzi chlapcami a dievčatami neustálym spochybňovaním a problematizovaním rodového stereotypu, a teda i svojej vlastnej roly
- objasňovanie pohlavnošpecifickej socializácie dievčat a chlapcov
- rozvíjanie pocitu vlastnej hodnoty u dievčat
- podporovanie a akceptovanie dievčat a chlapcov, keď konajú v nesúlade s príslušným rodovým stereotypom, teda keď
1. dievčatá
nechcú prevziať zodpovednosť za druhých
prejavujú a presadzujú svoje potreby
dávajú priechod pocitom zlosti a agresie
bránia sa fyzickou silou
2. chlapci
pomáhajú druhým, preberajú za nich zodpovednosť, prejavujú porozumenie
dávajú najavo slabosť
vyjadrujú svoje potreby bez agresie a zlosti
snažia sa o spoluprácu a priateľské zladenie záujmov a potrieb v skupine
- senzibilizácie používania jazyka v každodennom styku, aj vo vyučovaní
- redukovanie asymetrického rozdelenia moci medzi deťmi a dospelými

Kritická konfrontácia so socializáciou dievčat a chlapcov je základom preventívnej práce. Pre výchovnú prácu je totiž veľmi dôležitý spoločenský aspekt sexuálneho zneužívania: Sexuálne zneužívanie je zneužívaním moci. Dochádza k nemu v dôsledku využitia mocenskej alebo autoritatívnej pozície, a práve preto spočívajú hlavné príčiny sexuálneho zneužívania v nerovnom rozdelení moci medzi mužmi a ženami, ako aj medzi dospelými a deťmi. To vysvetľuje skutočnosť, že ženy sú zriedka páchateľkami, ale často obeťami sexuálneho násilia a že najčastejšími obeťami sexuálneho násilia sú dievčatá.

Prevencia automaticky predpokladá, že deti sú veku primerane zoznámené s témou lásky a sexuality. Sexuálne zneužívanie je aktom násilia, a nie osobitnou formou sexuality, a preto nepatrí vo vyučovaní do tematickej oblasti "sexualita", ale do oblasti "násilie". Deti sa musia dozvedieť, že v sexuálnom zneužívaní ide o moc, nadvládu a podrobenie a že je to násilný trestný čin.

Popri prevencii prostredníctvom socializácie treba neustále uplatňovať sedem základných bodov preventívnej výchovy, ktorými má byť preniknutý celý štýl výchovy a vyučovania, ako aj osobnosť pedagogičky/pedagóga.

7 bodov preventívnej výchovy

1. O svojom tele rozhoduješ ty
Máš právo rozhodovať o tom, ako, kedy, kde a kto sa ťa dotýka.
Deti musia vedieť, že majú voči svojmu telu sebaurčujúce právo. Podporovaním pozitívneho uvedomovania si tela dieťaťu umožníme, aby bolo na svoje telo pyšné, aby ho malo rado a chránilo ho.
Pozitívne vnímanie vlastného tela sa prenáša aj na psychiku dieťaťa, takže si môže vytvoriť intenzívnejší pocit vlastnej hodnoty. Sebavedomé dieťa sa dokáže lepšie obrániť proti sexuálnemu obťažovaniu.

2. Tvoje pocity sú dôležité
Môžeš dôverovať svojim pocitom. Niektoré pocity sú príjemné a cítiš sa pri nich dobre. Nepríjemné a čudné pocity ti napovedia, že niečo nie je v poriadku. Sme radi, keď sa s nami zhováraš o svojich pocitoch, aj keď sú niekedy zmätené.
Dieťa, ktoré je vystavené sexuálnemu zneužívaniu, často veľmi intenzívne pochybuje o vlastných pocitoch, pretože ho páchateľ/páchateľka núti, aby uznalo sexuálne aktivity za dôkaz lásky a aby úplne poprelo vlastné pocity.
Preto je podporovanie vlastného vnímania dieťaťa a pomenovávanie najrôznejších pocitov dôležitou súčasťou preventívnej práce.
Dieťa, ktoré sa naučilo vnímať vlastné pocity, sa nenechá tak ľahko vydierať a manipulovať. Pri tomto bode je zvlášť obtiažna skutočnosť, že ani väčšina dospelých sa nenaučila hovoriť o vlastných pocitoch. Keď je to pre vás ako učiteľku/učiteľa ťažké, tak môže byť prvým krokom k prekonaniu tohto problému jeho otvorená artikulácia. Rozhodne nie jeho zakrývanie.

3. Existujú príjemné a nepríjemné dotyky
Niektoré dotyky sú príjemné a vyvolávajú v nás pocit šťastia. Sú však aj také, ktoré pôsobia čudne, vyvolávajú strach, alebo dokonca bolia. Dospelí nemajú právo strkať ruky pod tvoje oblečenie a dotýkať sa ťa na ohanbí, penise, zadku alebo prsiach. Niektorí ľudia chcú, aby si sa ich dotýkala/dotýkal tak, ako si to neželáš, lenže nikto nemá právo ťa na niečo také prehovárať alebo k tomu nútiť. Dokonca ani ľudia, ktorých ľúbiš.
V prípade sexuálneho zneužívania sú hranice dieťaťa narúšané rôznym spôsobom. Dochádza k neustálemu narúšaniu emocionálnych a telesných hraníc. Dieťa, ktoré sa naučilo brať hranice svojho tela vážne a brániť ich, má skôr šancu sa ubrániť už náznakom prechmatov.
Dôležitým aspektom prevencie je veku primeraná sexuálna výchova, pretože prostredníctvom nej poskytujeme dieťaťu jazyk na pomenovanie pohlavných orgánov a sexuálnych aktivít.

4. Máš právo povedať NIE
Porozmýšľajme spoločne o tom, v akej situácii by mohlo byť nesprávne poslúchať bez ohľadu na tvoje pocity.
Samozrejme, sú situácie, v ktorých treba nesúhlas dieťaťa ignorovať. Dieťaťu, ktoré napríklad nechce odovzdať prinesený nôž, treba vymedziť presné hranice, pričom tu dôležitú úlohu hrá predovšetkým vysvetlenie.
Brať hranice dieťaťa vážne znamená, že si napr. pri dotykoch treba všímať nielen explicitne vyslovený nesúhlas dieťaťa, ale aj reč jeho tela. Pre deti nie je vždy jednoduché povedať NIE. (Veď pre nás dospelých tiež nie.) Preto je dôležité s deťmi vyjadrenie nesúhlasu nacvičovať.

5. Poznáme dobré a zlé tajomstvá
Poznáme dobré tajomstvá, ktoré nám spôsobujú radosť a sú napínavé. Zlé tajomstvá sú ťažké a nepochopiteľné. S takými tajomstvami, z ktorých nemáš dobrý pocit, sa treba niekomu zdôveriť, a to aj napriek sľubu, že nič neprezradíš.
Dieťa, ktoré je sexuálne zneužívané, sa neustále nachádza pod tlakom nepríjemného tajomstva. Musíme deťom vysvetliť rozdiel medzi prekvapeniami, žartami, "detskými tajomstvami" a vydieraním či podplácaním. Povzbudzujeme deti, aby sa niekomu s tajomstvami, ktoré ich ťažia a tlačia, zdôverili.

6. Hovor o tom a hľadaj pomoc
Keď ťa ťaží zlé tajomstvo alebo nejaký problém, porozprávaj o tom, prosím, mne alebo inej osobe, ktorej dôveruješ. Neprestaň o tom rozprávať, až kým nenájdeš pomoc. Poď, urobíme si spolu zoznam ľudí, s ktorými môžeš hovoriť o "ťažkých veciach".
Deti sa opakovane dostávajú do situácií, v ktorých si nevedia poradiť samy. Mali by preto vedieť, že majú právo požiadať o pomoc, tak ako to stanovuje aj konvencia OSN o právach dieťaťa.

7. Ty nie si na vine
Keď ťa niekto sexuálne zneužíva, nie si na vine ty! Nikdy nie si na vine, aj keď by sa ti ktokoľvek snažil nahovoriť niečo iné! Zodpovednosť nesie vždy dospelý.
Deti, ktoré sú sexuálne zneužívané, sa vždy cítia vinné. Tieto obrovské pocity viny, často vsugerovávané páchateľom/páchateľkou, znemožňujú dieťaťu hovoriť o zážitkoch s násilím.

Ak platí ako jediná spoločenská norma rodový stereotyp, potom je dievča socializované v zmysle typickej ženskej roly (skromná, nežná, nesamostatná, mäkká, poddajná, citlivá, nechá si poradiť, obdivuje druhých, mnohé znesie, prenecháva mužovi iniciatívu...) predurčené stať sa obeťou a chlapec socializovaný v zmysle typickej mužskej roly (rozhoduje sa sám, neprejaví slabosť, samostatný, iniciatívny, silný...) pozbavený šance vyhľadať pomoc, ak sa "netypicky" obeťou stal.

Spoločnosť, ktorá akceptuje v knihe J. Satinského, určenej deťom, scénu o vyberaní princeznej pre draka, v ktorej "rozumnejší" (čítaj muži) na základe plavkových kvalít rozhodujú o vyvolenej, ako šibalsky, šelmovsky, čertovsky vhodne poumiestňované dvojzmysly (aby som parafrázovala recenzenta Miloša Ferka), aktívne spoluvytvára klímu sexuálneho zneužívania. (J. Satinský - Rozprávky uja Klobásu: "My rozumnejší v obci sme vytvorili porotu - a len sme okále vyvaľovali, keď sa nám ´princezné´ začali predvádzať...´my ostatné? Čo bude s nami?´ pýtali sa viaceré dievčatá v plavkách.) Spoločnosť, ktorá v šlabikári akceptuje vyzdobené varechy na bitie planých dcér (T. Janovic - Rozprávkové varechy: "Keď sú moje dcéry plané, bijem ich varechou, na ktorej je na každý deň namaľovaná iná rozprávka. A tak Táňa a tak Kata je viac planá ako zlatá, veď je pre ne potechou, dostať takou varechou.") bude ťažko vychovávať deti k uvedomovaniu si ich práv.

Hoci sa týranie a sexuálne zneužívanie detí v mnohom odlišujú, spoločné majú jedno: prekračovanie hraníc, neúctu k osobnosti dieťaťa, vyjadrenú v autoritatívnom postoji dospelého ako silnejšieho, ako výlučného majiteľa práv. Uvedené príklady môžu v porovnaní s mnohými konkrétnymi tragédiami vyznieť banálne. Dôležitou zložkou prevencie násilia vo výchove detí je však aj jazyková senzibilizácia a rozvíjanie kritického myslenia, čomu folkloristicky ospravedlňovaná arogancia rozhodne nenapomáha.

V zahraničí existuje množstvo publikácií zameraných na prevenciu sexuálneho zneužívania detí a predovšetkým na výchovu dieťaťa k svojbytnosti. Sú určené rodičom, pedagogickým pracovníčkam/pracovníkom, i priamo deťom. Všetky hľadajú cestu, ako priviesť dieťa k tomu, aby vedelo povedať veľké NIE, nielen také malé ustráchané, ktoré nikto nerešpektuje. Výchova detí k schopnosti rozhodovať o sebe je pre nás rodičov, a dospelých vôbec, rozhodne menej pohodlná a namáhavejšia ako výchova autoritatívnym nastolením dobra a zla. Môže však dopomôcť deťom i nám ku kvalitnejším ľudským vzťahom.

Spracované podľa: Huser-Studer, Joelle - Leuzinger, Romana: Grenzen. Sexuelle Gewalt gegen Kinder und Jugendliche. Zürich 1992.

In: Aspekt 2/1997 – Ženské telo I.