ruzovyamodrysvet.sk

Rodičovstvo ako výzva?

Pohľad spoločnosti na rodičovstvo a výchovu detí sa v priebehu histórie mení. Nie je jednoduché nájsť odpoveď na otázku, ktorá historická epocha či ktorá kultúra bola či je rodičovstvu a rodinám pozitívne naklonená. Je však zrejmé, že súčasnosť prináša do rodinnej výchovy mnohé kontroverzné témy a otázky, ktoré na matky a otcov kladú nové požiadavky a prehodnocujú tie tradičné.

Kampaň a projekt Únie materských centier „Ako chceme vychovávať naše deti" alebo „Materské centrá ako akadémie praktického rodičovstva" reagujú na túto spoločenskú situáciu. Projekt vznikol ako priestor pre rodičovské vzdelávanie a poukazuje na význam a jedinečnosť komunitného vzdelávania v materských centrách. V prvej fáze projektu mohli rodičia vyjadriť a konfrontovať svoje názory, postoje a skúsenosti s výchovou v rámci facilitovaných diskusií v 26 materských centrách po celom Slovensku. Vyše 100 diskusií sa zúčastnilo cez 800 rodičov, prevažne mladých matiek vo veku 25 až 35 rokov.

Vo viacerých diskutovaných témach sme sa dotkli aj postavenia matky a otca v rodine, rodovo citlivej výchovy či rodových stereotypov. Práve rozdielny pohľad na rozličné výchovné situácie zo strany partnerov býva neraz podľa účastníčok a účastníkov diskusií zdrojom neistoty v rodičovskej role, sporov a konfliktov medzi partnermi. Sú tieto odlišné výchovné postoje a stratégie spôsobené spoločenskými očakávaniami a možnosťami matiek a otcov, rodovou identitou, rodovými stereotypmi či individuálnymi dispozíciami a skúsenosťami rodičov? Pokúsime sa odhaliť, ako na tieto otázky nazerajú tí, ktorých sa zrejme týkajú najviac - súčasní mladí rodičia, a konfrontovať ich výroky s vyjadreniami odborníkov a odborníčok.

Ako sa stávame rodičmi?

Rodičom sa stanete bez špecifickej prípravy či vzdelania. Väčšina z nás má určitú predstavu „rodičovskej filozofie" - čo chceme vo výchove dosiahnuť a čomu sa naopak vyhnúť, napriek tomu sú mnohé situácie nové, nečakané, prekvapivé. Hľadáme tú „správnu" cestu už od prvých mesiacov a rokov života dieťaťa, usilujeme sa nájsť odpovede na zložité otázky o výchove. Všetkými sa prelína tá základná - ako byť „dobrou matkou" či „dobrým otcom"? Ako byť dobrým rodičom a pritom si zachovať svoje „ja", partnerský život, vychovať svoje deti čo najlepšie...

Narodením dieťaťa sa aktivujú dosiaľ neprejavené schopnosti, ktorými nás vybavila príroda, a ktoré Mechthild Papoušek (in Dittrichová, 2004, s. 100) nazýva „ohromujúcimi intuitívnymi kompetenciami" - tie určitým spôsobom smerujú naše rodičovské správanie už od prvých dní s dieťaťom. Ale sú tieto mechanizmy iné u žien ako u mužov? Alebo je intuitívna rodičovská výbava rodovo univerzálna? Ale najmä, pripravuje nás dokonale na všetky úskalia výchovy? Zrejme nie, pretože neustále narážame na netušené bariéry, dopúšťame sa omylov a chýb.

Odkiaľ sa teda berie rodičovské správanie, keď nám nie je biologicky dané, ani sa k nemu nevzdelávame? Azda najsilnejším zdrojom skúseností s materstvom a otcovstvom sú pre každú generáciu rodičov ich vlastné skúsenosti z detstva.

„Ja som si napríklad otca veľa neužila, rodičia spolu normálne fungovali, ale on hral futbal. A na mamu toho bolo veľa - domácnosť aj dve deti. Ono sa to potom odrazilo napr. na tom, že s nami nestíhala chodiť na krúžky a pod. Ja by som chcela, aby partner bol viac doma, aby sa viac podieľal na výchove." (matka jedného dieťaťa predškolského veku)

„Ja si myslím, že to súvisí aj s tým, čo oni [partneri] videli doma. Lebo môj manžel musel pomáhať doma, boli dvaja chalani, museli obaja pomáhať a otec sa o nich staral, takže to videli." (matka dvoch detí predškolského veku)

 

Práve rodičovský vzor nás často utvrdzuje v presvedčení, že postavenie matky a otca vo výchove sa stereotypne spája s určitými úlohami a povinnosťami, ktoré opačnej strane neprislúchajú, hoci, ako uvádza Ivan Chorvát (2006), dochádza pod vplyvom spoločenských, ekonomických a politických zmien k postupnej transformácii ustálených rodových rolí. Vo vzťahu k niektorým aspektom rodinnej výchovy je však akceptácia týchto zmien na úrovni individuálnych rodín i spoločnosti skôr váhavá - otcovia na rodičovskej dovolenke či matky dojčiat na vysokých pracovných postoch sú stále v našej spoločnosti menšinovým javom.

Materstvo ako nová identita?

Tehotenstvo a pôrod sú tou najbazálnejšou odlišnosťou medzi matkou a otcom, sú intenzívnym zážitkom, skúsenosťou, ktorá v mnohých filozofických či biologických vymedzeniach dáva žene - matke istú jedinečnosť: „Pokud o ženě není možno říci, čím je (bez rizika, že se tak zruší její rozdílnost), možná by tomu bylo jinak v případě matky, neboť se jedná o jedinou funkci ´druhého pohlaví´, které můžeme s jistotou připsat existenci." (Kristeva, 2004, s. 200)

„Byť matkou znamená, že určitá osoba preberá zodpovednosť za starostlivosť o dieťa a práca s tým spojená sa stáva pravidelnou a podstatnou súčasťou jej života. Ako matka vystupuje taký človek, ktorý preberá na seba uspokojenie požiadaviek vyrastajúcich z nárokov dieťaťa, ale aj zo sociálneho prostredia, ktoré aj na ňu kladie požiadavky a očakávania." (Kiczková, 1994) Matkami sa teda nestávame len na základe biologickej výsady priviesť na svet dieťa, ale vytvorením emočnej väzby, prijatím sociálnych požiadaviek spojených s materstvom. Spoločenské nároky na matky sa v jednotlivých epochách menia. „Žena bude lepšou alebo horšou matkou vždy podľa toho, do akej miery spoločnosť zdôrazňuje alebo podceňuje materstvo." (Badinter, 1998, s. 15)

Julia Kristeva (2004) interpretuje súčasný civilizačný paradox náhľadov na materstvo - jeho posvätnosť a idealizáciu, ktorú „široké masy" mužov a žien prijímajú, a na ktorú súčasne niektoré feministické prúdy reagujú požiadavkou novej reprezentácie ženstva. Mediálny diskurz všeobecný trend idealizácie matky ešte umocňuje. Všadeprítomný imperatív „dobrej matky" odobrený expertným názorom sa v tlačových médiách a rozhlase začal rozmáhať v povojnovom období, napr. psychoanalytici a psychoanalytičky ako Donald W. Winnicot a Melanie Klein dávali odporúčania ohľadne dojčenia, primárnej starostlivosti a pod. (Badinter, 1998) A hoci konkrétne odporúčania odbornej verejnosti v oblasti medicíny a psychológie sú dnes iné, vyzdvihovanie ideálu „dobrej matky" v médiách pretrváva. Naplniť ho však nie je jednoduché, najmä pri tzv. dvojitom zaťažení žien, keď matky z väčšej časti zabezpečujú výchovu detí a chod domácnosti a súčasne sú zamestnané (Jesenková, 2008).

„U nás aj keď materská už skončila a chodím do práce, je to stále viac menej na mne - domácnosť aj dieťa, keď je dieťa choré ostávam ja, chodím s ňou na krúžky, k lekárovi a pod." (matka, dcéra 4 roky)

„Mama má vychovávať, postarať sa a otec potom len príde, pohrá sa, poteší... Ale mne to nakoniec aj vyhovuje, že sa pohrá, to ma odbremení a môžem ísť umyť ten riad, lebo som sa hrala celé doobedie." (matka, dcéra 2 roky)

 

V materských centrách hľadajú priestor pre sebarealizáciu či odpovede na komplikované otázky výchovy najmä mladé matky detí do troch rokov veku, tie azda najčastejšie narážajú na absurditu doby v podobe medializovanej ikony matky kontra bariéry v porozumení partnera, pracovného trhu či v takej banalite, ako je nástup s kočíkom do autobusu. Neistota a pochybnosti, ako práca a záujmy matky ovplyvnia chod rodiny, výchovu detí, rodinnú harmóniu, sú na dennom poriadku. Túto ambivalentnosť zmýšľania matiek výstižne opisuje aj Zuzana Kiczková, v súlade so Sarou Ruddick (1994) hovorí o tzv. „materskej praxi", ktorá je „stredobodom života mnohých žien a ovplyvňuje nepriamo aj myslenie mnohých iných, ktoré sa s matkami identifikujú ako dcéry, sestry alebo priateľky".

Možno sa domnievať, že práve táto dilema je u niektorých žien zdrojom odkladania materstva. Zámerná rezignácia na túto novú identitu je často posudzovaná či dokonca odsudzovaná ako nenaplnenie zmyslu života ženy. „Pretrváva mýtus materstva, ktorý spočíva v hlboko zakorenenej predstave, že materstvo je jediným a najprirodzenejším poslaním každej ženy. Ženy, ktoré sa úporne usilujú byť rovnako dobrými matkami i profesionálkami vo svojej práci, sa nám často javia ako karieristky, ktoré zanedbávajú svoju rodinu. Tie, ktoré kvôli svojej profesii odchádzajú od svojho dieťatka a ponechávajú ho v rukách pestúnky či opatrovateľky, podobne vnímame ako nie práve najlepšie matky. Ženy, ktoré sa rozhodli odložiť materstvo na neskôr, alebo dokonca vôbec nemať deti z rôznych dôvodov, tiež nie sú žiaduce pre utváranie obrazu normálnej ženy." (Jesenková, 2008, s. 97)

 

Fenomén otcovstva?

Mediálna prezentácia otca nebýva natoľko masívna, Donald W. Winnicot pripisoval „dobrému otcovi" skôr vedľajšiu rolu vo výchove: „Je veľa dôvodov, ktoré sťažujú účasť otca na výchove. V prvom rade sa môže stať, že len zriedkakedy bude doma, nie je pre matku ľahké vedieť, kedy sa má obrátiť na manžela a kedy ho má poslať preč. (...) Otec nemusí byť celý čas prítomný, ale zato sa musí zjaviť dosť často, aby dieťa cítilo, že žije a existuje." (Cit. podľa Badinter, 1998, s. 235) Tomuto modelu sa zrejme mnohí otcovia nevyhýbajú ani dnes. Spoločenskovedná literatúra v ostatných dekádach venuje stále viac pozornosti sociologickým a psychologickým aspektom naplnenia, resp. nenaplnenia roly otcov vo výchove - či už je to v kontexte ich fyzickej či emočnej absencie pri výchove detí z dôvodu pracovného zaťaženia či zvýšenej rozvodovosti alebo v súvislosti s kritikou tradičného patriarchálneho usporiadania rodiny a spoločnosti. Mladé rodičovské páry tak neraz stoja na ostrej hrane vlastnej skúsenosti z detstva a snahy zaangažovať otcov viac do chodu rodiny a výchovy.

„Môj otec zase vyhlásil, že radšej bude 12 hodín tvrdo makať niekde vonku s lopatou, než aby raz umýval riad. A u nás to aj bolo tak, že tie kuchynské práce boli skôr na mamu - aj teraz je to na manželke. A ja sa zapájam do tých iných prác - vysávanie a pod. - mimo kuchyne. (...) Vo vzťahu k deťom je to v podstate rovnako rozdelené." (otec, syn a dcéra školského a predškolského veku)

„U nás to bolo viac-menej na mame. Otec sa nestaral. Ja som to chcela úplne zmeniť, aby sa aj otec staral o deti, a to môj manžel jednoznačne spĺňa. On sa im naozaj veľa venuje, niekedy keď treba aj viac než ja. Mimo dojčenia zvláda úplne všetko." (matka, dve deti dojčenského a predškolského veku)

„Ja by som chcela aj viac zapájať manžela, ale musela by byť aj snaha z tej strany. Neviem, či chlapi sa obávajú, alebo sa necítia nejako istí a tým pádom... Možno by sme ich mali viac podporovať v tom, aby sa nebáli." (matka, jedno dieťa predškolského veku)

 

V rodičovských diskusiách veľmi často rezonovala práve nenaplnená rola otca v detských skúsenostiach účastníčok a účastníkov, minimálne zaangažovanie do výchovy, nízku emočnú podporu zo strany otcov opisovali účastníčky a účastníci nasledovne:

„Nepamätám sa, že by ma niekedy [otec] chválil."

„Na všetko s nami bola mama, otec bol v druhej izbe a pozeral televízor."

„Povzbudenie si pamätám od mamy, od otca nie."

„Otec akoby tam nebol."

Viaceré štúdie poukazujú na zmenu v zaangažovaní otcov vo výchove detí (pozri napr. Badinter, 1998, 1999, Chorvát, 2006). Otcovia sa stále častejšie intenzívne zaujímajú o tehotenstvo partnerky a prežívajú ho, sú prítomní pri pôrode, podieľajú sa na ranej starostlivosti a výchove dieťaťa, zdieľajú s matkami radosť z narodenia a prvých momentov s dieťaťom. Elisabeth Badinter hovorí o revolúcii mužskej mentality a „novom otcovi", ktorý vedome neuplatňuje tradičný model rodinnej výchovy, ale angažuje sa aktívne v starostlivosti a výchove dieťaťa, títo otcovia sú podľa autorky šťastnejší ako „tradiční" otcovia (1999).

 

„On [manžel] sa naozaj zapája. Chodí do roboty a zarába, ale to neznamená, že ho oslobodzujem od ostatných vecí. (...) Pre mňa je to tiež ako byť v práci a tá práca večer nekončí, keď on príde domov." (matka, dve deti predškolského veku)

 

Vyššia zaangažovanosť otcov na druhej strane vedie aj k nárastu konfliktov partnerov vo výchove. Rodinne orientovaní muži sa do sporov o výchove a chode rodiny dostávajú častejšie ako muži orientovaní na prácu (Chorvát, 2006). Hoci psychologická literatúra odporúča jednotný výchovný postup, nastoliť ho v každodennej rodičovskej praxi nie je vždy jednoduché.

„My vychovávame deti spoločne. Muž je temperamentný a aj by im dal na zadok, keď sa nahnevá, ja ho musím krotiť, aby sa ovládol, niekedy sa kvôli tomu dostávame do sporov." (matka, dve deti predškolského a školského veku)

„V nejakej knihe sa dočítal [manžel], že musí mať [dieťa] deväť kŕmení za deň, ale my sme mali cez deň nejakých päť - šesť a noc celú prespala, tak sme to nemali kde dobehnúť. Tu vznikal problém, on bol o tom presvedčený, že to musí byť. Stále išiel do mňa." (matka, jedno dieťa 2 roky)

Otázkam fenoménu otcovstva sa venuje pozornosť i v dokumente o Národnej stratégii rodovej rovnosti na roky 2009 - 2013. Tu sa v prílohe 2d uvádza, že proces premeny otcovskej roly musí prekonať isté bariéry. Aktivity na prekonanie týchto bariér v spoločnosti by mali byť orientované na tieto úrovne:

-       poskytnúť mužom nové modely hodnotenia pracovnej aktivity a rodinného života,

-       robiť vzdelávacie kampane pre adolescentov na uľahčenie nájdenia mužskej role, ktorá im sedí (práca s chlapcami),

-       podporovať zručnosti u mužov a chlapcov, ktoré sú potrebné pre realizáciu rodičovstva a udržiavanie vzťahov (neodrádzať chlapcov od hier a aktivít majúcich charakter starostlivosti),

-       rozšíriť diskusiu o „mužských otázkach", aby viac zaujala aj mužov z iných prostredí, než sú akademické kruhy,

-       mali by sa odvážnejšie presadzovať konkrétne príklady zmien: odstraňovať kultúrne bariéry a podporovať pozitívne kultúrne obrazy otcovstva (prevláda kultúra materstva, kultúra otcovstva absentuje),

-       pozornosť venovať aj vytváraniu zamestnania ústretového voči otcom: zosúladenie práce a rodiny je často vnímané ako niečo, čo sa týka žien - takéto chápanie si však vyžaduje zmenu, zosúladenie práce a rodiny sa týka aj otcov,

-       rodinná politika by mala podporovať zdieľanú starostlivosť o deti, t. j. starostlivosť, na ktorej sa podieľajú obaja rodičia rovnakým dielom,

-       podpora otcov sa dá uskutočniť aj využitím služieb pre rodinu a rodičovstvo (Národná stratégia rodovej rovnosti, 2009, s. 134).

 

Výroky o potrebách vzdelávania a prípravy rodičov, špecificky otcov a budúcich otcov zaznievali aj v našich diskusiách.

„Viac v tej príprave na rodičovstvo robiť niečo pre otcov. Aj napr. v materskom centre. (...) Lebo oni sa aj boja. A tej prípravy je pre nich málo - vlastne žiadna. Aj na také prednášky a diskusie chodia hlavne maminy - možno aj preto [otcovia] neprídu. Ale keby bolo niečo len pre otcov alebo pre páry..." (matka, dcéra 4 roky)

„Malo by sa viac učiť na školách o výchove a partnerských vzťahoch. Napríklad aj to ako deti zmenia partnerský vzťah, že deti majú veľký vplyv na partnerstvo, a že ho to často posunie do tých problémov. Aby boli viac pripravení na ten ´šok´." (matka, 2 dcéry školského veku)

Hľadanie spoločnej cesty?

„Čo je rovnaké a predsa znie inak? Reči mníchov, reči mužov a reči žien." (Sei Šónagon, japonská poetka, 966 - 1020)

 

Materská prax neraz najmä v prvých mesiacoch či rokoch života dieťaťa vedie k obmedzeniu vlastných záujmov matky, prispôsobeniu sa režimu a potrebám detí a domácnosti. Tento životný štýl potom akoby zo zotrvačnosti pretrváva aj v ďalších rokoch. Otec samozrejme tiež mení svoj spôsob života, nie je však do takej miery nútený ustupovať zo svojich pracovných návykov, voľnočasových aktivít a pod.

 

„U nás dochádza k trecím plochám cez víkend, lebo manžel má pocit, že on má víkend, že si musí oddýchnuť. A pre mňa je ten víkend rovnaký ako pracovný týždeň, on to nevie pochopiť. Z toho potom vznikajú konflikty aj sa to odrazí na našom správaní potom." (matka, dcéra 3 roky)

„To je pre ženu veľmi dôležité zachovať si to svoje ´ja´. Lenže my na to prídeme po roku a pol, keď prestaneme dojčiť, sme vyčerpané, a keď si potom chceme presadiť svoje záujmy a pod., tak už vznikajú konflikty. Poznám také prípady, kde práve po roku a pol, dvoch rokoch dieťaťa nastali konflikty a rozvod a tak. Na to by sa mali pripraviť aj matky, aby lepšie vedeli, čo ich čaká." (matka, 2 deti predškolského a školského veku)

„Mne sa napríklad zdá, že tí tatinovia majú veľký okruh záujmov, že oni sa s tým dieťaťom radi zahrajú, ale nebaví ich hrať sa s ním celý deň. To dieťa je jeden bod z mnohých záujmov. Celý deň je to vyčerpávajúce." (otec, syn a dcéra)

Druhou stranou mince je istá neochota matiek deliť sa o materstvo. Niektoré ženy bezvýhradne akceptujú všeobecne deklarovanú rolu matky a vstup partnera do tejto roly považujú za ohrozenie vlastnej materskej identity. Zdrojom konfliktov vo výchove potom môže byť matkin „monopol" na „správnu" starostlivosť o dieťa a výchovné postupy, ktorý môže odrádzať a zneisťovať otcov.

„Napr. v jedení ja velím, ja navarím, viem, čo mu [dieťaťu] dám, manžel by nevedel sám." (matka, jedno dieťa predškolského veku)

„Dôvera je dôležitá. (...) Nemusíš sa báť dať dieťa aj jemu [manželovi], lebo je aj jeho. Vy ženy ste inde s tým, že ste to dieťa porodili, ale rodičia musia byť vždy dvaja." (otec, jedno dieťa v dojčenskom veku)

„Keď bol syn malý, som ja určovala, čo je správne, manžel sa prispôsobil. On si myslel, že čo si myslím ja, je správne." (matka, syn v predškolskom veku)

Príklady rodičovskej praxe ukazujú, že skĺbiť odlišné prístupy vo výchove je náročné, no nie nemožné. Vyžaduje si to nepochybne poznávanie seba i partnera, otvorenú komunikáciu, ako aj podporu blízkeho okolia či širšej spoločnosti. Zmysel tohto úsilia je evidentný, pretože „najväčšia odmena pre deti je, keď vidia pohodu medzi mamou a otcom." (otec troch detí)

 

Na záver

Výroky rodičov, ktoré zazneli v diskusiách v materských centrách podčiarkujú spoločenské trendy naznačené výskumníkmi a výskumníčkami. Tradičný pohľad na postavenie matiek a otcov vo výchove detí stále významne ovplyvňuje výchovné štýly a techniky mladých rodičov. Napriek tomu mnohé matky pokladajú tento model za prekonaný a spoločne s partnermi usilujú vo vlastných rodinách o jeho zmenu. Účastníčky vo väčšine prípadov uvádzajú, že sú ich partneri do výchovy detí zaangažovaní viac, ako boli ich otcovia, stále však vyvstáva potreba otvorenejšie komunikovať tieto myšlienky či už formou vzdelávania rodičov, diskusií, poradenstva a pod.

Aj skĺbiť odlišné alebo „porozumieť sebe samému a svojmu dieťaťu" je cieľom projektu Akadémia praktického rodičovstva. Skúsenosti, zážitky, názory a postoje rodičov, ktoré sme získali z rodičovských diskusií, sa stali podkladom pre vytvorenie netradičnej rodičovskej príručky „Ako chceme vychovávať naše deti" a zážitkových kurzov pre rodičov, ktoré sú dostupné vo vybraných materských centrách po celom Slovensku. Veríme, že tieto výstupy z kampane prispejú k prezentácii alternatívnych pohľadov na rodičovstvo a výchovu a k citlivejšiemu a empatickejšiemu prístupu vo vnútri rodín i smerom k verejnosti.

 

V tomto texte sme možno nastolili viac otázok ako jednoznačných odpovedí. Ale taká je pre mnohé matky a otcov aj výchova detí. Denne sa snažíme nájsť odpovede a vynárajú sa stále nové otázky.

Použitá literatúra:

Badinter, E. 1999. XY. Identita muža. Bratislava: Aspekt. ISBN 80-85549-10-7.

Badinter, E. 1998. Materská láska. Bratislava: Aspekt. ISBN 80-85549-04-2.

Dittrichová, J. a kol. 2004. Chování dítěte raného věku a rodičovská péče. Praha: Grada Publishing. ISBN 80-247-0399-8.

Chorvát, I. 2006. K niektorým aspektom rodového prístupu k výchove detí a prácam v domácnosti. In Sociológia - Slovak Sociological Review, roč. 39, č. 1, s. 31 - 48. (Citované 15. 9. 2009, online: http://www.akademickyrepozitar.sk/teoria-a-metodologia-sociologie)

Jesenková, A. 2008. Obraz matiek maloletých detí v týždenníkoch Slovenka a Život. In Lýdia Marošiová: Matky samy sebou. Bratislava: Inštitút pre verejné otázky. ISBN 80-89345-04-5.

Kiczková, Z. 1994. O myslení matiek. In Aspekt, č. 1, s. 2. (Citované 15. 9. 2009 online: http://www.aspekt.sk/cit_det.php?IDcit=51 )

Kristeva, J. 2004. Jazyk lásky. Praha: One Woman Press. ISBN 80-86356-38-8.

Stratégia rodovej rovnosti na roky 2009 - 2013. 2009. (Citované 15. 9. 2009, online: www.gender.gov.sk/index.php?id=569)

V článku sú použité autentické výroky rodičov - účastníkov a účastníčok facilitovaných diskusií projektu „Akadémia praktického rodičovstva" v materských centrách a z online diskusie na www.akademiarodicovstva.sk.