ruzovyamodrysvet.sk

J.J.: Z čoho vlastne pochádza slovo čarodejnica?

E.H.: Slovo čarodejnica je všeslovanské a pravdepodobne pochádza od slova čiary. Staroslovanské čarodejnice predpovedali totiž osud človeka z čiar, ktoré na ich vyzvanie urobil do popola.

J.J.: To je zaujímavé, pretože aj čínske všetby - I Ťing - sú založené na podobnom princípe - trhajú sa lístky kvietku, alebo sa hádžu mince, teda je v tom dotyk ľudskej ruky. A zrejme tým človek vyjavuje nejaké veci, ktoré jeho telo vie alebo tuší, ale on túto informáciu nevie preniesť do mozgu - racionálne, nevie si ju uvedomiť. Napokon aj veštby z karát sú založené na tom, že človek tie karty rozloží vlastnou rukou a tá dotyčná to už "len" prečíta.

E.H.: Áno, ale veštby sa odvodzovali aj z javov, ktoré človek nemohol ovplyvniť, napríklad podľa letu vtákov, z vnútorností zvierat, zo zvláštnych javov v prírode...

E.R.: Možno by sme mohli začať trošku zoširša. Ako vlastne vznikol tento fenomén?

E.H.: Najstaršou formou čarodejníctva v tom zmysle, ako ho chápeme dnes, teda nielen veštenie, ale aj snaha o usmernenie procesov v prírode a živote človeka neracionálnymi spôsobmi, bola pravdepodobne mágia podobnosti, teda presvedčenie, že žiaduci výsledok sa dosiahne vtedy, ak sa najprv napodobní. Doklady imitatívnej mágie možno nájsť už v maľbách paleolitických lovcov na stenách pyrenejských jaskýň, ktoré znázorňujú priebeh lovu. Ešte v minulých storočiach sa muži prírodných národov pripravovali na kolektívny lov tým, že najprv imitovali jeho pozitívny priebeh. Reálne posudzované, jeho dobrému výsledku mohlo napomôcť aj to, že svoj postup vopred precvičili, aj keď oni sami úspech vysvetľovali inak, totiž uplatnením princípu mágie podobnosti.
Konečne, aj v európskych kultúrach sa ešte v 20. storočí stretávame s nekonečným množstvom magických úkonov rôzneho druhu a v rôznych súvislostiach a so zákazmi typu tabu, odvodených z princípov mágie.
V mnohých ľudských aktivitách bolo racionálne s magickým, resp. iracionálnym stmelené do jedného komplexu, ktorého každá zložka bola považovaná za rovnako dôležitú a vynechanie ktorejkoľvek z nich mohlo výsledný efekt ohroziť. Veľmi pekne to vidieť napríklad na zložitých liečebných postupoch, pri ktorých dieťa okúpali v odvare presne určených rastlín - nielen čo sa týka druhu, ale aj počtu, obvykle z troch alebo deviatich druhov zaparených v ešte nepoužitom hrnci, voda mala pochádzať z prameňa, osoba, ktorá ju niesla, sa nesmela nikomu prihovoriť a ani jej sa nesmel nik prihovoriť, kúpať sa malo pri východe a západe slnka, tiež o polnoci, vždy v inom kúte izby, v období, keď mesiac ubúdal. K liečeniu patrilo príslušné zariekanie, gestá znázorňujúce odháňanie, zmenšovanie alebo zničenie choroby. Magické úkony boli podstatou zvykov, ktoré mali pomôcť zlepšiť úrodu obilnín, kvalitu ľanu, konope, kapusty a inej zeleniny, zdravie a rozmnožovanie domácich zvierat, ako aj obradných úkonov, ktorými sa snažili lokalizovať požiar, zahnať búrku a ktoré sprevádzali človeka od kolísky až po hrob, ba vlastne ešte aj za tento rámec.
(...)
Čarodejník bol osobou váženou, ale aj obávanou, pretože za pôvodcu choroby, sucha, neúrody nezriedka označil určitú osobu, alebo ak sa mu nepodarilo splniť sľub, opäť tvrdil, že ten a ten prekazil jeho zámer, a tým odvrátil hnev od seba a nasmeroval ho na nič netušiaceho človeka. Snáď vďaka tejto taktike, ale najmä preto, že pri neúspechu mali ľudia sklon hľadať vinníka všade inde, len nie v sebe, rozšíril sa názor, že existujú ľudia, v patriarchálnych spoločnostiach to mali byť najmä ženy, ktoré ovládajú čary a ktorých životným cieľom je šíriť zlo. V starovekých kultúrach Prednej Ázie, kde boli početné skupiny čarodejníkov špecializovaných na rôzne odvetvia, máme doložené predstavy, že určité ženy poznajú masti, ktorými sa natrú a potom lietajú, tiež že sú schopné meniť sa na rôzne zvieratá. Podobné predstavy boli rozšírené aj v Egypte, v Grécku a veľmi skoro prenikli aj do Rímskej ríše. Samotní Rimania používali pre čarodejnicu termín mága, ale mali aj iné označenia. Oveľa neskôr z latinského stryx, čo znamenalo upír alebo sova, bol odvodený termín striga na označenie ženy, ktorá pôsobí zlo iným ľuďom. Rimania považovali za čarodejníkov najmä cudzincov, Peržanov, Egypťanov, skrátka tých, ktorí pochádzali z kolísky mágov. Podľa rímskych zákonov sa na čarodejníkov vzťahoval trest smrti.
Ani Slovania sa nezaobišli bez tohto fenoménu. U východných Slovanov mali najväčší vplyv čarodejníci zvaní volchvi. Mali niektoré spoločné prvky s ázijskými šamanmi, ako na to poukazujú niektoré ich atribúty, ako aj okolnosť, že názov volchv označoval pôvodne človeka hovoriaceho v extáze, čo bolo typické pre šamanov. Slovanská terminológia čarodejníkov obidvoch pohlaví je veľmi bohatá, nezriedka odvodená od druhu činnosti alebo prostriedkov, ktoré používali. Poznáme názvy ako korenár, korenárka, vedun, vedma, veštec, veštica, hadač, hadačka, bajan vo význame zaklínač, vražec, vražkiňa, znachor, znacharka, koldun, božec, bohyňa a rad ďalších, čo dokazuje pokročilú špecializáciu v tomto odvetví. Relatívne najlepšie poznáme činnosť volchvov, najmä to, ako svoje profesionálne neúspechy prenášali na ženy a nakoniec boli práve tie potrestané.
Viaceré doklady z predkresťanského obdobia o ženách nadaných vešteckými a inými nadprirodzenými schopnosťami máme aj od západných Slovanov.

J.J.: Ja sa ešte vrátim k Rimanom. Vy ste spomínali, že v Ríme začali tieto čarodejnice za trest zabíjať. Sú vo východných kultúrach tiež nejaké zmienky o tom, že by sa im takto surovo mstili? Alebo sú nejaké priame nitky z toho Ríma ku kresťanstvu?

E.H.: Aj jedno, aj druhé. Popravy čarodejníkov a čarodejníc nezačali v Ríme, no tam sa to dostalo do zákonného kódexu. Ale postihovanie čarodejníkov bolo dosť rozšírené vo všetkých oblastiach sveta. Príčinou mohol byť buď neúspech čarodejníkovej aktivity, alebo obvinenie, že zámerne spôsobil jednotlivcovi alebo celej skupine škodu. Keď sa niečo stalo, napríklad vypukla epidémia, lovci sa vracali bez koristi, hynul dobytok a podobne, považovalo sa to za čary a hľadal sa vinník, aby mohol byť za domnelé spáchané zlo potrestaný. A tak isto mal byť potrestaný čarodejník, ktorý tomu nedokázal predísť...

J.J.: Čiže ľudia mali odjakživa isté očakávania voči výnimočným ľuďom a keď ich tí nemohli splniť, boli nútení podstúpiť smrť... Možno to súvisí aj s očakávaním spasiteľa, ktorý, keď nebol podľa istých predstáv, tak skončil násilnou smrťou. Čiže stále sa tento problém točí okolo niekoho výnimočného, kto vyčnieva z radu a na koho ľudia kladú mimoriadne nároky, ale aj mimoriadnu zodpovednosť.

E.R.: Zaujímavý moment u východných Slovanov je, že tí volchvi, teda muži, hľadali príčiny negatívneho pôsobenia nie vo svojej neschopnosti alebo v pôsobení nejakých iných mužov, ale v radoch žien. Tie boli postihované za to, čo mali urobiť oni, a čo vlastne neurobili.

E.H.: Aj u iných, ale najmä u žien - konkrétne doklady o tom uvádza Lubor Niederle v Slovanských starožitnostiach. Tak napríklad v roku 1024 zabíjali volchvi v Suzdale starých ľudí, lebo vraj zadržiavali úrodu. Roku 1071 zabili volchvi množstvo žien a dievčat v rostovskej a belozerskej oblasti tvrdiac, že zapríčinili neúrodu a hlad. V extáze im rozrezávali chrbty a z rán vyťahovali zrno, ryby a dokonca veverice, aby dokázali, že skutočne zadržiavali úrodu a úspech lovu. Boli zrejme aj šikovnými kaukliarmi a prefíkanými demagógmi.
Staroruské kroniky, ale aj iné pramene obviňovali ženy i z ďalších hriechov, napríklad, že čarami dokážu zadržať plod, takže žena nemôže porodiť, vedia pričarovať impotenciu, neplodnosť a v rozličných smeroch zhubne zasahujú do života ľudí. Ženám sa pomerne často vyčitovalo aj travičstvo, zrejme nie vždy neprávom, ale sotva zavinili všetky úmrtia, za ktoré boli odsúdené. Arabský autor z 10. storočia Kazvíní napísal, že Slovania každých dvadsať rokov chytajú ženy podozrivé z čarodejníctva, chytené hádžu do vody a ktoré sa nepotopia, tie upália.
(...)
E.R.: No a potom v týchto inkvizičných procesoch, kde sa myšlienka inkvizície zvrhla do obrovských rozmerov, to vyzerá tak, že kresťanstvo nielenže prevzalo tie staršie predstavy, ktoré tu existovali a fungovali o mužoch a o ženách, ale v podstate ich doviedlo ad absurdum.

E.H.: Ad absurdum. Ale ešte jeden moment tu zohral svoju úlohu. Čarodejníci a čarodejnice boli podľa týchto predstáv v spojení s diablom. Diabol bol muž, čiže, samozrejme, - podľa tých predstáv - mu podliehali predovšetkým ženy. A spojenie s diablom znamenalo kacírstvo, odpadlíctvo, čiže niečo horšie ako páchanie smrteľného hriechu. Ten moment spojenia s diablom je dominantný, o to tam vlastne išlo. No a to súvisí aj so staršími predstavami, ako ste už na to poukázali, že čarodejníci a čarodejnice vedeli ovládať určité kategórie diabla, démonov atď. A musíme si uvedomiť, že v kresťanstve kňazi, to boli ľudia ako všetci ostatní, aj oni verili, že existujú rôzni démoni, ale oni ich považovali za rôzne podoby diabla. Čiže - tie ženy sú v spojení s diablom.
Tých súvislostí je veľa a všetky sa obrátili proti tým nešťastniciam. Napokon nesmieme zabúdať, že viera v strigy bola všeobecná a v mnohých oblastiach Európy pretrváva dosiaľ. Okrem toho, niektoré ženy boli aj samy presvedčené o svojich čarodejníckych schopnostiach. Spomínam si na jednu žalobu z Oravy, niekedy okolo roku 1700, dátum si už nepamätám, ale išlo v nej o to, že dve maloleté dievčatá vo veku asi 8 a 10 rokov o sebe tvrdili, že sú strigy a chválili sa, čo všetko dokážu. Mali šťastie, že u nás nebola inkvizícia, lebo inkvizítori posielali do ohňa bez výčitiek svedomia aj malé deti, dokonca i dojčatá. Náš sudca bol však rozumný a žalobu zamietol s odôvodnením, že ide o deti mdlého rozumu. Zaujímavý je aj prípad zaznamenaný v jednom staršom rukopise, ktorý vyzerá dosť vierohodne. V prvej polovici 18. storočia sa istá žena v Ungvárskej župe dobrovoľne priznala, že je striga, a s nadšením opisovala nočné radovánky bosoriek na akomsi vrchu, na ktorý sa zlietnu. Sudcovia boli k jej leteckým schopnostiam nedôverčiví a chceli vidieť, ako to robí. Sebavedomá žena s tým súhlasila, ale pripraviť sa vraj môže len vo vlastnom dome, čo jej aj umožnili. Doma sa výdatne natrela masťou obsahujúcou blen, ktorý má omamný účinok, pravdepodobne podobný ako dnešné halucinogénne drogy, potom vyliezla s metlou v ruke k strešnému otvoru, ktorým vychádzal dym, a obkročmo si "sadla" na metlu ako na koňa. Po chvíli začala mykať hlavou a nohami, ako keby sa naozaj chystala letieť, a nakoniec omdlela. Len podľa slabého dýchania poznali, že vôbec žije. Prebrala sa vraj až o niekoľko hodín, počas ktorých ju vyslaná komisia stále pozorovala, bola celá zoslabnutá, ale zase nadšene líčila svoje zážitky zo stretnutia s krásnymi pánmi, ktorí strigy hostili vyberanými jedlami a nápojmi a na ich želanie im boli aj inak k službám. Tým som vlastne chcela povedať toľko, že sa vyskytovali ženy, ktoré skutočne verili, že sú strigy.
Okrem toho boli ako čarodejnice súdené aj skutočné travičky. Totiž okrem toho, že sa stýkajú s diablom, boli strigy obviňované, že škodia iným. Pri tortúre ich nútili k priznaniu, že privolali na vinice pozdný mráz, že púšťali na nezrelé obilie ľadové krúpy a podobné nezmysly. Inokedy, alebo pri tej istej tortúre priznali, že zariekaním alebo iným spôsobom dosiahli, že niekto okrivel, mal trvalé bolesti žalúdka či niečo podobné, alebo aj zomrel. Z hľadiska vtedajších názorov bolo jedno, či sa napríklad žena snažila zbaviť svojej sokyne tým, že imitovala jej ochorenie a smrť pomocou figúrky, ktorá ju mala znázorňovať, alebo sa jej podarilo otráviť ju skutočným jedom. Domnelé aj reálne, zámerné škodenie iným bolo chápané a posudzované v jednej rovine, teda ako čarodejníctvo.

J.J.: Medzi ľudom existovali rozšírené predstavy o ľúbostnej mágii, o pomáhaní alebo škodení iným ľuďom... Počula som o čarách s menštruačnou krvou, ktorá sa zapravila do nejakého jedla a ak ho zjedol muž, tak sa nemohol už od ženy, ktorá mu ho dala, odtrhnúť...

E.H.: To platilo nielen pri získavaní mužov, ale aj žien. Aj keď väčšinou sa predpokladalo a snáď aj praktizovalo zo strany žien voči mužom.
To je tá takzvaná erotická mágia založená na princípe podobnosti alebo zväčša ešte parciálnej mágie, totiž, že kúsok zo mňa zastupuje mňa ako celok. A ak sa mi podarí dostať niečo zo mňa do toho druhého, tak jednoducho ten už na inú osobu ani nepozrie a stále bude túžiť po mne. To sa robilo aj s menštruačnou krvou, to je aj ten známy postup pri praženici - nie príliš delikátny - vajcia sa rozbíjali na chrbte, aby to prešlo dolnou časťou tela, kde sa dolu postavila rajnička a tomu mužovi, ktorého už nejako zlákali alebo prišiel, predložili praženicu...
Alebo sa dal kúsok cukru pod pazuchu, kde sa to nosilo nejaké tie tri dni, dobre prepotené sa to potom vhodilo do sladkej pálenky, alebo sa z podpazušia, prípadne z ohanbia odstrihli nejaké chlpy, spálili sa a ten popol sa dal do jedla alebo do nápoja. Toto boli najznámejšie postupy. Samozrejme, že sa potom robili aj veľmi komplikované - krásny recept máte u Villona, v jeho Testamente.

J.J.: A potom sa ho tá dotyčná nemohla do smrti zbaviť... iba že by zasa nejakú travičku poprosila...

J.C.: Chcela by som sa spýtať, čo si myslíte o tom, že pre tie ženy mohlo byť čarodejníctvo aj zdrojom istého sebauvedomenia. Teraz sa feministky snažia pojem čarodejnice naplniť pozitívnym obsahom: predstavou samostatnej ženy, ktorá má nejaké vedomosti a istým spôsobom vládne svojím životom, rozširuje svoje pôsobenie na svet okolo seba. Nemohlo to tak byť aj v minulosti?

E.H.: To bolo veľmi rozmanité. Nemožno zabúdať, že väčšina žien, najmä v západnej Európe, bola upálená preto, že ju spomenula iná, keď mučením z nej vymáhali mená ďalších stríg, alebo ju udali zo závisti, z urazenej márnivosti, a mnohá nič netušiaca chudera sa dostala do procesu ako Pilát do kréda. Nepochybne však boli ženy, ktorým lichotilo vedomie, že sú v niečom lepšie ako iné a verili, že majú schopnosti, akých sa iným nedostáva. Ak okolie verilo, že takéto schopnosti a vedomosti využívajú v prospech iných, tešili sa všeobecnej úcte a mohli mať z toho aj isté výhody. V istom rukopise zo Spiša sa napríklad uvádza, že v jednej tamojšej obci dostáva nejaká žena každý rok mericu obilia za to, aby sa snažila odohnať od obilných polí krupobitie. V túto svoju schopnosť aj sama verí a je presvedčená, že ňou bola povýšená nad iné ženy. Známe sú početné prípady, že žobráci, tuláci a im sociálne príbuzní ľudia rôznymi narážkami vyvolávali v ľuďoch dojem, že ovládajú čary, ktorými by im mohli škodiť, keby ich neobdarovali. No ženy, ktoré sa vcelku úspešne zaoberali liečením a kombinovali poverové prvky s racionálnymi, verili, že naozaj majú zvláštnu silu, a iste to pozitívne pôsobilo na ich sebavedomie. Pri výskumoch ľudového liečenia na našich dedinách aj mne niektoré ženy hovorili: "No ja neviem, ako to je, ale odo mňa to pomôže. Od iných, aj keď to isté robia, to nepomôže, ale odo mňa hej."
(...)
J.J.: Z rozprávania otca poznám také príhody, keď sa údajne strigy menili na slamku a dlávili niekoho v noci. Nejaký ujček vraj ležal na posteli a myslel si, že ho trápi mora, potom si našiel na prsiach slamku, urobil na nej uzlík a na druhý deň ženu, ktorá išla do kostola a bola seknutá v krížoch, považoval za tú strigu, ktorá ho v noci morila.

E.H.: Áno, už v Prednej Ázii sa verilo, že sa tieto ženy - v tomto prípade išlo vždy o ženy - vedia premeniť na zvieratá. Tá predstava existovala a prežila aj u nás. Zaujímavé je, že medzi takéto zvieratá nepatril jeleň alebo krava či včela, ktoré boli považované sčasti ako keby za posvätné. Verilo sa, že sa môžu zmeniť na kozu, alebo na psa, alebo na mačku, to najčastejšie, na žabu, ale dokonca aj na predmet - napríklad na tú slamku, a tak sa prepchať aj kľúčovou dierkou. A aj v tom sú isté rozdiely. Morou mohla byť žijúca žena alebo mŕtvy muž, ktorý prišiel za svojou ženou. Mne ukazovali v istej dedine na jednu ženu - bola asi štyridsaťročná - a mala až také silne fialové pery, zjavne mala nejaké srdcové problémy, a hovorili mi o nej - vidíte, to je mora. Pred takými si dajte pozor. Alebo keď mala zrastené obočie nad koreňom nosa. Inak tieto mory museli podľa takých predstáv vydáviť črevá pred vchodom a keď si ten dotyčný chcel pomôcť, bolo treba pred vchodom posypať tie črevá plevami, lebo potom ich nemohla do seba nazad vtiahnuť, no a potom zomrela. Takže keď daktorá žena potom, čo on mal tú moru, naozaj zomrela, tak už to hneď bola striga.

E.R.: Takže aká bola vlastne predstava o strige?

E.H.: Tie ženy, ktoré zariekali, často zariekali choroby. Ale veľmi často ich považovali za strigy, pričom ony samy o tom ani nemuseli vedieť. Stretla som sa na Horehroní s jednou - na Šumiaci - už je dávno nebohá - tú považovali za strigu a ona o tom netušila. Len okolie mi vravelo - to k tej strige chodíte? Mysleli si o nej, že je v spojení s niečím nečistým, lebo pomáha to len od nej - ľudia si mysleli, že je to buď vrodená vlastnosť, alebo získaná tak, že sa dá s nečistou silou do kontaktu. Zaujímavé je, že to boli väčšinou také chudobné ženy, chudáčky, ktoré za to liečenie dostali nejakú poživeň. Ale ťažko povedať, či to čudáctvo bolo dôsledkom toho... Stretla som sa s niekoľkými takými, ktoré žili niekde na okraji dediny v rozpadávajúcej sa chatrči a zbierali liečivé byliny, vedeli zariekať aspoň jednu vec, lebo väčšinou ony zariekajú len jedno, alebo nejaký jeden okruh. Niektoré zariekajú mandle, iné uštipnutie hadom, ďalšie vredy, hnisavé, mŕtve kosti.
(...)
Dá sa to povedať asi tak, že nejaký úkon hospodárskej mágie, ktorý mal len pomôcť a nebol na úkor iného, to sa chápalo ako určitý zvyk, ktorý je treba robiť, ktorý nemá v sebe ódium nejakého bosoráctva. Napríklad, za bosoráctvo sa nepokladalo, keď sa niekto v štedrovečernú noc vyzliekol donaha, zobral cepy, išiel na pole a búchal nimi o zem, aby tam v lete nerýpali krty. Ale ak napríklad gazdiná ide na Luciu k susede a vezme jej z kurína troška slamy z hniezda a dá do svojho, aby tie vajíčka, čo majú susedine sliepky zniesť, zniesli o to viacej jej vlastné, to už je bosoráctvo. Tam už škodí. Keď na Luciu kŕmi sliepky z kolesa, aby sa jej nerozbiehali, to je v poriadku, ale keď niečo zoberie zo susedného dvora a prenesie do svojho, aby o to viacej mala ona, to už je bosoráctvo.
(...)
E.H.: Ale napriek všetkému - aj v jednej lokalite, popri sebe - a toto je tiež také obdivuhodné - žijú ľudia, ktorých predstavy sú diametrálne odlišné. V jednej dedine stretnete človeka, ktorý je hlboko veriaci, ale veriaci tak akosi racionálne. Majú skutočne preštudované Sväté Písmo a aj vám povedia - toto nie, toto je povera, toto ja nerobím. A potom máte ľudí, ktorí sú poverčiví - hneď v susednom dome - a už akosi veria takýmto praktikám. Raz ma prekvapilo v jednej dedine, kde sme sedeli a rozprávali o čarodejniciach, bolo tam tých žien spočiatku nejakých desať, ale, samozrejme, nemohli tam sedieť celý deň, tak vybehla vše jedna, vše druhá a len čo jedna vybehla, už o nej hovorili - však aj táto je striga. A už hovorili, čo vyviedla, ako si na Štedrý deň prišla šidlo požičať, že si musí krpce opraviť, ale však kdeže tá nosí krpce a ešte na Štedrý deň. To muselo voľačo inšie byť v tom. Alebo - táto na Luciu dievča poslala k nám a prečo poslala, však vie dobre, že to len nešťastie ide do domu. Proste krása. Bolo hádam päť alebo šesť hodín poobede a pod oknom sa mihla mužská postava, no a tá domáca hovorí - môj ide domov z roboty. Taký asi 58-ročný a ja si hovorím, no zbohom, koniec strigônskym rozprávaniam. Keď vošiel, tak sa spýtal, čože akože a ona mu hovorí, ale vraj tuto pani chceme presvedčiť, že strigy sú - a ja hovorím, no viem, že boli... a on nato: čo? boli? Poďte so mnou, ja vám ukážem, čo teraz na Štedrý deň strigy narobili. Išlo o to, že na konci dediny bol nejaký dom, kde na Štedrý večer mládenci triesky pálili od Lucie zbierané a že sa tam strigy dobýjali a celý roh domu zrútili.

J.C.: Mužské alkoholické delírium... a potom sú strigy ženy na vine.

E.H.: Možno... Inak tie poverové predstavy, keď ideme podľa konfesie, ideálnym prostredím sú gréckokatolícke obce a pravoslávne obce. Tam mi tiež jedna hovorila - pomerne mladá, taká štyridsiatnička, že ona svojho muža, keď ich dávali dokopy, ani cítiť nemohla, ale potom, ako jej jeho matka doniesla voľajaký ten pagáč a tam zrejme bolo niečo od neho zapravené, odvtedy že ona bez neho žiť nemôže a už sú desať rokov spolu a už ho len vyzerá, kedy príde domov, a to len pre ten pagáč. A niekedy zasa človek ide s veľkou nádejou k nejakej osemdesiatničke, že sa od nej dozvie niečo o strigách, a stretne takú racionálnu osobu, až to bolí. Už sa mi stalo, že jedna takáto staršia žena ma počúvala, počúvala a ja som už všeličo nadhadzovala a ona mi na to hovorí: nič také som ja nepočula, ale by ma to veľmi zaujímalo, keď sa také voľačo dozviete, príďte mi to povedať. A zasa v Potvoriciach v Maďarsku - Patvarcz, tiež jedna stará babka, veľmi nám vychádzala v ústrety, tak som sa jej vypytovala, že keď išli orať, siať, či nevidela, že by pod prvú brázdu dávali chlebík, vajíčko alebo niečo iné. Krútila hlavou, že nevidela, a potom som sa jej už taká napálená spýtala - ani ste o takom nepočuli - a ona mi hovorí - ale nuž počula od jednej z múzea zo Szegedu a teraz od vás.

E.R.: Takže takto vy šírite poverové predstavy v ľudovom prostredí.

E.H.: - smiech.
Jana Cviková, Jana Juráňová a Eva Riečanská sa pani docentke poďakovali za rozhovor a vyleteli von oknom.


Vyšlo vo feministickom kultúronm časopise ASPEKT 3/1994 Bosorky