ruzovyamodrysvet.sk

ADELA OSTROLÚCKA (1824 – 1853)

Aký vlastne bol váš vzťah k Štúrovi?
Viete, čo o mne Štúr napísal po smrti? Že som bola tvor. Nie žena, nie človek, nie bytosť, nie osoba, tvor! Vraj “bol to zvláštny tvor, viac duch ako telo, vzdelanosti a šľachetnosti neobyčajnej, a lásky k nám, ako i z jej písomných pamätníkov vidno, najvrelšej”.

Hovoríte skôr o Štúrovom vzťahu k vám.
Áno. Hovorím, lebo tomu nerozumiem. Vraj - ako povedal - “taký tvor sa riedko rodí, a ešte redšie vychová, určený viac Bohu ako svetu”. To sú slová muža, ktorého som milovala. Toto napísal, keď som zomrela.

Teda ľúbostný vzťah...
Niektoré ženy z nešťastnej lásky skáču pod vlak. Niektoré dokonca zabijú muža. Veru, máloktorá pomaly zomiera na suchoty, čítajúc pritom nezáživnú obrodeneckú literatúru malého národa, do ktorého vari ani nepatrí... Suchoty sú chorobou chudobných. A ja som bola šľachtičná.

Čítali ste po slovensky spisbu našich národovcov?
Och, načo mne boli všetky tie jeho knihy, načo, preboha? Nepísal mi listy, len mi posielal knihy. Mne napísal iba jeden list. Mojej mamičke napísal tri listy a na konci stálo: “Posielam knihy slečne Adelke.” Vždy som sa im potešila. Myslela som si, že je to nejaké znamenie. Čítala som ich - ako modlu. Veď inak sa ani čítať nedali. Vôbec sa to nedalo čítať. Mozog mi pri tom tŕpol. Čo za trápenie to bolo - čítať tieto ťažké vety, také ťažko a také... a tie slová... aké to bolo neohrabané! Iste bolo utrpením ich aj písať. Bolo to poznať. Veď Štúr aj veľmi trpel, kým niečo napísal. Hoci písal veľa, veľmi veľa, stále písal. Najmä listy. Všetkým, len mne nie. A stále aj trpel. Za národ, za vlasť, za zbiedený ľud, za domovinu, za Tatry, za všetkých orlov aj sokolov... trpel a trpel, dotrpieť sa nemohol.

Vašou rodnou rečou bola skôr maďarčina, vedeli ste po nemecky, francúzsky, latinsky. Rozumeli ste knihám, ktoré vám posielal? Čítali ste aj slovensky?
Či som rozumela? Usilovala som sa. Čítala som tie knihy. A napokon, keď som už veľmi ochorela, začala som v predsmrtnej horúčke aj po slovensky hovoriť, a to sa mu preveľmi páčilo. Dúfala som, že mu to dôjde... Nič mu nedošlo. Myslel si, že sa zo mňa pred smrťou stala Slovenka. A ja som to robila len preto, že som sa mu chcela zapáčiť. Nuž ale či sa niekomu môže páčiť tvor?

Prečo vám teda venoval svoju náklonnosť?
Pestoval si moju nešťastnú lásku k nemu ako - ako... nie, on si ju nepestoval. Nechal mňa, nech ju pestujem. Predhadzoval svetu svoje utrpenie v nešťastnej ľúbosti. Kto sa staral o to, čo si ja myslím?

A čo ste si o tom vlastne mysleli?
Čo som si mohla myslieť? Veľký národovec, ktorý sa nemôže oženiť kvôli svojmu národu. Ani oženiť, ani nikoho milovať. Kvôli akejsi katastrofe, ktorá sa ustavične schyľovala...

Neuvažovali ste nad tým - skončiť s týmto vzťahom a založiť si rodinu s niekým normálnym, teda vlastne - no, s niekým iným?
Bohužiaľ nie. A tak som aj dopadla. Asi som to mala urobiť. Vydať sa za niekoho. A Štúr by trpel a trpel... Lenže keby som sa vydala, tak len za nejakého grófa. Určite by ma za to boli všetci prekliali, že ja sa mám dobre a orol trpí...

Čo vás na ňom tak fascinovalo?
Bol to pekný muž. Ale nielen to. Nikdy som nevedela, čo si naozaj myslí. Vedela som, čo hovorí, čo píše, ale čo si myslí, to som nikdy nevedela. Pokúšalo ma pokúšať ho. Až som celkom upadla do pokušenia. On odolal. Niekedy sa mi zdalo, že jeho zasa pokúša viac môj švárny brat než ja.

Nikdy sa neoženil.
Viem. Ale predo mnou potrápil ešte nejakú inú. Spadol u nich doma zo schodov, zlomil si ruku, nechal sa ošetrovať. Keď veľmi zahorela, utiekol. A cez noviny jej potom odkázal, čo a ako. Napísal jej ľúbostnú báseň, ktorú potom opublikoval. Hrôza pomyslieť. Môžem byť rada, že toto sa mne nestalo.

Boli ste jeho múzou?
Nie, múzou nie. Chcela som ňou byť, ale cítila som, že ňou nie som. Mal svoje mužské múzy. Oni všetci sa navzájom milovali, obdivovali, a všetci pritom milovali jeho, bol ich vzorom, viseli na ňom. A on miloval ich. Raz jedného viac, potom iného viac. A keď sa niektorý z nich oženil, tak na toho hneď zanevrel. Ja som sa mohla umárať, koľko som len chcela. Bolo to zbytočné mrhanie energie.

Ste známa ako jeho veľká láska.
Ani po smrti nemám od neho pokoj. Nevydala som sa, deti nemám. Zomrela som veľmi mladá, no už ako stará dievka. Na suchoty. Môj milý hádzal vrúcne pohľady na iných mladoňov. Všetko, čo v živote robil, robil s mužmi. Ideály s nimi zdieľal, revolúcie prehrával, noviny vydával, proti Budapešti sa s Viedňou spojil, písal si s nimi. Načo boli pre neho ženy na svete? Na ťarchu. Aby sa nepovedalo, tak sa aj dva razy zamiloval. Aby splnil kritériá romantika, zamiloval sa nešťastne. Lenže ako nešťastne? Ako sa má žena z toho vymotať, keď je do nej niekto nešťastne zamilovaný a ona je do neho šťastne zamilovaná, ale on len trpí, zmára sa, odmieta jej lásku, až ju napokon celkom zavrhne a pritom stále trpí? Zdalo by sa, že sa nemá na čo vyhovárať. A aj tak sa vyhovoril. Na národ. Lenže kto to vlastne bol pre neho ten národ? Samí muži. Je to jasné. Vybabral so mnou. Aj s tou, čo bola predo mnou. Mária sa volala. Ale myslím, že z toho vyviazla lepšie než ja. Prežila to.

Z Kalendárky 2002