ruzovyamodrysvet.sk

(...) "Vy ste... viem, poďte dnu." S ľahkým mávnutím nechal jej meno bokom. Okázalo ju zaviedol do izby, tam ostal mlčky stáť a obzeral si svoje police. Ustúpil, aby sa aj Jana mohla zúčastniť obhliadky. Nevedel, že tu deň predtým všetko vzala do rúk, že polovicu jeho kníh vytiahla z políc a dve z nich mala doma. Všimla si zmeny, ktoré spôsobila Svidorova prítomnosť, posun, v ktorom zreteľne vystupoval iný spôsob zaobchádzania s predmetmi a ich vlastnenia, Irenina túlavá existencia bola vytlačená a ani jej včerajšie hrabanie sa a listovanie nezanechalo v tomto chaose iného druhu žiadne stopy. Zjavná bola aj atmosféra odchodu.

Irena tu chýbala, bez nej bola celá tá návšteva nezmyselná. Svidor stál uprostred izby a držal si ruku na šatke na krku, akoby potláčal kašľanie. Vytrhol sa zo svojho postoja, ukázal na jedno kreslo a sadol si oproti. Prehodil si nohu cez nohu a oblapil koleno, až sa mu kĺby na prstoch zabeleli. Jana videla odhalenú holennú kosť, žltkasto kostnatú medzi okrajom ponožky a vytiahnutou nohavicou, vystretú proti nej, a dívala sa pomimo. Svidor si medzitým nepokryte vecne prezeral jej nohy a neponáhľal sa s tým. Jana sa venovala jeho nohe rovnako nápadne, až ňou ucukol. Ešte nechcela odísť, chcela sa s ním zhovárať a bola mu dlžná vysvetlenie.
Svidor položil nohu na podlahu a nútil sa do ľahkosti. "Vy sa teda zaujímate o filozofiu?" spýtal sa pobavene.
Jana si stretnutie predstavovala menej napäto, chýbala Irenina sprostredkujúca účasť. Svidor ju nespomenul, spravil z návštevy neosobnú konzultáciu. Pokúšala sa nemo vzrastajúce nepriateľstvo vrátiť do neutrálnej zdvorilosti. Sama teraz nemala žiadne otázky. Zľahka prikývla.

Svidor ostal pri téme: "A čo teraz čítate?" Myslel to veľmi vážne, kým Jana sa sama seba pýtala, či sa jej to ešte nejako týka. Cítila sa slobodnejšie než v posledné dni. Nebolo to tu priateľské, ale konfrontácia bola intelektuálna - aj keď prekvapivo nízkej úrovne - nerozdávali sa údery. Mohla odpovedať a ísť.
"Fenomenológiu ducha."
Svidor sa toho chytil s viditeľnou radosťou, preňho to znamenalo začiatok.
"Tak, vy teda čítate ´Fenomenológiu´. A ako ďaleko už ste?
"Čítam po druhýkrát predslov."
"A rozumiete tomu?"
"Teraz už väčšine áno."
"Čítate v origináli alebo v preklade?"
"V preklade a miestami to porovnávam."
Svidor viackrát pokýval hlavou, usmieval sa, akoby sa mu niečo potvrdilo. "Tak, vy tomu teda rozumiete," vystrel sa v kresle. "Potom to budem musieť zrejme čítať ako vy, pretože ja tomu napríklad vôbec nerozumiem," vyhlásil víťazoslávne.
"No, nečudo, je to skutočne veľmi ťažké," povedala Jana pokojne, takmer priateľsky, a vstala.

Svidor ostal v predklone sedieť, chvíľu mlčal, potom sa prudko zdvihol, keď Jana už stála pri dverách, prudko pred ňou rozcapil dvere a odprevadil ju do predizby. Tam sa k nej s rukou na kľučke obrátil: "Niečo vám poviem, slečna. Len jedna žena rozumela filozofii, bolo to v stredoveku, v Španielsku. A tú nechali potom roztrhať štyrmi pármi býkov!" Vytláčal tie slová s takou nenávisťou, že ten názor zaznel z jeho úst úplne prirodzene.
Nebol žiaden podstatný rozdiel medzi ním a policajtom. Obaja mali poruke vyhrážky, policajt nezašifrovane a rýchlejšie. V Jane sa dvihol starý hnus, ale len krátko, v podstate nebola dotknutá.
"Neberte si to tak," povedala a odišla. Zbehla dolu schodmi, bezbolestne, chopila sa náhodného rytmu, ktorý vznikol po pár schodoch, a zdokonalila ho na zvučný stepový tanec trvajúci päť poschodí.
Neskôr si pomyslela, že by rada vedela meno tej ženy. (...)