ruzovyamodrysvet.sk

„Ženy, prebuďte sa!“
Túto výzvu adresovala Olympe de Gouges príslušníčkam svojho pohlavia v rokoch Francúzskej revolúcie, ktorá sa stala nielen okamihom zrodu „bratstva“, ale i politického feminizmu. No zatiaľ čo heslo „sloboda, rovnosť, bratstvo“ vošlo do dejín a formovalo predstavy o spoločnosti založenej na uplatňovaní občianskych práv, ocitli sa aktivity „sestier“ a „občianok“, ktoré vo svojej dobe významným spôsobom ovplyvňovali revolučné dianie, mimo pozornosti toho, čo je hodné historickej pamäti, mimo toho, čo malo podľa názoru patriarchálneho dejepisectva, a patriarchálnej spoločnosti vôbec, prežiť svoju dobu.

Feministické vedkyne označujú Olympe de Gouges za zakladateľku moderného feminizmu predovšetkým kvôli jej Deklarácii práv ženy a občianky (1791). Túto alternatívnu deklaráciu práv žien skoncipovala dva roky po začiatku Francúzskej revolúcie, keď už bolo viac ako jasné, aké pohlavie mali mať všetci tí slobodní a rovní, na ktorých sa vzťahovala pôvodná Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789. Vylučovanie žien z verejného života, ako aj iné otázky súvisiace s právami žien spracovala Olympe de Gouges nielen v deklarácii, ale i v početných divadelných hrách, článkoch, románových pokusoch, listoch, výzvach a pamfletoch.

Aktívna účasť žien vo Francúzskej revolúcii je viditeľná všade - v dave útočiacom na Bastilu, v pochode žien do Versailles, v organizovaní patriotických zbierok, v ženských kluboch a časopisoch slúžiacich politickým cieľom žien, v légiách „amazoniek“ bojujúcich vo francúzskej armáde. (Mimochodom: Angličanka Mary Wollstonecraft vydala začiatkom roku 1792 knihu Obrana práv žien.) Postupné „zavracanie“ žien na miesto, na ktorom ich potrebujú muži, vyvrcholilo po neustálom upieraní občianskych práv ženám direktívnym zákazom akejkoľvek politickej aktivity žien. Aj osud žien vo Francúzskej revolúcii je tak historicky nesmierne poučným príkladom toho, ako rýchlo sa patriarchálna spoločnosť spamätáva z revolučného „uvoľnenia“ mravov či rodových rolí (jedným z najvýznamnejších krokov bolo napríklad zavedenie rozvodu), ako rýchlo zabetonováva mocenské záujmy vyvolených mužov. V doslove k Deklarácii práv ženy a občianky Olympe de Gouges pripomína trpkú skúsenosť žien s revolúciou: „Žena, prebuď sa! Hlas rozumu zaznieva nad našou zemeguľou, spoznaj svoje práva! (...) Ani s nasadením všetkých svojich síl nedokázal zotročený muž sám roztrhať svoje okovy. Akonáhle sa však ocitol na slobode, správa sa nespravodlivo voči svojej družke. Och, ženy! Ženy, kedy sa skončí vaša zaslepenosť? Nože povedzte, aké výhody vám priniesla revolúcia? Stretávate sa s ešte hlbším opovrhovaním, ešte nepokrytejším znevažovaním.“

Kto je Olympe de Gouges?
Podľa matriky sa narodila ako Marie Gouze v Montaubane pri Toulouse v južnom Francúzsku v roku 1748, sama si však stále udávala o sedem rokov neskorší dátum narodenia. Vo svojom autobiografickom románe tvrdí, že jej skutočným otcom nie je mäsiar Pierre Gouze, ale markíz Le Franc de Pompignan. Legenda o nelegitímnom šľachtickom pôvode, ktorú okolo seba zosnovala, jej zrejme mala pomôcť nadobudnúť hlas a miesto v spoločnosti; dodávala jej sebadôveru a vieru vo svoj zdedený či „prirodzený“ spisovateľský talent. Takýchto legiend zrejme vytvorila okolo svojej osoby viac, pravdepodobne nimi chcela vyvážiť „nanič-hodnosť“ svojho pohlavia, nedostatok vzdelania a majetku - všetko charakteristiky, ktoré podstatne rozhodovali o bytí či nebytí - nielen vo verejnej sfére a nielen v jej dobe. Len veľmi nedokonale sa naučila čítať a písať, väčšinu svojich diel diktovala sekretárom. Materským jazykom Olympe de Gouges bola okcitánčina. Napriek tomu, že jej francúzština a štýl vyjadrovania ostali navždy poznačené nedostatkom vzdelania, nemlčala. Aká fascinujúca musela byť odvaha a sebadôvera tejto ženy, ktorá sa navzdory všetkým protivenstvám stala v Paríži známou ako „femme de lettre“, ženy, ktorá dokázala považovať svoj hlas za dôležitý.

„Mala som necelých 14 rokov, keď ma vydali za muža, ktorého som vôbec nemilovala a ktorý nebol ani bohatý, ani dobrého pôvodu. Obetovali ma bez akéhokoľvek dôvodu, ktorý by vyvážil odpor, ktorý som voči tomuto mužovi pociťovala,“ napísala; v skutočnosti ju vydali v sedemnástich rokoch, v roku 1765. V roku 1766 sa jej narodil syn Pierre. V tom istom roku zomrel jej muž; vdovský stav jej umožnil slobodu pohybu a konania, o akej vydaté alebo slobodné ženy nemohli ani snívať. Jej rozhodnutie vstúpiť do nového života symbolizuje aj vznešene znejúci pseudonym, ktorý si zvolila - Olympe de Gouges.

Aby si mohla uchovať slobodu mimomanželského stavu, uprednostnila život ako „femme galante“. Tento spôsob života jej síce zabezpečil vstup do kruhov vzdelancov a do salónov, s trpkosťou si však uvedomovala svoje postavenie: „...aké úbohé je moje pohlavie! Svojimi pôvabmi a umením zvádzania dosiahne u mužov všetko. No dobre, tak musím na verejnosti dokázať, že existujú neporovnateľne ušľachtilejšie prostriedky, ako zabezpečiť ženám vo svete budúcnosti postavenie, ktoré im náleží... Táto revolúcia nepochybne spôsobí takúto hlbokú zmenu.“ Olympe de Gouges sa pokúšala zarábať si na živobytie ako divadelná autorka. Dlhé roky bojovala o inscenovanie svojich hier v konzervatívnom, kráľovi podriadenom divadle Comedie Française; o svojich skúsenostiach rozhorčene hovorí: „Prečo existujú tieto neochvejné predsudky voči môjmu pohlaviu? A prečo hovoria, ako som to počula nahlas hovoriť, že Comedie Francais nemá hrať hry od žien? Som žena, neveľmi bohatá (...) Vari nebudú mať ženy nikdy inú možnosť, ako uniknúť hrôzam chudoby, než ponižujúce prostriedky?“ V presadzovaní svojich hier vytrvala, v divadle Theatre de la Nation (ako sa Comedie Francaise krátko nazývalo) uviedli v roku 1789 jej drámu Zamore a Mirza alebo šťastné stroskotanie, ktorá je veľmi jasným protestom proti otroctvu.

Olympe de Gouges zakúsila na vlastnej koži nielen nepriateľstvo mužmi dominovanej spoločnosti, ale aj bolestný nedostatok ženskej solidarity: „Ženy chcú byť ženami a nemajú väčšieho nepriateľa ako seba samy; len čo niektorá vystúpi z ich sféry, aby bránila práva všetkých, ihneď má proti sebe celé svoje pohlavie; zriedka vidno ženy vo veľkej akcii či aplaudovať dielu inej ženy.“

Tribúna a popravisko
V Deklarácii práv ženy a občianky Olympe de Gouges priekopnícky nasvecuje myšlienky osvietenstva z feministickej perspektívy. Jednoznačne odmieta lživosť tzv. rodovo neutrálnej formulácie ľudských práv, ako aj zdanlivú neutralitu pojmu človek, za ktorým sa až príliš často skrýva výlučne muž (pravda, nielen vo francúzštine). Dostáva sa k pochopeniu jedného z dodnes najdôležitejších zistení feminizmu, že s naoko rodovo neutrálnymi pojmami sa spája hierarchia rodových pomerov.
Deklarácia konštatuje, že „žena sa rodí slobodná a ostáva rovnocenná mužovi vo všetkých právach“. Narušenie tradičného obrazu ženy sa iste najvýraznejšie ozýva v „práve na odpor voči útlaku“. Požaduje volebné právo pre občianky a občanov, nástojí na tom, aby spoločnosť brala ženy vážne v ich právach i povinnostiach. Uvádza aj veľmi pragmatické právo ženy zverejniť meno otca dieťaťa, ktoré bolo matkám nelegitímnych detí dovtedy upierané. Deklarácia hlása, že ženy majú mať právo na trest za porušenie zákona, opakovane nástojí na vyváženosti práva a zodpovednosti v článkoch VII, VII, IX: „Každá žena, ktorú uznajú vinnou, podlieha neobmedzenej prísnosti zákona“, najrazantnejšie a najprorockejšie v článku X, hlásajúcom slobodu slova: „Ak má žena právo vystúpiť na popravisko, potom jej treba priznať aj právo vystúpiť na rečnícku tribúnu“.

Zámienkou pre zatknutie Olympe de Gouges bola v júni 1793 úvaha o potrebe plebiscitu pri rozhodovaní o budúcej forme vlády (republikánska, federatívna alebo monarchia) pod názvom Tri urny alebo blaho vlasti. Súdili ju ako prívrženkyňu girondistov a vyčítali jej, že sa v roku 1792 verejne zastala kráľa, čo pokladali za propagandu znovunastolenia monarchie. K protestu proti poprave kráľa ju viedli humanitné dôvody i politická prezieravosť - pochopila, akú rolu zohrá kráľova smrť v rozštiepení francúzskeho obyvateľstva: „Louis Capet je mŕtvy, napriek tomu v tejto krajine Louis Capet stále vládne.“

Tieto dôvody ale neboli skutočnou, resp. jedinou príčinou, prečo musela Olympe de Gouges zomrieť pod gilotínou. Krátko po smrti ju po zákaze ženských klubov uvádzali ako varovný príklad. Slová republikána Chaumetteho jasne dokazujú železnú vôľu vrátiť vzťah pohlaví do „usporiadaných“ koľají: „Pamätajte na túto mužatku (...) nehanebnú mužatku Olympe de Gouges, ktorá zakladala ženské spoločnosti, zanedbávala svoju domácnosť, chcela politizovať a páchala zločiny. Takéto nemorálne bytosti boli rozdrvené gilotínou, ktorá mstí zákony. (...) Chcete ju napodobňovať? Nie, lebo by ste cítili, že by ste neboli príťažlivé a opravdivo hodné úcty, keby ste nezodpovedali tomu, k čomu vás predurčila príroda. Chceme, aby ženy požívali úctu; preto ich nútime, aby mali úctu samy k sebe.“

Olympe de Gouges popravili 3. novembra 1793.
Jej poprava bola súčasťou ťaženia proti politicky aktívnym ženám. 30. októbra boli totiž rozhodnutím francúzskeho Národného konventu zakázané všetky ženské kluby a organizácie. Konvent odôvodňoval svoje rozhodnutie tým, že ženy nemajú dostatok schopností potrebných na riadenie vecí verejných. Na otázku „Vari by sa ženy mohli naplno odovzdať týmto užitočným a ťažkým úlohám?“ odpovedá jeden z členov konventu: „Nie, pretože by boli potom prinútené pod tlakom povinností rezignovať na úlohy, na ktoré ich predurčila príroda“. Ďalší vývoj účasti žien na správe vecí verejných poznáme - už v roku 1795 ustanovil občiansky zákon muža za poručníka ženy. O volebné právo ženy ešte bojovali veľmi dlho - v samotnom Francúzsku viac ako stopäťdesiat rokov.


Spracované s použitím internetových materiálov, článkov a štúdií Geburtsstunde des Feminismus: Die Französische Revolution in: Schmölzer, Hilde: Revolte der Frauen. Viedeň 1999; Keintzel, Barbara: Olympe de Gouges (1748 - 1793). Revolutionärin, Schriftstellerin, Philosophin in: BMUK/Abt. f. Mädchen- und Frauenbildung (ed.): Und kann ein Frauenzimmer dafür, dass es auch ein Mensch ist? Frauen der europäischen Aufklärung und Romantik, Viedeň 1995; Kronika kobiet, Varšava 1993 a i.

Hlasy žien. Aspekty ženskej politiky

Kradmá ruka feministky rozvažuje za plentou. Aspekty parlamentných volieb.