ruzovyamodrysvet.sk

Pod pazuchami mi vyrážajú prvé chĺpky a už hovoria o mojom vydaji. Babka ma chce vydať za inžiniera, jedno akého, len nech je to inžinier. Muž, ktorý sa v hlavnom meste stal inžinierom, už nepotrebuje meno, je pán inžinier, vďaka svojim nezrozumiteľným vedomostiam zanechal svoj pôvod za sebou a zasluhuje si úctu. Inžinierov je čoraz viac, potrebujeme ich na horúčkovité budovanie našej vlasti. Naši spisovatelia sú inžinieri duší, ich diela prebudúvajú staré duše. Keď sa u nás nejaký ten inžinier zastaví, babka hrkúta: Ale pán inžinier, nože si dajte ešte jedno kohútie stehienko, dajte si, hádam ma len neurazíte, taký statný muž, obslúžte sa, prosím. Pán inžinier si pchá naše mladé kohúty do veľkého brucha, rozopne si gombíky na saku a vzdychá. Na rozlúčku mu babka strčí do ruky odpadkový kôš: Boli by ste, pán inžinier, taký láskavý a vyniesli by ste nám smeti? Ale samozrejme, dajte sem, a babka sa zatvári spokojne. No mama sa hanbí, že pána inžiniera, ktorý tak veľa vie, zneužívajú na špinavú prácu. Pritom inžinier nie je žiaden pán, ale náš súdruh.

Ostatné deti doma pomáhajú, ale keď mám umývať riad ja, prevrátim oči, padne na mňa príšerná únava a babka povie: No, nechaj tak, ja to spravím. Ponatieram veľké mäkké chleby maslom, poukladám si ich na predlaktia a vybehnem na dvor ako na krídlach. Okrem chleba mám rada krupicovú kašu so škoricou a nastrúhanou čokoládou. Pri slove zelenina mi v krku narastie celá hlávka kelu a takmer ma zadusí. V obchode, kde stojí na zelenej tabuli „zelenina“, to smrdí, v kúte stojí pľuvadlo a naši muži doň pľujú. Ženy u nás nepľujú, pravda, okrem babky. Naši muži majú v sebe očividne viac všelijakej mazľavej tekutiny a musia sa jej zbavovať.
Odkedy viem čítať, keď prechádzam okolo vývesky „zelenina“, pevne stískam pery. Babka a mama ma nútia otvoriť ústa a prehĺtať varenú zeleninu. Blednem z toho, ale ostatné dievčatá z toho neblednú, preto mi ich dávajú za vzor. Hrdinka a pirátka nemá muža, pre ktorého by musela variť, vysvetlila som svojej rodine, a tak ma do varenia nezasväcujú.

Naďalej však musím šklbať kohúty. Sedím s bratom za kuchynským stolom, každý s bezhlavým kohútom, ktorému zabránili, aby dospel. Šklbeme červené pierka, až kým kohút nie je biely a holý a nenabehne mu husia
koža. Je mu chladno zo smrti a bez pierkových šiat sa trasie zimou. Uvarenú, zvädnutú husiu kožu nejem, aby ma nestriasalo. U nás sa deti do domu nepozývajú. Deti, psy a sliepky ostávajú vonku. Raz ma pozvala na návštevu spolužiačka Anka, ktorej mama je lekárnička. Taká lekárnička nepredáva len pilulky, ale mieša aj tinktúry a aby nikoho neotrávila, musí veľa vedieť. Preto si ju ľudia vážia, ibaže Ankina mama nemá muža, a to je podozrivé. Babka sa napriek tomu potešila, že som dostala pozvanie do váženej lekárnickej rodiny. Nevedela, že u Anky doma je už tak dlho v parketách rozďavená riadna jama, že si ju už nikto nevšíma. Hrali sme sa s Ankou v obývačke okolo jamy, akoby to bolo úplne normálne. Pretože vo vážených rodinách majú v obývačkách rozďavené veľké jamy, radšej k sebe deti nepozývajú. Deti by mohli do takej jamy padnúť, alebo — čo je ešte horšie — vykríknuť: Aha, jama!

Z knihy Na slepačích krídlach