Uršuľa Kovalyk: Treska
Level: For Thinkers :) 7+
Svetlo, ktoré sa predieralo pomedzi spustené rolety, hádzalo tenké prúžky na jeho rozospaté telo. Stál pri stole, veľký a chlpatý, oblečený iba v potrhaných trenírkach, držiac v ruke tresku a rožok.
„Sadni si oproti mne,“ povedal a sťažka dopadol zadkom na rozheganý gauč vedľa stola. Zarosený kelímok položil pred seba a po chvíli mlčania ho s praskotom otvoril. „Nedáš si so mnou?“
Nemo som pokrútila hlavou.
„Vieš,“ povedal a nabral tresku na rožok, „musím ti niečo povedať.“
Pohodlne som sa usadila v kresle, tak, aby ma čo najmenej boleli kríže.
„Môžeš.“
Otec odhryzol konček rožka a ticho prežúval.
„V podstate si už dospelá žena,“ začal, „určite si zanedlho nájdeš frajera, vydáš sa a budeš vychovávať deti. Chcem, aby z teba bola dobrá matka a vzorná manželka, preto mi vadí to, čo momentálne robíš.“
Prekvapene som zdvihla obočie a opýtala som sa: „Čo také?”
Otec si pošúchal nos a spustil.
„Stretávaš sa s divnými ľuďmi, sú príšerne oblečení, chlapci majú odfarbené vlasy a dievčatá ich nemajú vôbec. Počúvaš hroznú hudbu, chodíš na párty a určite berieš extázu. Ten chlapec, čo zazvonil minule u nás, mal na nose a v obočí zapichnuté divné pliešky, vyzeral ako fakír!“
„Otec, to je piercing,“ povedala som a usadila sa ešte pohodlnejšie do kresla.
„Je mi jedno, čo to je,“ povedal a utrel zo stola spadnutý kúsok ryby. „Nepomáhaš doma, kašleš na varenie. Bojím sa, že z teba vyrastie hrozná žena, taká emancipovaná feministka, ktorá ostane na ocot, lebo ju žiaden slušný muž nebude chcieť.“
Pri slove nebude chcieť mávol rukou a kúsok tresky odfrkol na záclonu. Vystrela som potichu nohy a cítila som, ako pravou lomcuje kŕč. Trocha som ňou pocvičila. Otec sťažka položil ruky na stôl s igelitovým obrusom a rozprával ďalej.
„Bola by ťa škoda. Si pekná. Žena sa má vydať a porodiť deti, je to jej poslanie, iba tak budeš v živote šťastná. Ver mi.”
Vytiahla som rolety, aby tie chudinky kvety zažili slnko. Oco sliepňavo otváral mastnú pivovú fľašu.
„Muž sa o teba postará, bude chodiť do práce a ty ho za to budeš ľúbiť a vychováš mu deti.“
Klokotavo si upil. Sadla som si znovu do kresla.
„Tomu sa ale hovorí obchod,“ povedala som. „A cena, ktorú mám zaplatiť ja, je oveľa vyššia. Vieš, ja nechcem, aby sa o mňa nejaký muž staral, ale aby ma nechal žiť svoj vlastný život, kašlem na jeho peniaze, chcem byť slobodná, nechcem svoj život zabiť praním jeho smradľavých ponožiek.“
Otec sa nešťastne pozrel do kelímka a nabral do úst ďalší kúsok tresky.
„Vedel som to,“ skrivil nešťastne ústa a kúsky ryby mu trčali zo zubov. „To preto, že zomrela tvoja mama, nemala si dobrý príklad,“ bedákal. „Ani variť nevieš, iba celý deň počúvaš tú hudbu, samé tuc-tuc. Tvoja mama sa obracia v hrobe, že som ťa zanedbal.“
Otrávene som sa pozrela na jeho chlpaté ruky.
„Tú pesničku už poznám, otec, aká bola skvelá, starostlivá, obetavá a neviem ešte aká, ibaže si mi nikdy nepovedal, či bola naozaj šťastná. Nikdy si nehovoril o tom, čo naozaj chcela a cítila.“
Otec sa nahnevane postavil, v rukách stískal rožok, akoby to bola jeho jediná opora na tomto svete.
„Tvoja matka bola so mnou šťastná, rozumieš?!“ hlas mu preskakoval, „ibaže umrela.“ Po slove umrela si sťažka sadol na gauč.
„Dobre, umrela, ale na čo umrela, na rakovinu,“ povedala som. „Nezomrela pri autonehode ani pri katastrofe, zomrela na chorobu, ktorá jej pomaly zožierala vnútro, až jej ho zožrala.“
Chvíľu sa na mňa díval a potom vybuchol.
„A čo tým chceš povedať?“
„To, že keby nemusela byť celé dni doma, starať sa o teba a o mňa, keby mohla robiť naozaj, čo chce, a nebrať večne ohľady na to, že si muž a že mužovi sa treba prispôsobovať, keby sa vykašlala na to, aká má byť dokonalá, a keby ťa občas poslala do zadku, možno by neochorela a dnes by žila.“
Otec sa zdesene zadíval.
„Ty mi chceš povedať, že zomrela kvôli mne?“ Hlas sa mu triasol. „Ty ma obviňuješ, že za jej chorobu môžem iba ja?“
Nahlas som vzdychla a otvorila okno. Dnu akoby vpadol zvuk zobúdzajúceho sa sídliska.
„Nie, to som nechcela povedať, ale verím, že za chorobu mohol spôsob jej života, a keď mama žila život, ktorý bol pre ňu neznesiteľný, keď musela klamať samu seba, keď nemohla nazývať veci pravým menom a nedokázala urobiť to, čo naozaj cítila, ochorela. Tvárila sa, že je silná, uverila vzorcom, ktoré diktujú, aká by mala byť žena. Ja na to kašlem. Nech je každý a každá, akou a akým chce byť, prečo mi rozprávaš tie kydy o tom, ako mám rodiť deti a starať sa o manžela, ak by som to prijala, zomriem, takisto ako moja mama!“
Sedel, vážne pozeral do fľaše a na čele sa mu urobila hlboká ryha. Zhlboka som sa nadýchla.
„Nechcem ti brať ilúzie, otec, ale jednoducho sa nevydám a celý život budem sama až na občasné známosti s nejakým chlapom, ktorého budem možno aj milovať, ale nikdy nepristúpim na dohodu, ktorá zo mňa urobí jeho slúžku. Už keď sa o tom bavíme, akým manželom si bol ty?“
„Bol som neznesiteľný,“ povedal a rukami ako medvedie tlapy pevnejšie zovrel fľašu od piva. „Vieš, došlo mi to až po jej smrti. Predtým som vedel, ako má fungovať rodina, teda aspoň som si myslel, že viem, ale niekoľko týždňov po pohrebe, keď som musel celú domácnosť vziať do svojich rúk, pochopil som, že je všetko úplne inak. Ukradol som tvojej matke kus života, bol som hluchý a slepý, nevidel som, aká je nešťastná a osamelá medzi kuchynským riadom a susedkami, ktoré sa rozprávajú iba o pečení. Bola veľmi iná a veľmi citlivá. Nemala síl bojovať s mužom, ktorého milovala, a ja som to využil. Je veľmi pohodlné prísť domov, sadnúť si k večeri, ktorú každý deň niekto uvarí, obliecť si šaty, ktoré niekto vyperie, až máš nakoniec dojem, že je to správne, že to má tak byť.“
Po lícach mu stekali slzy, ako vždy, keď hovoril o mame. Jednou rukou ich utieral, druhou držal zamastené pivo.
„Nechápal som jej smútok a keď mi hovorila, že je nešťastná, často som na ňu kričal. Nedovolil som, aby pracovala, pripadalo mi správne, že je doma ako moja mama a mama mojej mamy. Bol som tak vychovaný, premýšľať o tom bola pre mňa strata času. Zvaľoval som všetko na moju lásku k nej, ale bola to žiarlivosť a strach, že o ňu prídem. Vtedy, keď ochorela, sľuboval som, že sa všetko zmení, ale nestihol som, pretože umrela. Vlastne som ju pomohol zabiť. Teraz už nemôžem urobiť nič. Je mŕtva. Beznádejne mŕtva. Je taká mŕtva, ako len môže byť.“
Otec sa tupo díval do rohu kuchyne. „Nikdy som ti to nechcel povedať, klamal som ti v rozprávkach o našom šťastí.“
Vstala som a kelímok so zvyškom tresky som hodila do koša. „Načase, že o tom hovoríš, nie som sprostá.“
„Nechcem, aby si takto skončila,“ povedal ufňukane a nechtom zoškraboval jedlo zo špinavého obrusu. Okno za záclonou stemnelo a ja som ho odrazu uvidela v jeho samote a bezmocnosti. Vyzeral ako starý slon, priznávajúci fatálnu chybu svojho života. Potichu som si sadla vedľa neho. Sklonil hlavu a plešina, ktorá mu tohto roku narástla do obrovských rozmerov, hodila prasiatko na stenu. Dotkla som sa jej rukou.
Sobota naberala obrátky a hurhaj vstávajúceho sídliska ďobal do uší. Postavila som na čaj. Treska v koši neznesiteľne páchla.
Z knihy Neverné ženy neznášajú vajíčka
„Sadni si oproti mne,“ povedal a sťažka dopadol zadkom na rozheganý gauč vedľa stola. Zarosený kelímok položil pred seba a po chvíli mlčania ho s praskotom otvoril. „Nedáš si so mnou?“
Nemo som pokrútila hlavou.
„Vieš,“ povedal a nabral tresku na rožok, „musím ti niečo povedať.“
Pohodlne som sa usadila v kresle, tak, aby ma čo najmenej boleli kríže.
„Môžeš.“
Otec odhryzol konček rožka a ticho prežúval.
„V podstate si už dospelá žena,“ začal, „určite si zanedlho nájdeš frajera, vydáš sa a budeš vychovávať deti. Chcem, aby z teba bola dobrá matka a vzorná manželka, preto mi vadí to, čo momentálne robíš.“
Prekvapene som zdvihla obočie a opýtala som sa: „Čo také?”
Otec si pošúchal nos a spustil.
„Stretávaš sa s divnými ľuďmi, sú príšerne oblečení, chlapci majú odfarbené vlasy a dievčatá ich nemajú vôbec. Počúvaš hroznú hudbu, chodíš na párty a určite berieš extázu. Ten chlapec, čo zazvonil minule u nás, mal na nose a v obočí zapichnuté divné pliešky, vyzeral ako fakír!“
„Otec, to je piercing,“ povedala som a usadila sa ešte pohodlnejšie do kresla.
„Je mi jedno, čo to je,“ povedal a utrel zo stola spadnutý kúsok ryby. „Nepomáhaš doma, kašleš na varenie. Bojím sa, že z teba vyrastie hrozná žena, taká emancipovaná feministka, ktorá ostane na ocot, lebo ju žiaden slušný muž nebude chcieť.“
Pri slove nebude chcieť mávol rukou a kúsok tresky odfrkol na záclonu. Vystrela som potichu nohy a cítila som, ako pravou lomcuje kŕč. Trocha som ňou pocvičila. Otec sťažka položil ruky na stôl s igelitovým obrusom a rozprával ďalej.
„Bola by ťa škoda. Si pekná. Žena sa má vydať a porodiť deti, je to jej poslanie, iba tak budeš v živote šťastná. Ver mi.”
Vytiahla som rolety, aby tie chudinky kvety zažili slnko. Oco sliepňavo otváral mastnú pivovú fľašu.
„Muž sa o teba postará, bude chodiť do práce a ty ho za to budeš ľúbiť a vychováš mu deti.“
Klokotavo si upil. Sadla som si znovu do kresla.
„Tomu sa ale hovorí obchod,“ povedala som. „A cena, ktorú mám zaplatiť ja, je oveľa vyššia. Vieš, ja nechcem, aby sa o mňa nejaký muž staral, ale aby ma nechal žiť svoj vlastný život, kašlem na jeho peniaze, chcem byť slobodná, nechcem svoj život zabiť praním jeho smradľavých ponožiek.“
Otec sa nešťastne pozrel do kelímka a nabral do úst ďalší kúsok tresky.
„Vedel som to,“ skrivil nešťastne ústa a kúsky ryby mu trčali zo zubov. „To preto, že zomrela tvoja mama, nemala si dobrý príklad,“ bedákal. „Ani variť nevieš, iba celý deň počúvaš tú hudbu, samé tuc-tuc. Tvoja mama sa obracia v hrobe, že som ťa zanedbal.“
Otrávene som sa pozrela na jeho chlpaté ruky.
„Tú pesničku už poznám, otec, aká bola skvelá, starostlivá, obetavá a neviem ešte aká, ibaže si mi nikdy nepovedal, či bola naozaj šťastná. Nikdy si nehovoril o tom, čo naozaj chcela a cítila.“
Otec sa nahnevane postavil, v rukách stískal rožok, akoby to bola jeho jediná opora na tomto svete.
„Tvoja matka bola so mnou šťastná, rozumieš?!“ hlas mu preskakoval, „ibaže umrela.“ Po slove umrela si sťažka sadol na gauč.
„Dobre, umrela, ale na čo umrela, na rakovinu,“ povedala som. „Nezomrela pri autonehode ani pri katastrofe, zomrela na chorobu, ktorá jej pomaly zožierala vnútro, až jej ho zožrala.“
Chvíľu sa na mňa díval a potom vybuchol.
„A čo tým chceš povedať?“
„To, že keby nemusela byť celé dni doma, starať sa o teba a o mňa, keby mohla robiť naozaj, čo chce, a nebrať večne ohľady na to, že si muž a že mužovi sa treba prispôsobovať, keby sa vykašlala na to, aká má byť dokonalá, a keby ťa občas poslala do zadku, možno by neochorela a dnes by žila.“
Otec sa zdesene zadíval.
„Ty mi chceš povedať, že zomrela kvôli mne?“ Hlas sa mu triasol. „Ty ma obviňuješ, že za jej chorobu môžem iba ja?“
Nahlas som vzdychla a otvorila okno. Dnu akoby vpadol zvuk zobúdzajúceho sa sídliska.
„Nie, to som nechcela povedať, ale verím, že za chorobu mohol spôsob jej života, a keď mama žila život, ktorý bol pre ňu neznesiteľný, keď musela klamať samu seba, keď nemohla nazývať veci pravým menom a nedokázala urobiť to, čo naozaj cítila, ochorela. Tvárila sa, že je silná, uverila vzorcom, ktoré diktujú, aká by mala byť žena. Ja na to kašlem. Nech je každý a každá, akou a akým chce byť, prečo mi rozprávaš tie kydy o tom, ako mám rodiť deti a starať sa o manžela, ak by som to prijala, zomriem, takisto ako moja mama!“
Sedel, vážne pozeral do fľaše a na čele sa mu urobila hlboká ryha. Zhlboka som sa nadýchla.
„Nechcem ti brať ilúzie, otec, ale jednoducho sa nevydám a celý život budem sama až na občasné známosti s nejakým chlapom, ktorého budem možno aj milovať, ale nikdy nepristúpim na dohodu, ktorá zo mňa urobí jeho slúžku. Už keď sa o tom bavíme, akým manželom si bol ty?“
„Bol som neznesiteľný,“ povedal a rukami ako medvedie tlapy pevnejšie zovrel fľašu od piva. „Vieš, došlo mi to až po jej smrti. Predtým som vedel, ako má fungovať rodina, teda aspoň som si myslel, že viem, ale niekoľko týždňov po pohrebe, keď som musel celú domácnosť vziať do svojich rúk, pochopil som, že je všetko úplne inak. Ukradol som tvojej matke kus života, bol som hluchý a slepý, nevidel som, aká je nešťastná a osamelá medzi kuchynským riadom a susedkami, ktoré sa rozprávajú iba o pečení. Bola veľmi iná a veľmi citlivá. Nemala síl bojovať s mužom, ktorého milovala, a ja som to využil. Je veľmi pohodlné prísť domov, sadnúť si k večeri, ktorú každý deň niekto uvarí, obliecť si šaty, ktoré niekto vyperie, až máš nakoniec dojem, že je to správne, že to má tak byť.“
Po lícach mu stekali slzy, ako vždy, keď hovoril o mame. Jednou rukou ich utieral, druhou držal zamastené pivo.
„Nechápal som jej smútok a keď mi hovorila, že je nešťastná, často som na ňu kričal. Nedovolil som, aby pracovala, pripadalo mi správne, že je doma ako moja mama a mama mojej mamy. Bol som tak vychovaný, premýšľať o tom bola pre mňa strata času. Zvaľoval som všetko na moju lásku k nej, ale bola to žiarlivosť a strach, že o ňu prídem. Vtedy, keď ochorela, sľuboval som, že sa všetko zmení, ale nestihol som, pretože umrela. Vlastne som ju pomohol zabiť. Teraz už nemôžem urobiť nič. Je mŕtva. Beznádejne mŕtva. Je taká mŕtva, ako len môže byť.“
Otec sa tupo díval do rohu kuchyne. „Nikdy som ti to nechcel povedať, klamal som ti v rozprávkach o našom šťastí.“
Vstala som a kelímok so zvyškom tresky som hodila do koša. „Načase, že o tom hovoríš, nie som sprostá.“
„Nechcem, aby si takto skončila,“ povedal ufňukane a nechtom zoškraboval jedlo zo špinavého obrusu. Okno za záclonou stemnelo a ja som ho odrazu uvidela v jeho samote a bezmocnosti. Vyzeral ako starý slon, priznávajúci fatálnu chybu svojho života. Potichu som si sadla vedľa neho. Sklonil hlavu a plešina, ktorá mu tohto roku narástla do obrovských rozmerov, hodila prasiatko na stenu. Dotkla som sa jej rukou.
Sobota naberala obrátky a hurhaj vstávajúceho sídliska ďobal do uší. Postavila som na čaj. Treska v koši neznesiteľne páchla.
Z knihy Neverné ženy neznášajú vajíčka