Marianne Grabrucker: Typické dievča?
Level: For Dummies :) 7+
6. február 1984 (2 roky, 6 mesiacov)
Nasledujúceho dňa: Raňajkujeme a Hanka rozpráva o tom, ako Félix rozmazáva jedlo po stole. Zdôrazňuje, že to robí Félix. Vysvetľujem jej, že Félix je mladší ako ona, ešte skoro bábätko (je o necelé dva mesiace mladší),
a preto ešte nedokáže jesť tak poriadne ako ona. Hanka na to: „Ale Félix je väčší ako ja a Jurko (o mesiac mladší) tiež.“
„Nie, obaja sú menší ako ty,“ odporujem.
No Hanka trvá na svojom: „Nie, sú to chlapci a chlapci sú vždy väčší ako ja.“
Som týmto konštatovaním dosť šokovaná, pretože Hanka spája veľkosť so šikovnosťou a tým, čo smú. Opýtam
sa jej, kto niečo také povedal. Odpovedá: „Barbara“ (Félixova mama). Neverím tomu, resp. viem si to predstaviť len tak, že niekedy v rozhovore medzi matkami padlo konštatovanie, že chlapci bývajú vždy väčší — myslené v centimetroch, a Hanka to zachytila a interpretuje to, pochopiteľne, v súlade so svojím životným horizontom.
Zasa jeden z tých ominóznych zážitkov vytvárajúcich atmosféru, ktorá dáva chlapcom náskok pred dievčatami a dievčatá učí rešpektu voči mužskosti, plazivému komplexu menejcennosti pôsobiacemu po celý život. Ako možno usudzovať z viacerých výrokov, zasiahol už aj Hanku.
Popoludní sedí na záchode a rozpráva si sama pre seba:„Jurko je chlapec a ja som dievča.“
Pýtam sa jej: „A čo je ocko?“
Hanka: „Chlapec.“
„A čo je mama?“
„Chlapec.“
Zasmejem sa.
Keď ide do obývačky, povie: „Všetci sú chlapci, len ja som dievča.“
Podľa všetkého zvnútornila hierarchiu, podľa ktorej posledné na rebríčku je vždy dievča, všetci ostatní sú chlapci. Popoludní namaľuje bábike prsia a večer chce aj Klausovi namaľovať prsia, prsia sú veľmi dôležité. Zatĺka v záhrade dreveným kladivkom do steny domu klince. Má z toho veľkú radosť, povzbudzujem ju. Potom veľmi spokojne povie: „Ako ocko.“
Som nazlostená, pretože si nahováram, že som v dome rovno pred jej nosom už zatĺkla hodne klincov. No očividne ich nebolo dosť — alebo to nebolo dosť okázalé.
Z knihy Typické dievča?
Nasledujúceho dňa: Raňajkujeme a Hanka rozpráva o tom, ako Félix rozmazáva jedlo po stole. Zdôrazňuje, že to robí Félix. Vysvetľujem jej, že Félix je mladší ako ona, ešte skoro bábätko (je o necelé dva mesiace mladší),
a preto ešte nedokáže jesť tak poriadne ako ona. Hanka na to: „Ale Félix je väčší ako ja a Jurko (o mesiac mladší) tiež.“
„Nie, obaja sú menší ako ty,“ odporujem.
No Hanka trvá na svojom: „Nie, sú to chlapci a chlapci sú vždy väčší ako ja.“
Som týmto konštatovaním dosť šokovaná, pretože Hanka spája veľkosť so šikovnosťou a tým, čo smú. Opýtam
sa jej, kto niečo také povedal. Odpovedá: „Barbara“ (Félixova mama). Neverím tomu, resp. viem si to predstaviť len tak, že niekedy v rozhovore medzi matkami padlo konštatovanie, že chlapci bývajú vždy väčší — myslené v centimetroch, a Hanka to zachytila a interpretuje to, pochopiteľne, v súlade so svojím životným horizontom.
Zasa jeden z tých ominóznych zážitkov vytvárajúcich atmosféru, ktorá dáva chlapcom náskok pred dievčatami a dievčatá učí rešpektu voči mužskosti, plazivému komplexu menejcennosti pôsobiacemu po celý život. Ako možno usudzovať z viacerých výrokov, zasiahol už aj Hanku.
Popoludní sedí na záchode a rozpráva si sama pre seba:„Jurko je chlapec a ja som dievča.“
Pýtam sa jej: „A čo je ocko?“
Hanka: „Chlapec.“
„A čo je mama?“
„Chlapec.“
Zasmejem sa.
Keď ide do obývačky, povie: „Všetci sú chlapci, len ja som dievča.“
Podľa všetkého zvnútornila hierarchiu, podľa ktorej posledné na rebríčku je vždy dievča, všetci ostatní sú chlapci. Popoludní namaľuje bábike prsia a večer chce aj Klausovi namaľovať prsia, prsia sú veľmi dôležité. Zatĺka v záhrade dreveným kladivkom do steny domu klince. Má z toho veľkú radosť, povzbudzujem ju. Potom veľmi spokojne povie: „Ako ocko.“
Som nazlostená, pretože si nahováram, že som v dome rovno pred jej nosom už zatĺkla hodne klincov. No očividne ich nebolo dosť — alebo to nebolo dosť okázalé.
Z knihy Typické dievča?