ruzovyamodrysvet.sk

Kostýmy, účesy, imidž žien, ktoré prenikli do sféry mužskej, napr. do vysokého biznisu nápadne kopírujú obleky mužov – tých, ktorí udávajú vo verejnom priestore tón.

Rodovo stereotypné chápanie ženskosti a mužskosti sa rozkolísava. V každodennej interakcii sa azda ani nevyskytuje tak často, ako často sú tieto stereotypy podávané zo strany médií, politiky, rozprávok a pod. Ich produktom sú ideologické konštrukcie mužskosti a ženskosti, podľa ktorých sa hodnotí „správny muž“, „správna žena“ či „prirodzene ženské správanie“ a „prirodzene mužské správanie“. Stereotypy existujú vďaka tomu, že sa považujú za nemenné, „prirodzené“. Aby navzájom fungovali, musia fungovať v opozícií mužské/ženské, prípadne nemužské/neženské. Oporu nachádzajú stereotypy vo viere, že toto delenie je nezameniteľné.

Stereotypy sformovali ženu, ktorá sa rada stará o iných, je citlivá, nežná, usmievavá, muž naproti tomu je rozhodný, neprejavuje navonok svoje city. Každý krok mimo vymedzeného rámca „prirodzeného“ správania znamená, že ženu začne spoločnosť hodnotiť ako neženskú (mužatku), muža ako nemužného (zoženšteného). Stereotypné posudzovanie úlohy muža a ženy tak vytvára tlak, ktorému sme vystavení už od detstva. Ako a aké rodové stereotypy na nás vplývajú? Formujú nás či brzdia? Touto otázkou sa zaoberal tím autoriek v knihe Ružový a modrý svet z vydavateľstva Aspekt. Už samotný názov dáva tušiť, že napriek existencii jedného sveta, predsa len žijeme v dvoch rozdielnych, rodovo diferencovaných svetoch, ktorých pravidlá diktujú stereotypy a ovplyvňujú „požadované“ mužské a ženské správanie. „Stereotyp je spleť očakávaní, pričom tí, ktorých sa týkajú, ich nemôžu ovplyvniť,“ hovoria v úvode knihy autorky. Dokonca si väčšina ich silu a zotrvačnosť ani neuvedomuje.

V istom okamihu detstva sa pre spoločnosť stane relevantné, či dievčatko „javí“ znaky ženskosti a preferuje vo svojom správaní „ženské správanie“ či hru so špecifickými hračkami. Rovnako je pre okolie relevantné, či chlapec dostatočne bojovne presadzuje svoje miesto na slnku alebo aspoň na pieskovisku. Rodové stereotypy však svoju hru v detstve nekončia. Naopak, rozohrávajú celú paletu vzťahov, ktoré sa odrážajú v prežívaní každodennosti mužov a žien. Prelínajú sa učebnicami pre žiakov, v ktorých už stabilne „otec číta noviny“ a „mama má Emu“. Dieťa môže byť dosť zmätené, ak je to v jeho rodine inak. Stereotypy zasahujú každú sféru života, vďaka nim sa začínajú dievčatá prehnane starať o svoje telo, pretože ony sú tie, ktoré sa majú páčiť, byť žiadané. Vzory krásy ich tlačia k neustálej kontrole svojho tela, držania, obliekania, formy. Mýtus krásy sa môže končiť nielen prosperujúcim kozmetickým priemyslom, ale aj frustráciami, psychickými chorobami a celoživotnými „kontrolami vlastného tela“. Muži by zasa prirodzene mali naberať odvahu, získavať imidž zvodcov a dobyvateľov, neustále sa posúvať do roly dominantného, toho, kto rozhoduje, vie si za každých okolností poradiť. Stačí si prečítať niektoré zo súčasných ženských časopisov a zistíme, že maskované rodové stereotypy pod hlavičkou „normálnosti“ sú podsúvané čitateľom a čitateľkám ako „prirodzené“. Riziká stereotypného vnímania sexuality sú doteraz súčasťou mnohých textov určených tínedžerom. „Ženská sexualita sa v nich javí ako niečo, na čo dievčatá nemajú dosah, je im vyvlastnená do tej miery, že dokonca aj na jej „prebudenie“ potrebujú cudzí (mužský) spúšťač. Navyše aj po prebudení je ženská sexualita považovaná len za akúsi odvodenú.“ Ani chlapci však vďaka stereotypom neprežívajú svoju sexualitu slobodne. Sú vystavovaní protichodným názorom na ich prehnanú sexuálnu aktivitu ako dôkaz „mužnosti“, pričom častým argumentom je, že mužská sexualita je neovládateľná. Chlapci sú tak pod tlakom, aby sa stotožnili s existujúcim vzorom „mužnosti“.

Pretrvávajúce stereotypy, ktoré sa vďaka zotrvačnosti tradície udržali a konzervujú mnoho zo „zakorenených predstáv“, ovplyvňujú predstavy o „normálnosti“ fungovania partnerského a manželského života. Takéto stereotypy môžu napr. napomáhať ratifikovanie a udržovanie rodovo špecifického násilia. „Prepojenie násilia a sexuality je nesmierne silné. V spojení s vierou, že ženská sexualita je „neprebudená“, že muž má byť iniciatívny, ako aj spochybňovanie žien rozhodovať o svojom konaní (bradatý vtip o tom, že keď žena povie nie, myslí možno, keď povie možno, myslí áno, keď povie áno, nie je žena, ale pobehlica) a samozrejme, s mýtami o neovládateľnosti mužského sexuálneho vzrušenia môže vzniknúť jedine široký priestor pre existenciu alebo zľahčovanie znásilnenia, pre sexuálne zneužívanie žien.“ Stereotypy zohrávajú negatívnu rolu aj v ratifikovaní a ospravedlňovaní domáceho násilia, ich zotrvačnosťou znovu vznikol dojem, že sú nemenné, a teda „správne“. Patria k nim napr. stereotypy, že ženy si samy vyberajú partnerov, ktorí ich týrajú, muži týrajú ženy preto, lebo nedokážu inak dať najavo svoje city, ženy svojím správaním či rozprávaním mužov „provokujú“, teda si násilie zaslúžia.

Nie náhodou si autorky Ružového a modrého sveta vybrali za sprievodkyňu po knihe Babetku, dievčatko, ktoré kladie zaujímavé otázky v priebehu svojej konfrontácie s „prirodzenými“ rodovými pravidlami tohto sveta. Zaujalo ju napríklad, prečo sa v rozprávke vydávajú chlapci za dobrodružstvom, prečo dievčatá čakajú doma, pokiaľ ich niekto objaví, zachráni, prípade ich darujú ako odmenu/nevestu za statočné činy odvážnemu mužovi. Vďaka jej otázkam, zdanlivo detským očiam, sa autorkám podarilo upozorniť na zdanlivo „prirodzené“ rodové delenie, správanie, hierarchiu. Sú to otázky, na ktoré sa zabudla pýtať spoločnosť, keďže existujúci sociálny poriadok a rodové vzťahy sa jej zdajú „prirodzené“.

Kniha Piera Bourdieuho Nadvláda mužů spôsobila rozruch už pri svojom vydaní v roku 1998. Z pera erudovaného profesora, muža, vyšli tvrdenia, ktorými sa dovtedy zaoberali zväčša „len“ ženy – feministky. Nikto nečakal, že popredný francúzsky filozof a sociológ rozanalyzuje rodovú hierarchiu – tzv. androcentrický princíp spoločenských vzťahov, najskôr u Berberov, a že rovnaký, len inak „zaobalený“ princíp demaskuje aj vo francúzskej spoločnosti. Za východiskový bod považuje Bourdieu androcentrický princíp fungovania spoločností, teda založenie spoločenských vzťahov na dominantnom princípe mužskosti.

Bourdieu postavil prenikavú a nepochybne politicky naliehavú otázku: „Je pravda, že vzťahy medzi pohlaviami sa zmenili menej, než by sa z povrchného pohľadu zdalo?“ Vychádza pritom z predpokladu, že na základe poznania objektívnych a poznávacích štruktúr, napr. v spoločnosti berberskej, kde sú dobre zakonzervované vzťahy založené na androcentrickom princípe, možno pochopiť zamaskované aspekty rovnakých vzťahov v súčasných ekonomicky najpokrokovejších spoločnostiach. Bourdieu sa pýta, aké dejinné mechanizmy spôsobili, že sa štruktúry a princípy delenia podľa pohlavia vymkli z chodu dejín a stali sa „relatívne večnými“. Rod, rodové vzťahy a aj ich hierarchia sú podľa neho sociálne konštrukcie, ktorých existenciu udržiavajú spoločenské inštitúcie (rodina, cirkev, škola, štát), a sú podporované mienkotvornými autoritami (politici, filozofi, vedci a pod.). Mnohé z požadovaných hierarchických rodových vzťahov boli vyhlásené (za pomoci akceptovaných autorít: psychológov, lekárov, kazateľov, žurnalistov a pod.) za prirodzené, vrodené, čím sa sťažila možnosť ich spochybňovania. Historickým opakovaním a upevňovaním sa z nich stali „nepopierateľné“ princípy tzv. prirodzených vzťahov mužov a žien.

Rozdelenie hierarchie podľa rodu v sebe aj podľa Bourdieuho zahŕňa poziciovanie ženy a „ženských“ atribútov nižšie, čo sa do súčasnosti odráža v každej zložke sociálnej reality (vnímanie ženskej práce, tehotenstva, pozície, aktivít, správania). Naopak, byť mužný znamená silu, dominanciu. Na základe týchto konštrukcií pre muža znamená byť ženský ten najhorší atribút – „byť slabý“, za najväčšiu pochvalu pre ženu sa často paradoxne považuje „uvažuje ako muž“. Aj rodová hierarchia v sebe zahŕňa delenie sociálneho priestoru na ženské – súkromné, mužské – verejné. Bourdieuho pozorovania dokazujú, že aj v súčasnom európskom spoločenskom priestore fungujú rovnaké princípy. Toto delenie usporadúva javy „do škatuliek“ podľa odlišnosti založenej na opozícii mužský – ženský.

Približovanie dvoch svetov ženy a muža, privátneho a verejného (prienik ženy do mužského sveta, teda prienik do sveta verejného, a teda dôležitejšieho) nie je jednoduché. Na detailoch môžeme sledovať, ako funguje delenie sveta na „ženský“ a „mužský“. Bourdieu veľmi trefne uvádza príklady zo života, keď žena, ktorá prenikla do sféry mužskej, napr. do vysokého biznisu, sa musí prispôsobiť tam vládnucim pravidlám, prevziať správanie, spôsoby, ktoré tam existujú. Kostýmy, účesy, imidž týchto žien nápadne kopírujú obleky mužov – tých, ktorí udávajú vo verejnom priestore tón. Sociálnu konštrukciu požadovaného ženského správania (usmievavá, jemná, citlivá) môže napĺňať žena na nižšom poste, tá, ktorá obsluhuje, pomáha, dopĺňa, sprevádza, ale nerozhoduje. Také sú sekretárky, hostesky, modelky, letušky, sestričky, teda tzv. „ženské zamestnania“, podľa čoho sú aj „adekvátne“ nižšie hodnotené, platené. Ženy na vysokých postoch (možno nižšie ohodnotené ako ich mužskí kolegovia) musia byť rozhodné, tvrdé, strohé, teda definované ako „neženské“.

Na otázku, od čoho závisí udržanie či zmena hierarchických vzťahov, Bourdieu odpovedá, že vzťah nadvlády je hlboko závislý od trvania alebo zmeny štruktúr, ktorých sú tieto vzťahy a dispozície plodom (najmä od trvania či zmeny štruktúry trhu symbolických statkov, v ktorých sa so ženami zaobchádza ako s predmetmi výmeny, obiehajúcimi zdola hore). „Symbolickú revolúciu, po ktorej volá feministické hnutie, nemôže spôsobiť jednoducho obrat vo vedomí a vôli. Pretože tu nie sú oklamané vedomia, ktoré by stačilo osvietiť, ale príčinou pretrvávania sú dispozície prispôsobené štruktúram nadvlády, ktoré ich splodili.“ Vzťah medzi držiteľmi symbolickej nadvlády a ich ovládanými môže podľa Bourdieuho narušiť len radikálna zmena sociálnych podmienok, z ktorých sa tieto dispozície, nútiace ovládané pozerať na vládnúcich aj na seba z hľadiska vládnúcich, rodí.

Obe publikácie, ktoré uvádzam, patria k tým, čo ponúkajú iný než „mužský“, často vyhlasovaný za neutrálny, princíp videnia problematiky spoločenských vzťahov. Odkrývajú tak princípy vzťahov, ktoré sa vďaka „neutrálnemu“ pohľadu javia ako „prirodzené, normálne“, hoci vo svojej podstate maskujú princíp mnohých rodových nerovností. Tento iný spôsob nazerania na spoločenské vzťahy je v našom domácom prostredí ešte stále vnímaný ako príliš radikálny a v rôznych spoločenských poliach (vrátane poľa vedeckého) je stále málo akceptovaný, hoci pomáha demaskovať jeden z problémových princípov hierarchie spoločenských vzťahov.

Napriek existencii jedného sveta, predsa len žijeme v dvoch rozdielnych, rodovo diferencovaných svetoch, ktorých pravidlá diktujú stereotypy a ovplyvňujú „požadované“ mužské a ženské správanie.

Cviková, Jana – Juráňová, Jana (ed.): Ružový a modrý svet. Aspekt, Bratislava 2003; Bourdieu, Pierre: Nadvláda mužů. Karolinum, Praha 2000

In: Knihy a spoločnosť, október 2004.